Dážď, čo sa nedávno spustil neoblomne bubnoval o podokenicu a snažil sa dobyť dovnútra dvojizbového bytu.

Gen sa domov dostala už pred troma hodinami, no odvtedy si neustále lámala hlavu nad tým divným stretnutím s ešte divnejším človekom.

Akonáhle začala polievať bonsaje pristihla sa pri tom, ako sa voda prelieva cez okraje črepníkov. Rovnakej chyby sa dopustila pri varení čaju. Po prvom odchlipnutí zistila, že lyžičku cukru nahradila soľou.

Sedela na huňatom karamelovom koberci, za uchom mala opäť zastrčenú ceruzku a hrbila sa nad svojimi skicami, ktoré za posledné roky povytvárala. Prezeranie si ich bolo pre ňu obzvlášť bolestné, horké i trpké, nakoľko sa do minulosti vracala nerada.

Spomínala si na každý svoj náčrt či nepodarenú kresbu. V srdci ju čosi neúprosne pichalo.

Mala by som to zatvoriť a nechať to tak...

No vždy keď sa odhodlala, niečo ju zastavilo. Zaváhala a znova ho otvorila. Hnevala sa na seba kvôli svojej bývalej špičkovej sebadisciplíne, ktorú jej v priebehu jedného stretnutia dokázal záhadný cudzinec absolútne zničiť.

Ako príšerne sa zlostila, hromžila a obdarovávala ho kvetnatými poznámkami. Utrápene si dlaňami prešla cez tvár a povzdychla si. Prišla o všetko, a tak sa chcela aspoň ponaučiť z vlastných omylov. Teraz však nevedela, či to bude niekedy možné zrealizovať a ak áno, koľko to ešte potrvá.

Za oknami zahrmelo. Zvedavo obrátila hlavu, aby zazrela, ako sa tmou mihajú záblesky svetla, a potom sa vrátila k svojmu starému zanedbanému skicáru.

V listovaní sa pozastavila až na poslednej počmáranej stránke z dneška a hodnú chvíľu zízala na lajdácky portrét, čo vznikol v tej zašitej kaviarničke. Sekla s kreslením aj preto, lebo sa jej dlhú dobu nedarilo vystihnúť ľudí, ktorých pomocou ceruzy dôveryhodne zvečňovala. Grafit sa jej zakaždým v ruke triasol. Gumou často prederavila tenký papier alebo na ňom zanechala škaredé šmuhy. Kostrbaté ťahy tiež nevyzerali ktovieako vábne. Namýšľala si, že jej talent pominul a už sa nikdy nevráti. Ale vrátil sa. A či vari odišiel? Netušila. Avšak bola na seba pyšná, lebo zvládla vykresliť čosi, s čím bola sama stotožnená. Ulahodilo to nielen jej duši, ale aj kritickému oku. Precízne čiary, žiadna vrtká nedbanlivosť. Kresba akoby ožila, cítila z nej sálať emócie, ktorými túžila precitnúť už zopár rokov. Oči jej najnovšieho diela boli smutné a plné chmúry, tvár až nezdravo bledá a pochudnutá, vlasy strapaté, pery do krvi popraskané. Nevyžarovalo z toho nič pozitívne, lenže o tom to predsa nebolo. Bolo to o úprimnosti.

Gen sa odvážila prejsť prstami po tom portréte.

Taká malá práca na tridsať minút a znivočila všetko, čo som mesiace budovala...

Potom zaostrila na pravý okraj. Ten cudzinec tam ledabolo naškriabal svoje telefónne číslo.

Vo vrecku pomaľovaných teplákov ukrývala svoj rozbitý mobil.

Nemala by si sa toľko zamýšľať nad zbytočnosťami.

Nepochybne to bolo zvláštne. Gen sa s týmto slovom stretávala hádam už odmalička. Byť divným však nemusí znamenať byť horším, menejcenným, hlúpejším... Čo tak radšej kreatívnejším, múdrejším, azda láskavejším?

Bolo už neskoro, nástenné hodiny odbíjali jedenásť. Lampa osvetľovala iba karamelový koberec a Genin staručký skicár. Ten sa jej pred očami už od únavy rozplýval. Uznala, že najlepšie urobí, ak si pôjde ľahnúť. Aj zajtra je deň a ona potrebovala výdatný dúšok odpočinku.

Skicár hodila na malú pohovku.

Po hmate sa vybrala do svojej spálne.

~

On to nemal o nič ľahšie. Kľučkoval pomedzi húf ľudí a kapucňou sa usiloval zakryť si čo najviac z tváre. Vyparil sa z kaviarne rýchlejšie než predpokladal a celkom nepremyslene začal blúdiť uličkami obrovského Tokia. Kým našiel cestu späť, už sa zmrákalo. No našťastie mu neskrížili cestu nijakí reportéri.

Vrátiť sa na izbu sa mu však protivilo. Sám so sebou zvádzal náročný boj. Nechcel nikoho stretnúť, nechcel nikomu čeliť zoči-voči. Aj keď mu ostatní nič nevyčítali, on si podobné zástierky nepripúšťal. Nepotreboval útechu. To, čo spôsobil, bude mať ešte dohru. Čo si o ňom pomyslia potom? Aké bludy o ňom popíšu skorumpované médiá?

