Tyler

S nezáujmom dvihnem pohľad od papierov na stole a nasmerujem ho na blondínu sediacu na stoličke oproti. Jej koketný úsmev a signály vyžarujúce jej z očí ma začínajú srať. Ukazovákom s dokonalou manikúrou si prejde po spodnej pere, dokonca si ho aj jemne olíže.

Kriste.

Obrátim sa k Paolovi, ktorý sedí v kresle v kúte, pohár s whisky si opiera o koleno a s priblblým úsmevom na ksichte sa na ženskej neskrývane baví. Alebo možno na mne, to by sedelo viac.

Oveľa radšej by som pri sebe mal Artura, ale vzhľadom k tomu, že na chodbe čakajú ďalšie tri dievčatá, je bezpečnejšie mať tohto kreténa pod dohľadom.

Pred Arturom môže každá z nich aj nahá tancovať hula, nevzbudia uňho ani náznak záujmu, zato Paolo je jeho pravý opak. Rád sa baví a ak sa núka príležitosť aj sama, nikdy nepovie nie. A táto blondská sa momentálne núka, akurát stredom jej záujmu je moja maličkosť.

A mňa to kurevsky unavuje.

Možno by som jej pred pár týždňami opätoval kúsok pozornosti, lenže teraz nie. Niečo sa zmenilo, o tom už však nevedia ani moji dvaja priatelia. Vidia len podráždeného kokota – ako ma Paolo s obľubou nazýva. Čo už. Ovládanie emócii nie je moja silná parketa. Paradox, vzhľadom na moju...nazvime to profesiu.

Spomedzi papierov vytiahnem pracovnú zmluvu a posuniem ju k blondíne. Neviem, ako sa volá, jej meno som zabudol do desiatich sekúnd, odkedy mi ho povedala. 

„Takže, slečna,“ spustím formálne, „pracovné podmienky sa nemenia. Jediný dodatok je len zvýšenie platu.“ Slovo zvýšenie zdôrazním, aby
pochopila, prečo je tomu tak.

Prezrie si zmluvu, oči sa jej na okamih rozšíria. Zrejme práve narazila na sumu, aká jej každý mesiac pristane na účte. Odtrhne zrak od papieru a pozrie na mňa. Pohľadom jej naznačím nevyslovenú otázku.

„Chápem,“ usmeje sa. „Má to byť úplatok, aby som držala jazyk za zubami,“

„To by som radšej nahlas nevravel,“ ozve sa Paolo, skôr sám pre seba, ale dosť dôrazne na to, aby z jeho slov vyžarovalo upozornenie.

„Neviem, o čom to hovoríte, slečna,“ mierne zavrtím hlavou. „Vážim si svojich zamestnancov, preto aj adekvátne dokážem oceniť ich prácu.“

Meliem sračky. Všetci traja vieme, že blondska má pravdu.

Tak to skrátka chodí. V mojom biznise človek nikdy nevie, kedy sa čo zomelie a ak sa do nesprávnych uší dostanú veci, aké nemajú, peniaze sú tou čistejšou možnosťou, ako si zaistiť mlčanie.

V opačnom prípade...aj to je nám všetkým trom jasné.

Žena sediaca na stoličke vie priveľmi dobre, s kým má momentálne česť. Akoby aj nie. Za posledné týždne som prevrátil média hore nohami a súdny systém zrazil na kolená. Takáto senzácia sa nemohla zaobísť bez povšimnutia. A aj napriek tomu som práve teraz tu.

„Máte čas na rozmyslenie, nemusíte zmlu...“ Nestihnem ani dokončiť myšlienku. Natiahne sa po pere na stole a do spodného rohu na papieri načmára svoj podpis.

„Nemám o čom uvažovať.“ Sladko sa usmeje. „Pán Tyler Moretti.“

„Môžete ísť,“ zavelím rázne v snahe zbaviť sa jej.

Paolo vstane z kresla a vyprevadí ju k dverám. Kým sa mi konečne stratí z dohľadu, venuje mi ešte jeden vyzývavý pohľad. Zareagujem naň zaťatou sánkou. Nemám záujem.

Do kancelárie vstúpi ďalšia blondína a v podstate sa celý scenár zopakuje. Koketné úsmevy, kým jej vysvetľujem situáciu, namotávanie pramienkov vlasov na ukazovák, olizovanie pier.

„Čo som komu, kurva, urobil,“ povzdychnem si, načo sa žena zarazí a Paolo sa hlasno zasmeje.

„Sa pýtaš vážne?“

Odmávnem ho rukou a rýchlo vylovím ďalšiu pracovnú zmluvu, musím sa jej ale opäť opýtať na meno, pretože si ho nepamätám. Nasleduje déjà vu. Oči jej takmer vyskočia z jamiek, potom úsmev, zmluvu podpíše, konečne vypadne.

„Počkaj chvíľu,“ zarazím Paola v poslednej sekunde, kým sem príde ďalšia z nich. „Potrebujem pauzu.“

Kývne hlavou na Artura čakajúceho na chodbe a zatvorí dvere. Pristúpi ku mne a už aj mi pchá pohár whisky popod nos. Kde k nemu vlastne prišiel?

„Vieš, kvôli čomu to máš,“ nadhodí.

„Viem.“ Vytrhnem mu pohár z ruky a na jeden nášup ho do seba vylejem. „Trochu som to prepískol.“

Tmavé obočie mu vystrelí do polky čela. „Trochu?“

„Tak trochu viac,“ uznám podráždene.

