Tento príbeh sa začína drozdom.

Na prvý pohľad to možno bol normálny drozd - taký, ktorého ste už určite všetci videli mnoho krát. Malý, čierny, s žltým zobáčikom, ktorý trepotal krídlami a plachtil vzduchom.

Malý drozd, akých je na svete tisíc. Predstavte si toho najobyčajnejšieho drozda a najobyčajnejším čiernym perím a žltým zobákom.

A teraz si predstavte naše údolie.
Údolie bolo univerzitné mestečko, ktoré by sa v inom svete a v inom príbehu mohlo volať Oxford. My sme však tu a v tomto príbehu, takže toto mesto sa volá Údolie a je obrovské.

Rozprestiera sa cez celé Spojené ostrovy, od Južného špicu (ktorý spájal Údolie s Euriou) až po Ľadové vrchy (za je pustatina a neprebádané územia, ktoré nás však teraz nemusia zaujímať). Áno, Údolie je obrovské univerzitné mesto.

Možno sa však pýtate, čo má spoločné náš malý drozd s Údolím.

Možno nič.

A možno všetko.

Čierny drozd totiž vlietol do uličky akú by ste si určite nikdy nevšimli, a posadil sa na múrik. Privrel oči...

...a o pár sekúnd už na múriku sedelo dievča. Toto dievča to ešte nevie, no je pre náš príbeh dôležitá. Napravila si vlasy, prehodila cez ne kapucňu, ktorá jej padala až do čela, a rozbehla sa do spleti ulíc z pieskovca.

Bosé nohy jej jemne narážali do vyhriatych dlaždíc, a ak by ste ju sledovali (ak by ste to chceli, museli by ste byť veľmi, veľmi rýchly a ešte opatrnejší, pretože toto dievča počula aj ceruzku, ktorá dopadla na vankúš v dome o tri ulice ďalej), o chvíľu by ste boli načisto zmätený: odbáčala totiž úplne nepredvídateľne a určiť jej smer... nuž, som rozprávač tohto príbehu, ktorý toho veľa vie, takže vám prezradím, že mierila na sever.

Smer však naozaj nie je podstatný.
Podstatné je, prečo si treba dávať pozor pod nohy.