Ak by to bolo možné, vzal by na svoje plecia celý podiel viny. Mrzelo ho, že kvôli jeho zaslepenosti musia trpieť ďalší.

Prudko odtisol presklené dvere a vykročil po schodoch na ôsme. Chodba zívala prázdnotou. Teda, aspoň si to myslel. Spoza rohu sa náhle vyrútila ženská v upnutom pásikavom kostýme.

Na nose jej krivo sedeli obdĺžnikové okuliare, vlasy mala zviazané do roztrapateného vysokého copu.

„Neverím vlastným očiam!" strojene vyriekla a posunula si okuliare až na koreň. „Myslela som si, že sa tu tak skoro neukážeš. Ráno si odišiel celkom vytočený a teraz sa zakrádaš po chodbách ako dáky zločinec."

Ako keby som mal na výber.

„Denníky šalejú, fanúšikovia sa čoraz viac búria a vonku po Tokiu pobehujú takmer stovky reportérov. Šéfová mailová schránka je zahltená toľkými ponukami o rozhovor s tebou, až mu zamrzol počítač. Mal by si nabrať odvahu, dohodnúť sa s ostatnými a postaviť sa svojím najhorším obavám. Nadriadení zúria a naliehajú na mňa. Skôr či neskôr budeš musieť objasniť čo sa vlastne stalo, prečo sa to stalo a ubezpečiť ich, že sa to už viackrát nestane. Nesmieme stroskotať na hlúpom nedorozumení," vravela žiadúco. Pery sa jej pritom chveli, akoby sa jej šéf vyhrážal, že ju čochvíľa vyrazí.

„My?" prižmúril oči, „nedorozumenie?"

„Vyrovnaj sa s tým, inak prídeme všetci o flek!" odsekla a surovo mu vtisla do rúk hŕbu papierov.

Ako klopkala za výťahom, naposledy sa za tým úbožiakom obzrela: „Je načase prijať následky. Ak ti na tom nezáleží, tak fajn, ale uvedom si, že so sebou stiahneš aj ostatných. Aspoň kvôli tomu by si si to mal premyslieť."

~

Na kancelárskych papieroch bol vytlačený obsah každého mailu s ponukou na rozhovor alebo s pozvaním do šou. Už teraz škrípal zubami nad tým, že si bude musieť vybrať.

Znechutene sa pobral do svojho apartmánu.

Neprekvapilo ho, že tu bol sám ako prst. Posledné dni sa stránil hocijakých ľudí a ľudia sa zas stránili jeho. Možno aj dúfali, že príde na brilantné riešenie, ktoré ich všetkých spasí.

Ťarbavo sa presunul k písaciemu stolu na ktorý zhodil administratívu a s novou kávou zaň zasadol. Sám si nebol istý, či to čo robí je správne a či to naozaj chce urobiť.

Radšej by som sa vrátil do tej zašitej kaviarne, kde bol môj život na oko perfektný.

To miesto, čo mu poskytlo úkryt pred neželanými hosťami, mu až prirýchlo prirástlo k srdcu. Vo svojich bujarých predstavách sŕkal vzadu pri stole americano a počúval okolitý šum vravy zákazníkov. Uvedomil si, že mal neuveriteľné šťastie, pretože sa mu podarilo objaviť také jedinečné miesto.

Priložil si okraj šálky k perám a privrel oči. Takto sa aspoň na nepatrný moment zasa ocitol v tom ľúbeznom podniku.

Noc sa blížila ku svojmu vrcholu a búrka rachotila naprieč celým Tokiom. Tmavosivé mračná plakali na ulice, parky, mrakodrapy i parkoviská. Vzhľadom na silnú víchricu, čo ohýbala stromy a vytrhávala zo zeme menšie kry, nebolo vonku duše. A pokiaľ aj, uchýlili sa pod markízy obchodíkov so suvenírmi.

Opieral sa o kožené kreslo, hlavu mal zaklonenú dozadu a cez štvorcové okienko sledoval aktuálne dianie tam vonku.

Nad papiermi strávil už niekoľko hodín, ktoré akoby ubiehali čoraz pomalšie. Čierne písmená a znaky sa mu pred nosom od únavy krížili a vytvárali nečitateľnú zmes. Všetky maily boli o tom istom. Mal prijať jeden, no neučinil tak. Na podobný krok ešte nebol pripravený.

Rukou si pomasíroval spánky. Preklínal sa, že sa niečoho takého škandalózneho dopustil. Prečo sa nezdržal, prečo sklamal, prečo nemohlo byť všetko tak jednoduché, že by stačilo pár slov a starosti by sa razom rozplynuli?

Potichu rozjímal nad tým, čo podnikne. Prepletené prsty si priložil k suchým perám a civel do prázdna.

Nič sa však nedialo, mozog mu o tak neskorej hodine už dobre neslúžil a opäť sa ocitol tam, kde začínal. Bez myšlienky, bez nápadu, bez dôvery, dokonca aj bez priateľov...

Pokrútil nad tým hlavou, postavil sa z pohodlného kresla a cez plecia si prehodil bundu.

Posledný pohľad venoval stolu, na ktorom stále odpočívala kôpka papierov s ponukami.

Na chvíľu zaváhal, no nakoniec izbu opustil a už-už sa hnal na recepciu.

~
please, have a lovely day/ night ^^

sga. ( ꈍᴗꈍ)