,,Si, si tam?" spýtala som sa už kľudnejšie.

,,Áno Miši, ale ako to?" spýtal sa zmätene a bolo počuť že sa mu slzy tlačia na povrch.

,,Mali autonehodu a proste zomreli a nie som plnoletá preto musí byť niekto so mnou aj ako opora. A jediný príbuzný si mi zostal ty!"

,,Jasné, ale budeš musieť prísť do Londýna lebo tu mám prácu."

,,To nevadí."

,,Dobre. Vážne si v poriadku?"

,,Neboj som v pohode len sa musím upokojiť a zvyknúť si že nemám nikoho "

,,Ale čo to vravíš! Máš mňa, máš chalanov aj keď sa nepoznáte osobne ale máš plno ľudí okolo seba!"

,,Dobre"

,,Oddýchni si, zajtra sa zbaľ a v stredu pre teba príde šofér ktorý ťa odvezie na letisko a súkromným lietadlom priletíš sem k nám. Budeme bývať spolu aj z chalanmi, nevadí? "

,,Je to tvoj dom a ja sa ti nemôžem starať do toho kto v ňom býva!"

,,Ale bývaš tu aj ty, na to nezaspomínaj! Dobre daj mi prosím ešte niekoho kto je pri tebe. Čoskoro sa vidíme! "

,,Maj sa."

Podala som mobil strážnikovi. Vysvetľoval všetko okolo nehody a tak a potom zložil.

,,Takže dnes si oddýchneš a potom sa zbalíš a odletíš za krstným do Londýna kde budeš mať oporu. Na strednej máš posledné tri roky ale tie už bohužiaľ nedokončíš. Keďže začali prázdniny môžeš sa prihlásiť na školu v Londýne ak budeš chcieť. A tento dom! Kľúče budeš mať len ty a ak chceš môžeš ich ešte niekomu dať aby sem niekto chodil na kontrolu alebo tak. Je to na tebe. Tak to bude asi všetko keď budeš potrebovať tu je moje číslo do prace a pod ním je na mobil. My pôjdeme ale keby sa niečo deje volaj! Jasné? "

,,Chápem. Mohli by ste tieto jedny kľúče dať pánovi Ondrejovi Dreklinskému? Je to otcov príbuzný a tiež robí na polícií. Ďakujem a Dovidenia" prikývol a ja som zatvorila  vchodové dvere a zosunula  sa po nich dole. Začína mi nová etapa života a rodičia by isto nechceli aby som ich cely čas len oplakavala alebo tak! Nová etapa, nový život, nové možnosti silnejšia ako predtým! Stále budú v mojom srdci a nikdy na nich nezabudnem! Ale budem silná! Nechcem aby si ľudia mysleli že som nijaká troska! Chcem aby boli rodičia na mňa hrdý!

Postavila som sa a išla do mojej izby. Pozrela sa na hodiny ktoré boli položené na nočnom stolíku. 16:31. Ľahla som si a zaspala.

Ráno ma zobudilo slnko ktoré prenikalo cez žalúzie. Na hodinách svietilo zeleným 7:29. Podišla som ku skrini a vybrala si obyčajne šaty, ktoré nosievam na doma.

Zišla som po schodoch do kuchyne. Spravila si raňajky v podobe jogurtu.

Je tu strašné ticho. Moc krát som bola sama doma ale vždy to bol maximálne 2-3 dní, no teraz to je navždy.

Prázdny kelímok od jogurtu som hodila do koša lyžičku som dala do umývačky riadu. Sadla som si do obývačky a pozerala niečo v telke.

Nič moc tam nebolo. Vypla som televíziu a pobrala sa preč z domu. Zamkla ho a prebehla cez ulicu ku mojej jedinej rodine - mojej tete Milke. Je už staršia a nedokázala by sa o mňa postarať.

,,Ahoj teta! Ako sa máš? Všetko je v poriadku? " spýtala som sa starostlivo a objala ju. Chodievala som ku nej vždy keď som mohla...

,,Dobre zlatíčko. Ale povedz ako sa máš ty? Máš kam ísť? Viem ze môžeš zostať tu"  sadli sme si na verandu pred jej malý ale veľmi útulný domček.

