D A M I Á N

Sme v tom spolu. Elena a ja sa po rokoch chystáme zosobášiť. Nenápadne si ju prezriem od hlavy až po päty. Nie je navlečená v nejakých otrepaných svadobných šatách, ale svedčí jej to takto. Zdá sa trochu nesvoja. Hryzie si do pery a pozerá sa von oknom. Nemôžem to nechať len tak a tváriť sa, že som si nevšimol. Chcem tú svadbu, ale jedine za podmienok, že sa ani jeden z nás nebude cítiť byť do nej dotlačený. Pod vplyvom vášnivej noci sme reagovali prudko a nenechal som jej čas na premyslenie, pretože premýšľanie nie je u nás dvoch nikdy dobrou kombináciou v nadväznosti na všetko, čím sme si prešli.

„Rozmyslela si si to? Potrebujem to vedieť, aby si mi to o niekoľko minút nemusela vyčítať, Elena. Ak si želáš ešte počkať, budem to rešpektovať," nahnem sa cez plece a pošepkám jej do ucha, aby Toby moju otázku nezačul.

„Chceš ty počkať?" odpovedá mi otázkou a uškrnie sa s perami veľmi tesne zastavujúcimi sa pri mojom líci.

„Ani náhodou, Karlová. Žiadnu ďalšiu minútu, patríš len mne."

„Nepotrebujem ďalší čas na čakanie, Damián. To už máme za sebou. Nie som pod tvojím toxickým vplyvom, po našej noci som možno ľahko priotrávená, ale ak som si ohľadom nás dvoch niečoho istá, tak rozhodne tým, že táto svadba nie je hlúpou a neváženou voľbou. Tie mesiace od teba ma prinútili zamyslieť sa nad tým, že nech budem kdekoľvek, s kýmkoľvek a v akomkoľvek štáte, neprestanem na teba myslieť. Zvažovala som tvoje pre a proti, nie, nenamýšľaj si, položky proti prevyšovali, ale vyhrala tá najdôležitejšia. Naozaj ťa milujem. O niečom som ale premýšľala. Gabriel je tvoj syn, má právo byť na našej svadbe. Ak si to želáš. Nezahrám sa na povrchnú, extrémne mladú a sexi macochu, a nebudem brániť tvojmu nedávno objavenému synovi, aby pri tebe stál."

„Chcel som sa opýtať, ale to ma potom napadlo, že by si to mohla vnímať ako tlačenie na pílu a dnes som sa rozhodol neprevokovať ťa," stáke šepkám, naše doťahovanie však Tobymu ďalej neuniká a pozorne nás sleduje so spýtavým pohľadom.

„Po prvé, nebol by deň, keby si netlačil na pílu a po druhé," zmení tóninu hlasu, aby sa stala naša konverzácia dostupná pre všetky prítomné uši, „a urobíme si ešte jednu zastávku. Prosíme to otočiť... kde to vlastne Gabriel chodí do školy?" zavelí rázne prstom a keď si uvedomí, že adresu nepozná, rozpačito zvraští čelo.

„Michal, otoč to na smer Gabrielovej školy," dopoviem za ňu jej rozkaz a pobozkám ju na pery. Nikdy tu nebude doba, kedy pre túto ženskú nebudem mať slabosť. Je mojou posratou achilovou pätou. Kvôli nej obetujem aj svoju súperivú povahu. Nemusím byť vždy vo všetkom prvý, keď tento diabol v lodičkcách bude stáť po mojom boku. Postačí mi aj ten druhý post hneď po nej.

„Ideme pre Gabriela? Mamina, a to budete mať normálnu svadbu? Ty nemáš dlhé šaty, ani závoj. Bianka mi povedala, že si ma vezme len vtedy, keď bude mať závoj s vlečkou a princeznovské šaty, pretože tak má vyzerať pravá svadba."