Čo som však mal robiť? Situácia zabi, inak budeš zabitý iné riešenie nemá.
Don je samozrejme rád, že som prežil, nič to však nemení na tom, že som ho svojím činom riadne vytočil, a preto mi udelil tento trest.

„Už sú len dve,“ skúša ma povzbudiť. „A jedna z nich vyzerá, že by odtiaľ najradšej čo najskôr vypadla. Nepripadala mi, že je z našej prítomnosti nadšená, skôr naopak.“

„Tak mi ju pošli na koniec. A teraz choď po tú tretiu.“

***

Grace

Nenávidím zmeny, príliš ťažko sa im totiž prispôsobujem.
Nechcem sa vyhovárať na minulosť, možno spôsob výchovy. Zrejme som len naozaj divná ako ma nazvala Karen, ktorá práve vychádza z dverí kancelárie s koketným úsmevom na tvári.

Jej tieň Bianca na výzvu muža v sivom obleku vstane zo stoličky a stratí sa za rovnakými dverami. Karen popri mne a Sarah prejde s povýšeneckým výrazom, kým sa posadí na svoje pôvodné miesto, aby počkala na Biancu.

Nemám z tejto situácie dobrý pocit. Akoby nestačilo, že len pred dvoma dňami nám pán Frankie oznámil, že kaviareň predal, teraz sa musíme nachádzať v spoločnosti podivných mužov.

V kancelárii je nový majiteľ, zatiaľ som ho nevidela. Keď sme sem dnes ráno prišli, bol už zatvorený tam a pri bare na nás čakali dvaja neznámi, zrejme Taliani alebo Španieli, aspoň tipujem podľa ich výzoru, obaja oblečení  v sivých oblekoch. Jeden z nich sa predstavil ako Paolo a naširoko sa usmieval, než odišiel do kancelárie. Ten druhý nám svoje meno neprezradil, zato si ma premeral pohľadom, na ktorý radšej nechcem myslieť. 

Možno by Paolova prítomnosť bola o čosi znesiteľnejšia, keďže jeho kamoš ostal tu a naďalej na mňa občas podivne zazrie. Robí to aj teraz, kým stojí naproti dverám a čaká s rukami založenými pred telom. 

Stiahne sa mi žalúdok. Nakloním sa k Sarah, ktorá sa nad celou situáciou ani na okamih nepozastavila a pokojne si prezerá Instagram, alebo nejakú inú blbú sociálnu sieť.

„Toto nedopadne dobre,“ pošepkám jej, pretože nechcem, aby ma ten chlap počul.

„Si strašný skeptik,“ odpovie mi bez jediného pohľadu. „Vypočujeme si nové podmienky, ukáže nám zmluvu a môžem ísť.“

Netuším, či po novej zmluve vôbec túžim. Samozrejme, prísť o prácu je to posledné, na čo mám chuť, ale asi by som sa oveľa radšej zaobišla aj bez nej. Prítomnosť tých mužov ma akosi príliš znerozňuje. 

Pripadá mi, že sa čas vlečie a my tu trávime už celú večnosť. Najradšej by som Frankieho prerazila. Posledné mesiace nám pravidelne meškal s výplatou, teraz sa rozhodol podnik predať bez toho, aby nás aspoň vopred informoval. Vlastne nás predal spoločne s kaviarňou.

Dvere od kancelárie sa otvoria a vyjde z nich spokojná Bianca. Hneď sa však znovu zatvoria, a tak nám neostáva nič iné, len opäť čakať. Našťastie sa tie dve vytratia preč bez hlúpych poznámok.

Už ani Sarah to nebaví. Zablokuje svoj telefón a kývne hlavou na muža v sivom. „Počuvaj, amigo. Budeme tu trčať ešte dlho?“

Varovne ju drgnem do ramena. Amigo k nám totiž pomaly otočí hlavu posiatu čiernymi vlasmi. Tvári sa až mŕtvolne pokojne. Nepovie nič, len si nás krátko obzrie a vráti sa do svojej pôvodnej pozície.

Dvere sa opäť otvoria. „Teraz ty, čiernovláska,“ zvolá Paolo na Sarah.

„A je to tu,“ usmeje sa a už sa mi aj stratí z dohľadu.

Ostala som tu s amigom sama. Skloním tvár, nechcem, aby ma načapal, ako si ho obzerám. Zato mne neujde pár jeho pohľadov. Niečo sa mu na mne rozhodne nepozdáva.

Našťastie sa Sarah čoskoro objaví. „To bolo rýchle,“ poviem začudovane.

Strčí si papier do kabelky. „Osemtisíc dolárov mesačne. Nie je o čom.“

Srdce mi urobí niekoľko kotrmelcov. No to ma podrž. „Čo si to...“ 

Nedokončím  vetu, amigo ma totiž vyzve, aby som sa pratala do kancelárie. S malou dušičkou prejdem okolo neho. Paolo ma už víta úsmevom. „Nech sa páči, bella.“

Opätujem mu tŕpky úsmev a vstúpim do bývalej Frankieho kancelárie.
Len čo muž sediaci za stolom dvihne hlavu od papierov a naše pohľady sa stretnú, uzavrie sa mi prívod vzduchu do pľúc a prejde mnou podivné napätie. Je rovnaké, aké som už pri ňom raz pocítila.