Po dlhšom čase som tu opäť s novým príbehom :) Tentokrát sa ale jedná len o takú kratšiu jednodielovku, tak snáď sa aspoň niekomu zapáči ;)

Skúmavo som si premeriavala svoj výtvor, na ktorom som pracovala posledných niekoľko hodín. Možno, že to nebolo to najlepšie, čo som kedy postavila, no ani trochu mi to neprekážalo.

Nešlo predsa o to, dosiahnuť dokonalý výsledok, ba dokonca ani o to, zlepšiť svoje schopnosti a snažiť sa prekonať svoj predchádzajúci pokus. Iste, že som sa o to aj napriek tomu vždy pokúšala. Lenže stále som si bola vedomá toho, že to vlastne celé robím kvôli niečomu celkom inému.

Pretože stavanie domčekov z kariet mi pomáhalo sa uvoľniť. Konečne som nemusela myslieť na všetky svoje starosti, ktorých časom začínalo byť toľko, že som ich postupne prestávala zvládať. Konečne som sa mohla plne sústrediť na niečo úplne odlišné. Mohla som zabudnúť na celý svet okolo seba, na všetkých ľudí a problémy, ktoré mi spôsobovali alebo ktoré som si spôsobovala ja sama.

Pretože v tej chvíli už pre mňa nič z toho neexistovalo. Mohla som nechať svoju myseľ, aby sa na malý okamih sústredila len na túto jednu jedinú činnosť. Na prvý pohľad možno hlúpu, no v skutočnosti fascinujúcu.

Činnosť, ktorú by som nevymenila za nič na svete.

Pretože tu nezáležalo na tom, čo si o tom myslia ostatní. Nezáležalo na ich názore na tú zvláštnu mladú ženu s kartami, ktorú mnohí odsudzovali. Bola som to len ja a karty, ktoré som ukladala na rôzne miesta a tak vytvárala jeden zvláštny, no pre mňa aj tak krásny, celok.

Rukou som inštinktívne siahla na miesto, kde som zvykla mať položené zostávajúce karty, nespúšťajúc oči zo stavby predo mnou. Stačil predsa len jeden jediný neopatrný pohyb a celá moja niekoľkohodinová práca by bola zničená. A ja by som bola nútená začať úplne odznova.

Končeky mojich prstov však namiesto na kartách spočinuli na chladnej podlahe mojej izby, čo ma prinútilo aspoň na okamih spustiť zrak z môjho výtvoru.

Bola som si takmer istá, že by tam malo ležať ešte niekoľko plných balíčkov, no pohľad na prázdnu zem za mnou ma okamžite presvedčil o opaku. Už som zjavne použila úplne všetky. Všetky karty, ktoré mi ešte zostali.

Ešte donedávna som s ich množstvom nikdy nemala problém, dokonca ich počet postupom času výrazne narastal. Vlastnila som ich rozhodne omnoho viac, než väčšina obyčajných ľudí, a môj priateľ mi ich vždy bez váhania podal presne vtedy, keď som ich akurát potrebovala na dokončenie svojho diela.

On jediný vedel, na aké všetky miesta ich odkladám. Len on sa dokázal na túto moju záľubu pozerať mojimi očami a rešpektovať spôsob, akým som trávila veľkú časť svojho voľného času. Pretože to bol vždy práve on, kto mi naozaj rozumel. Aspoň som si to myslela.

Možno, že som nikdy nemala zistiť celú pravdu. Nikdy som sa nemala zamýšľať nad tým, kam miznú všetky moje karty a prečo tie, čo mi ešte zostali, nie sú na svojom mieste. Mohla som jednoducho ostať žiť v klamstve, ktoré sa mi celé tie roky odohrávalo priamo pred očami, hoci som si to spočiatku vôbec neuvedomovala.

Nemala som hľadať odpovede, nemala som sa o to všetko tak zaujímať. Mala som... jednoducho len byť šťastná. Bez ohľadu na to, čo sa v mojom okolí v skutočnosti odohrávalo. Lenže ja som to nedokázala.

Už dávno som tušila, že preňho je to len hlúpa hra, hoci som si to nechcela priznať. Aj keď sa vždy tváril, ako ho stavanie domčekov z kariet zaujíma, nikdy sa ku mne nepripojil, nevzal do ruky karty a nepokúsil sa z nich vytvoriť kúsok umenia, tak ako som to robievala ja.

A ja som to rešpektovala, verila som, že to predsa nič neznamená. Hlavné predsa bolo, že som sa už necítila tak sama, už som viac nebola tak stratená a opustená. Konečne som našla niekoho, o kom som si myslela, že mi naozaj rozumie.

No potom ma chcel prinútiť hrať. Nechápal, ako môžem vlastniť toľko kariet rôznych farieb a veľkostí, a pritom nevedieť hrať ani jedny z nich. Vraj sa mám naučiť ich používať, lenže ja som už dávno vedela, ako sa dajú najlepšie využiť.

Bolo to jedine umenie, v čom som videla ich zmysel, a nie v nejakých hlúpych súbojoch o peniaze. V nich bol predsa vždy nejaký víťaz a ostatní boli len porazení, vždy sklamaní a považovaní za menej cenných.

