Morrigan:

Otvorila som oči za uvidela som podozrivo vyzerajúci strop nadomnou. Bola som v nespolkovej nemocnici.
"Fajn... Doriti!" zasyčala som pomedzi zuby. Ten strop som poznala až príliš dobre.
"Jazyk! Alebo... vlastne máš pravdu. Doriti." povedal známy hlas z pravej strany mojej postele. Rýchlo som sa posadila, no potom som pomaly padla späť.
"Au!" zatiahla som. Cítila som sa, akoby mozog skákal v hlave. Zhlboka som sa nadýchla a po niekoľkých sekundách som na pomaly zdvihla na lakte.
"Čo...?"
"Zranili nás v Gobleji. Tie dryády boli naozaj silné, a mali sme len sedem, alebo osem ľudí. Jedna z tých vecí mi strelila šíp do ruky. Ďalej si nepamätám nič. Teraz si v pohode?" opýtal sa Jack. Ležal na posteli vedľa mojej.
"Hej, myslím, že som v poriadku." povedala som mu a upriamila som svoj pohľad na jeho ľavú ruku. Bola obviazaná. Zahryzla som si do pery.
"Mrzí ma to." povedala som, sledujúc jeho rameno.
"Čo? Morrigan, toto nie je tvoja vina!" povedal Jack a sadol si. Potriasla som hlavou.
"Nie, nerozumieš tomu! Ja som mala ísť s tebou. Sme tím. Musíme veci robiť spolu!" pozrela som na zem.
"...ale nie je to ľahké, keď sa stále hádame o hlúpostiach." povedal Jack. Prikývla som.
"Nikdy ťa nenechám znova takto ísť niekam samého." povedala som, vstávajúc z postele a rozhodila som rukami.
"Nemôžem toto robiť ľuďom, ktorí vedia, kto som. Nie je to zodpovedné."
Jack sa postavil a nastavil ku mne zdravú ruku.
"Kamaráti?"
Odignorovala som jeho dlaň a objala som ho.
"Kamaráti."

›‹›‹›‹

Ahoj ľudia, druhá časť tejto veci bude publikovaná o dva dni a naozaj bude lepšia ako toto. Ďakujem za všetky votes! Vidíme sa pri novej knihe, Keď sa zletia vrany.

Morrigan 💜