,,Bolí to ale musím sa s tým vyrovnať. Idem do Londýna za krstným a tam budem žiť s ním a spolu z 5 chalanmi. "

,,No ale Londýn je veľké mesto. Dávaj si pozor a hlavne si zober teple oblečenie."

,,Beriem si skoro všetko len možno zopár vecí si tu nechám keby náhodou. No a prišla som ti dať jedny kľúče. Jedny ma ešte ockov kamarát na stanici a jedny bude mať krstný. Chcem aby bol dom v dobrých rukách. Nemáme tam žiadne kvety ani nič o čo by si sa mala nijako starať len raz za čas keď si nájdeš čas pozrieť či je všetko v poriadku " podala som jej zväzok kľúčov.

,,Neboj. Aj keď som stará a skoro nevidím, váš dom budem strážiť ako oko v hlave"  pohladila ma po chrbte objala som ju a znova sa mi spustili slzy.

,,Neplač dievčatko. Budeš v dobrých rukách. Život ide ďalej a ty musíš čeliť prekážkam za každú cenu. Vždy hlavu hore, oprášiť sa a ísť ďalej. Všetci zostaneme tu " dala ruku na miesto kde máme srdce

,,Ďakujem ale budem musieť ísť. Ešte sa idem baliť"

,,Jasné, bežkaj. Uvidíme sa niekedy keď prídeš " ešte raz sme sa objali a potom rozlúčili.
Doma som hneď zamierila do svojej izby.

Je to normálna izba z tyrkysovými stenami na ktorých sú plagáty mojich idolov z detstva.

Veľká nástenka vedľa stolíka na ktorej sú rôzne fotky rodiny, rozvrhy, pripomienky a podobne.

Ďalej je tu posteľ ktorá ktorá je veľmi mäkká a pohodlná.

A nakoniec skriňa ktorá je cez celú stenu. Otvorila som ju a pozerala si oblečenie.

Šaty ktoré mi kúpila mamina na výročie svadby jej sestry. V deň svadby si ma mama vzala do vlastných rúk a vypadala som úžasne. Jednoduché ale robené z lásky.

Ďalej kompletný outfit tvorený tričkom, sukňou, Topánkami na opätku a svetríkom od mojej sestry. Mala som to na mojom prvom rande. A od ocina som dostala nádherné tyrkysové šaty. Mala som ich v 9 ročníku na akadémii. Boli nádherné.

Vyšla som z izby za účelom ísť do pivnice pre kufre. Zobrala som prvé dva a vyniesla ich do izby..

Boli to tie najväčšie kufre celej rodiny.

Do nich som si zbalila tričká, legíny, nohavice. Do druhého som si zbalila niektoré šaty. Po bokoch pár šatiek,  pretože viem aké je v Londýne počasie.

Z pivnice som si vyniesla ďalšie kufre do ktorých som dala topánky a kabelky.

Ostatné šaty som zabalila do ochranných obalov som zniesla dole do obývačky kde som is položila na gauč.

V skrini mi zostali nijaké tričká, nohavice aj ostatný lebo dúfam že sa sem vrátim.

Všetko mám zabalené. V pivnici nemám žiadne oblečenie len to čo mi je malé alebo čo nenosím. Do jednej z kabeliek si vložím mobil, nabíjačky ktoré mám dve, všetky slúchadlá, power banku, kľúče od domu, vreckovky, rôzne krížovky a tak.

Ešte si z políc zoberiem všetky knihy a dám ich do posledného kufra ktorý stále je z 1/4 prázdny. Moja izba je dokončená.

Vojdem do izby mojej sestry ktorá je ladená do hnedej a bielej. Okrem stien tie sú krémové.

Prešla som ku posteli po ktorej som jemne prešla. Pozerala som si všetky steny na ktorých viseli fotky jej, rodiny a jej kamarátov.

Sima bola ta neposlušná dcéra rodiny. Bývala večne s kamarátmi vonku do noci a učiť sa jej nechcelo. Potom to tak dopadlo. Mávala 3, 4 niekdy 1, 2  a 5 dostala vážne málokedy.

Na stolíku mala položený Tablet ktorý som zobrala spolu z krabičku od neho. Veď ho už potrebovať nebude tak čo?

V našej rodine som ja mala počítač a sestra Tablet, ale všetci sme mali mobily.

Dúfam že budúcnosť dopadne dobre. Dúfam že budem šťastná a na ceste nebudú prekážky.