Lenže pri stavaní domčekov z kariet nič takéto neexistovalo. Bola som to iba ja a karty, jediný boj som tu zvádzala sama so sebou, svojou šikovnosťou a vytrvalosťou. Nikto sa mi tu nestaval do cesty, nikto sa mi nesnažil úmyselne skomplikovať dosiahnutie môjho cieľa a bolo len na mne, či sa mi nakoniec podarí uspieť.

No aj keď som mu toto všetko povedala, jeho postoj sa nezmenil. Aj naďalej hrával, dokonca aj s mojimi vlastnými kartami, aj keď som mu dala jasne najavo, že s tým nesúhlasím. Naivne som si myslela, že ma poslúchol, že rešpektuje moje rozhodnutie. A nikdy mi nenapadlo, že by mohol mať niečo spoločné s tým, že sa počet balíčkov kariet v mojom dome čoraz rýchlejšie zmenšuje.

Predpokladala som, že ich jednoducho neviem nájsť, tak isto ako niekoľko ďalších cenných vecí, ktoré som hľadala už dlhšiu dobu. Mohla som ich predsa len niekam založiť a bolo dosť pravdepodobné, že sa opäť niekde zjavia presne vtedy, keď to budem najmenej očakávať. Dlhý čas som tomu naozaj verila, až kým ma on sám nepresvedčil o opaku.

V ten jeden deň stratil úplne všetku moju dôveru, ktorú si vraj tak cenil, no v skutočnosti preňho zjavne nič neznamenala. V ten deň, keď som ho našla u mňa doma spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi, ktorých som nikdy predtým nevidela.

Lenže tí ma vtedy vôbec nezaujímali. Nešlo mi dokonca ani o moje karty, z ktorých sa časť povaľovala v hroznom stave na podlahe a zvyšok bol rozložený na kuchynskom stole, očividne uprostred jednej z hier, ktorým som nerozumela.

Pretože to neboli len karty, čo nebolo v tej chvíli na svojom mieste. Medzi peniazmi uprostred stola sa totiž nachádzali aj niektoré z mojich vecí, z ktorých časť mi zmizla už dávno. A ja som bola vždy tak hlúpa, že som tomu nikdy nevenovala pozornosť.

V tej chvíli som pochopila, že to všetko bolo pre neho naozaj len hra. Neustále hral tie hlúpe karty a čo bolo najhoršie, zahrával sa aj so mnou samotnou. Celý náš vzťah bola len nechutná hra, ktorú sa rozhodol hrať kvôli túžbe po víťazstve a po odmene. Lenže stálo mu to naozaj za to?

Nikomu som neverila tak, ako jemu, a napokon ma sklamal viac, než ktokoľvek iný v mojom živote. V skutočnosti som ho nezaujímala ani ja, ani moja záľuba. Šlo mu len o výhru, bez ohľadu na to, akým spôsobom ju dosiahne. A ja som mu v tom celý ten čas nevedome pomáhala.

Už nemalo zmysel nič skrývať, nič popierať. Vedel, že je koniec a že týmto stratil človeka, ktorému na ňom najviac záležalo, stratil mňa. Lenže jemu to bolo jedno, nesnažil sa ani len prejaviť ľútosť nad tým, čo urobil. Nepovedal ani slovo na svoju obranu. Len sa zbalil a zmizol z môjho života ešte rýchlejšie, než sa v ňom objavil.

Odrazu som bola opäť sama. Presne tak, ako predtým, než som ho spoznala, som tu teraz sedela na podlahe a stavala domčeky z kariet. Vždy predtým ma to upokojovalo, vždy som sa vďaka tomu dokázala cítiť aspoň o trochu lepšie, nech sa dialo čokoľvek. Lenže pri spomienke naňho ten krásny pocit, ktorý to vo mne vyvolávalo... jednoducho zmizol.

Bolo až príliš zložité sa k nemu nevracať v mysli a konečne sa zmieriť s tým, že zjavne naozaj neexistuje nikto, kto by ma dokázal úprimne pochopiť. Nikto, kto by ma bral presne takú, aká som a nikdy ma predčasne neodsudzoval.

Možno, že on takým človekom nikdy naozaj nebol, no napriek tomu po ňom zostalo prázdne miesto v mojom srdci. A v tej chvíli sa nenašiel nikto, kto by ho dokázal čo i len čiastočne zaplniť.

Opäť som svoj pohľad uprela na stavbu pred sebou, v ktorej som však kvôli nedostatku kariet už viac nemala ako pokračovať. To znamenalo, že už som mohla urobiť len jedinú vec.

Vytiahla som z domčeka jednu zo spodných kariet a sledovala, ako sa postupne rúca k zemi. Padajúce karty vo mne však len posilňovali tú nekonečnú beznádej, ktorú som pri spomienke na neho tak výrazne pociťovala.

Chcela som byť len šťastná, presne tak, ako keď som bola s ním. Lenže to už jednoducho nebolo možné. Pretože všetko, v čo som celý ten čas verila, celá moja naivná predstava o ňom a o našej budúcnosti, sa jednoducho od základov zrútila.

Presne ako môj domček z kariet.