Fedor vedel, kde je ten dom. Všetci to vedeli, pretože v malých mestách, ako bolo to ich, sa na nič len tak nezabúda, a už vôbec nie na vraždy.

Samozrejme, poznal aj oficiálny príbeh. S bratom sa radi hrávali so starým otcovým rádiom, a ako tak jedného dňa zbesilo otáčali gomíkmi, zastavil ich hlas hlásateľky.

,,...malým mestom na východ od Oxfordu otriasla neuveriteľná udalosť. 12. októbra 2016 bez stopy zmizla rodina Terveovcov. Prípad je ešte stále otvorený políciou, a miestny náčelník policajného zboru T. Harrison preberá slovo."

Následne nasledoval šum, tlmené buchnutie, a slovo prebral hrubší, mužský hlas, ktorý poznal Fedor veľmi dobre.

,,Keďže sme v rannom štádiu vyšetrovania, nemôžem vám podať veľa informácií. Čo však vieme je, že z utorka jedenásteho na stredu dvanásteho októbra zmizol biznisman Jack Terve spolu s manželkou Megan a ich troma deťmi. Nenašli sme žiadne stopy po vniknutí..."

Viac si už nestihli vypočuť, keďže domov prišla mama, a tá otcov hlas neznášala - ešte aj keď ho bolo počuť len z rádia. Keď však na ďalší deň prišiel svojich dvoch synov odniesť na narodeninovú oslavu z Fedor sa opýtal jednu otázku: ,,Je to v rádiu pravda?"

Potom si pamätal, ako naňho ich mama kričala, keď si myslela, že ju nepočúvajú. No oni to počuli. Dvanásťročný Fedor a Dave si vymenili veľavravné pohľady popri tom, ako čupeli na vrchu schodiská.

Spomienka stará päť rokov opäť vybledla, a Fedor sa znovu začal sústrediť na to, kvôli čomu to bol.

,,Si si istý, že vieš kde sme?" ozval sa mu spoza chrbta hlas Alexa Tedda. Fedor mu venoval len jeden pohľad ponad plece, aby sa uistil, že jeho nie vždy úplne schopný spolužiak sa neprizabil už len dýchaním vzduchu. Očividne bol Alex stále nažive. Mŕtvi totiž zvyčajne nenadávajú, nezakopávajú a nahlas nepremýšľajú nad tým, aká farba na vlasy bude nasledujúca.

Fedor si nebol istý, prečo so sebou zobral aj Alexa. Možno preto, lebo bol jeho takpovediac jediný kamarát. Aj to bolo vlastne silné slovo. No súhlasil s cestou na toto prekliate miesto, a Fedor si teda kusol do jazyka.

Čo tu vlastne robím? prebehlo mu hlavou. Oficiálna odpoveď znela, že uprostred tmavého lesa naháňa mladšieho brata. No Fedor vedel, že oficiálne odpovede nie sú vždy úplne pravdivé. Občas sú to dokonca lži.

,,Neodpovedal si mi na otázku. Máš vôbec šajnu, kam ideme, amigo?" ozval sa znovu Alex, a Fedor zastal. Počkal, kým sa k nemu doterigá modrovlasý Portugalčan.

,,No, Dave spomínal, že išiel hubárčiť," odvetil Fedor. Bola to slabá lož a Alex na ňu nenaletel. Áno, väčšinu času sa správal ako idiot, no nebol až taký sprostý. Fedora skôr zaskočilo, ako očividne klamal. Keď sú takmer všetci ktorých poznáte klamári, akosi očakávate, že sa to na vás tiež nalepí.

Alexovi vyskočilo jedno obočie do polovice čela. Ruky si preližil na hrudi, a jeho zvláštna telesná stavba bola ešte viditeľnejšia ako inokedy. Mal jednoducho pridlhé ruky a nohy, krátky trup a trochu priveľkú hlavu v výraznými črtami. V šere, ktoré sa pomaly rozširovalo lesom pripomínali jeho vlasy bludičky z rozprávok.

Počkať, uvedomil si Fedor.

,,Ako ďaleko je to k Hroznici?" opýtal sa, a videl, že Alexa až striaslo.

,,Len mu nehovor, že tvoj šialený brat by išiel ho Hroznice!" zavrčal Alex, a Fedor musel prevrátiť očami.

,,Hádam sa nebojíš jednoho starého domu uprostred lesa," povedal.

,,Akosi zabúdaš že je to vila ktorá patrila rodine, ktorá bez stopy zmizla, polícia prípad uzavrela, a všetci sa zhodnú na tom, že v Hroznici minimálne straší."

Ešte aj ty mi to pripomínaj, odpovedal Fedor Alexovi. Alebo aspoň v jeho hlave. Už dávno si akosi uvedomil, že nie vždy sa oplatí vysloviť niektoré veci nahlas. Napríklad to, že od začiatku mu bolo jasné, že Dave pôjde do rodinného domu Terveovcov. A že možno by tam išiel rád aj on sám...

Nebuď idiot, pripomenul si. Aj keby tam nestrašilo, tak je to zchátraný dom uprostred lesa, v ktorom sa na môžu pohybovať kadejaké pochybné indivíduá. A aj keby nie, tak je to veľký dom, v ktorom keď sa stratíte, tak vás nikto nenájde. Aspoň tým posledným si mohol byť na sto percent istý.

Spomienky občas do ľudí vrazia ako prívalové vlny. Fedorovi sa to od matkynej smrti stávalo častejšie ako chcel, s teraz sa to zopakovalo.

A tak nejak to zatiaľ končí >:), keďže som na toto tu neurčité čudo absolútne zabudla. Myslím, že je to však jedna z tých podarenejších poviedok (zvyčajne som v poviedkach mizerná) a možno sa raz dožije aj pokračovania.