Pomaly som otvorila oči ale ostré svetlo mi ubilo do očí preto som ich ihneď zatvorila. Na druhý krát som oči otvorila.

Nachádzala som sa v mojej izbe. Ležala som na mojej mäkkej posteli. Okolo mňa boli ľudia v uniformách.

Takže to nebol sen?

,,Slečna Nicolsonová. Som strážnik Martin. Pamätáte sa čo sa stalo?''

,,Moji rodičia odišli na nákupy a potom bolo vo správach, že zomreli a potom už nič. " to už som neudržal a a spustila ďalšie návaly sĺz.

,,Nebojte . Kontaktujeme niekoho z vašich príbuzných. Napadá vás niekto?"

,,Jedine môj krstný. Žije v Londýne"

,,Dobre . Ako sa volá ? Kontaktujeme ho a oboznámime ho z okolnostiami ktoré sa stali. Vás zavedieme do nemocnice v ktorej vám spravia testy či vám niečo nie je lebo ste si silno udrela hlavu. Je to 17 hodín čo ste nereagovali"

,,Volá sa Simon Cowell"

,,Ten Simon Cowell ktorý dal dokopy najpopulárnejší boyband One Direction?"

,, Áno presne ten. A mohla by som mu zavolať sama?"

,,Jasné. Ale najprv vás zavezieme do tej nemocnice."

,,Okej"

Strážnik Martin ma zobral do náruče ako princeznú a priniesol ma do auta. Posadil m na zadné sedadlá, obišiel auto a sadol si za volant.

Po 10 minútach zastavil pred nemocnicou. Celou cestou som plakala. Divím sa ze nevznikli ďalšie Niagarske vodopády. Ale kto by nie? Zomreli mi rodičia a sestra!kto by neplakal!  Je mi jedno ze mám 17  a revem ako malé 3-ročné decko! Teraz chcem aby tu bola moja rodina!

,,Dokážete prejsť aj sama?"

,,Skúsim to" pomaly som sa postavila. Strážnik mi pomohol ale len čo som ucitila pevnú zem pod nohami, nohy sa mi rozklepali a podlomyli. Nebyť strážnika som na  chodníku rozcapená ako nijaká placka.

,,Radšej vás odnesiem" už už má chcel ísť dvíhať ale zahriakla som ho

,,Nie! Ja to dám! Musím to dať!" pochopil ale stále ma silno držal okolo pása. Pomaly som začala kráčať ale vôbec nič som nevidela kvôli slzám ktoré mi celý svet rozmazávali.

Prišli sme recepcií kde sedeli paní okolo 30.

,,Je tu slečna Michaela Nicolsonová. Volal som doktorke Stropkovej, že príde."

,, Áno. Doktorka ma ambulanciu na 4 poschodí a doprava. Je to na ľavej strane 3 dvere myslím. Ale na každých dverách sú mená tak to ľahko nájdete."

,,Ďakujeme . A ma tam nejkých pacientov?"

,,Áno myslím že hej."

,,Tak nás prosím ohláste, že sme tu a či by nás mohla zobrať ihneď"

,,Dobre."

Prišli sme do výťahu a vyviezli sme sa na 4 poschodie. Zabočili do ľavá a hľadali dvere doktorky Stropkovej. Keď sme ich našli počkali sme pokiaľ sa dvere otvoria. Na naše šťastie sa hneď otvorili a vo dverách stala staršia sestrička.

,,Dobrý deň. Poďte pani doktorka vás už čaká."

Vosli sme do ambulancie. A následne do oddelenej časti ktorá patrila Pani doktorke.

,,Dobrý deň" slušne som pozdravila už trošku ukludnena ale stále zo slzami na krajicku a menšími vzlykmy.

,,Dobrý deň. Posaďte sa."

*o 20 minút*

Sedíme v čakárni už 15 minút. Testy vraj majú byť hneď hotové tak čakáme. Ja už neplačem lebo všetky slzy už sú vonku, a vodopády pretekajú.

Otvorili sa dvere a v nich sa objavila sestrička ktorá nás zavolala dnu.

,,Takže, výsledky boli normálne čoz znamená že ste tým buchnutím nespôsobila žiadne poruchy."

,,Ale prečo tak dlho nereagovala?" spýtal sa strážnik

,,No jej telo akosi upadlo do spánku alebo proste odpadla a nechcelo sa vysporiadať z okolnosťami, ktoré sa za posledných 48 hodín udiali. Je mi to hrozne ľúto." poslednú vetu venovala mne a ja som sklonil a hlavu a začala plakať, zase.

,,Bude potrebovať blízkych ktorý budú jej oporou. Dúfam že sa zotavuje rýchlo. Ste silná viac než si myslíte " povzbudzujúco sa na mňa pozrela doktorka.

*** *** ***

Prišli sme domov. Presúvali som sa ako mátoha. Chýbajú mi.

Sadla som si na pohovku, zobrala mobil do ruky a vytočila Si-ho číslo.

,,Miši ahoj krsniatko"  za počula som známi veselý hlas ktorý patril môjmu krstnému otcovi Si-imu. Pousmiala som sa nad jeho prezývkou lebo tak ma prežíval iba on.

,,A-ah-oj Si... "

,,Zlatíčko čo sa deje? Ty si plakala? Prečo?" vysypal na mňa otázky a ja som nedokázala odpovedať ale prekonala som sa.

,,Mama, otec a Sima oni... Oni zomreli." povedala som a znova plakala. Snažila som sa upokojiť no nedalo sa to zastaviť. No chvíli kedy som sa ako tak upokojila som čakala na odozvu z mobilu no nič neprichádzalo...