Noc to bola jednoducho magická. Čaj pili do poslednej kvapky a skromne debatovali až kým sa slnko nevyšvihlo ponad mrakodrapy. Gen ubiehal čas akosi pomaly. S cudzincom, ktorý jej rozbil mobil a ktorý si znenazdajky skočil na jej balkón si napokon mala čo povedať.

Keď sa zobudila na huňatom karamelovom koberci preľakla sa. Čo ak jej návšteva už stihla odísť? Čo ak ju o niečo okradol? Našťastie sa mýlila. Zreteľne započula jeho hlas.

Akonáhle zdvihla hlavu, zmĺkol. Sedel na neveľkej pohovke a držal jej skicár. V prstoch žmolil tú istú ceruzu z kaviarne a jej hrotom prebiehal po zažltnutých stránkach papiera.

„Nebodaj kreslíš?" opýtala sa prekvapene.

„Ospravedlňujem sa, ale nenašiel som iný papier. No nekreslím. Skôr píšem."

„A čo také? Básničky?"

„Raz sa o tom možno dozvieš," pousmial sa.

„Prečo si ešte neodišiel?"

„Nechcel som odísť bez rozlúčenia. A potom aj preto, lebo by si ma obvinila z neexistujúcej krádeže."

Gen sa odmerane vytrepala na slabé nohy: „Vieš čo? Zájdem ti po oblečenie. Už bude určite suché..."

Niežeby sa rada zbavovala tohto podivuhodného človiečika, avšak čosi ju tlačilo k tomu, aby tak urobila. Minulá noc bola pre ňu tvrdým orieškom. Azda plná stránenia, nedôvery či ostražitosti, ale i úprimnosti. Mala z toho zmiešané pocity, hádam aj preto sa tak ponáhľala.

„Zavolaj," prehodil cez seba čiernu bundu, ktorú mu podávala.

„Čo?"

„Tvoj mobil," pokynul hlavou na Genin skicár. „Sľúbil som, že to zaplatím."

Och, samozrejme...

„Ako dlho sa zdržíš v Tokiu?" vyprevádzala ho k vchodovým dverám.

„Sotva dva dni. Ty?"

„Večer odchádzam naspäť do Jokohamy. Musím tam dokončiť jednu prácu. No a potom by som sa mala vrátiť domov. Aj keď netuším, kde ho mám..."

„Hm, tak veľa šťastia s tým, aby si to čoskoro zistila."

„Tebe veľa šťastia s vyriešením toho tvojho prešľapu," opätovala mu a zastavila sa pri prahu.

„Vďaka, že... Si ma nevyhodila."

„To... Nestojí za reč," zastrčila si strieborný pramienok vlasov za ucho.

„Musím ísť. Už na mňa čakajú," s rukami vo vreckách cúval na chodbu nespúšťajúc ju z očí. „Čaj i káva boli výborné..."

Schytila kľučku dverí, aby ich konečne zavrela.

„Gen! Počkaj!" 

Omámene rozčapila dvere dokorán a zvedavo nadvihla obočie.

„Gen, kde bývaš?"

Spokojne jej myklo kútikmi pier: „Nikdy to viac neisté nebolo, ale zdržiavam sa prevážne v Berlíne."

„Berlín," skonštatoval potichu, akoby si to chcel vryť do pamäti. „Takže, uvidíme sa?"

„Ktovie," pomykala plecami, ale oči jej hrali jasnejšou odpoveďou, „Yoongi."

~

Trmácal sa po chodníku s množstvom veľkých mlák rovnako, ako keď sa chystal ukryť do tej zašitej kaviarničky. Rovnako ako vtedy mal kapucňu zarazenú skoro až na nose a beznádejne sa topil vo vlastných nespratných myšlienkach. Ako vtedy, spomínal na dievča, ktoré ho svojou energiou nútilo zostať. No od stola odišiel. A nakoniec, odchádzal aj teraz.

Ako sa na mňa bude hnevať Choi keď zistí, že som sa stále nerozhodol o tom, ktorý rozhovor príjmem. 

Už však vedel, že to nebude vôbec podstatné, lebo mal vo veciach aspoň ako-taký poriadok. Keď Gen zaspala na koberci, mal dosť priestoru na to, aby sa zamyslel. Aby dumal nad svojím omylom, ktorý musí zvládnuť odôvodniť. Ostatní mu musia zobať z ruky a uveriť mu. To, čo Choi od neho požadovala; previnilý kukuč, roztrasený hlas a aura roztomilého šteniatka... Ách, chcelo sa mu zvracať. 

Pokiaľ totiž má vyjsť s pravdou von a udržať si svoj okruh fanúšikov, zaslúžia si poznať úplnú pravdu.

Zastavil na konci ulice, letmo bolo odtiaľ vidieť Genin balkón na ktorý sa strepal.

Počas tých dvoch hodín stihol aj čo-to spísať, vnímať svet väčšmi z umeleckej perspektívy

Uvidíme sa. Možno. Jedného dňa. 

Pomyslel si, obzrel sa na okoloidúcich, ktorí zízali do mobilov. Načiahol sa a sňal si kapucňu z hlavy. 

Radšej kráčať hrdo ako sa neustále skrývať. Či ho zastaví päťdesiat reportérov alebo ani jeden, viac sa mu splývať s tieňmi nepáčilo. Veď, koniec koncov, nikdy sa neschovával pred ostatnými tak obratne ako pred sebou samým.

~

暑い8月