„Sladká tvárička, malé dievčatká často snívajú o svojej svadbe ako o pómpeznej udalosti s množstvom hostí, zveličenou hudbou a kvetinovou výzdobou, ale poznáš predsa svoju maminu. Ja takým veciam neholdujem. Nám dvom s tatinom bude úplne postačovať, keď budeš pri nás dvoch stáť ty a tiež aj Gabriel. Preplnené sály s hosťami nie sú nutné."

„Ja si myslím, že si krásna nevesta, mamina. Pre mňa si najkrajšia," lichotí jej ako ostrieľaný profík a ona si ho ochranársky okamžite privinie do náručia.

„Prikláňam sa k tebe, šampión. Mamine to ako mojej neveste prekliate svedčí."

„Mal by si zavolať Gabrielovi. O polhodinu máme byť na matrike, musíme si pohnúť. Nechceš, aby sme zmeškali vlastnú svadbu!" napomenie ma a bez dovolenia sa natiahne do vrecka na mojom saku, odkiaľ vylovuje môj mobil a vytáča na ňom číslo môjho syna.

„Gabriel, asi máš vyučovanie. Keby to nebolo súrne, zbytočne by som ti nevolal..."

„Pán Oswald, stalo sa niečo? Je to veľmi zlé?" reaguje vystresovane a nenechá ma ani dopovedať.

„Ako sa to vezme. Chystám sa vkročiť do chomúta, mojim dňom slobodného chlapa odzvonilo," žartujem a ona mi urazene stúpne opätkom na nohu, „nie že by som sa sťažoval, samozrejme. O niekoľko minút zo mňa bude ten najšťastnejší chlap v chomúte, pravdaže. Našiel by si si na nás čas a zúčastnil sa našej skromnej svadby?"

„To myslíte hneď v tomto momente? Akože sa budete ženiť práve teraz?" analiticky mi kladie jednu otázku za druhou. Je vidieť, že je tu ešte krátko a na naše šialenosti si zatiaľ nestihol zvyknúť.

„Je to narýchlo, ale čo ti poviem. Keď ju miluješ, nie je čo riešiť," vtipkujem opäť a drgnem do nej lakťom, aby som vyvolal klasické prevrátenie očí. Nesklame ma ani tentoraz. Gúľa nimi a Toby sa na môj popud chytá a chichoce. V tomto ma Elena prekvapiť nemôže. Viem presne, čo mám povedať, aby som ju prinútil prevrátiť nado mnou očami. A vo všeobecnosti je ten zoznam dlhší, ako kratší.

„A vy chcete, aby som tam bol aj ja?" opýta sa ešte prekvapenejšie a namiesto toho, aby mi dal konečne určitú odpoveď, pokračuje so svojím miriamovským výsluchom.

„Si môj syn. Ja aj Elena sme sa zhodli na tom, že by si tam nemal chýbať. Ak súhlasíš, stojíme pri tvojej škole a čakáme na teba. A keby ťa tvoji profesori mali problém pustiť, jednoducho im povedz, že si synom Damiána Oswalda a majú u mňa vstupenky do novootvorenej sauny grátis," machrujem a netvrá dlho, kým sa do konverzácie zamieša aj ona, keďže ho mám na hlasitom odposluchu.

„Alebo im prosto povedz, že tvoj otec sa žení a rád by si sa zúčastnil. Nemusíš používať jeho snobské maniere."

„Skúsim to," neprotirečí jej. A možno jej sadne aj táto úloha macochy. Šéfovanie ľuďom naokolo jej ide veľmi dobre. Nemyslím si, že Gabrielova prítomnosť sa môže postarať o ďalšiu krízu nášho vzťahu. Od začiatku ako som jej ho predstavil on totižto nebol hlavným problémom. Je v podstate dospelý. Do nášho života zasahovať nebude. Neohrozí nás. Chápe, že je mojou súčasťou. Nedokázal by som sa mu otočiť chrbtom a Elena tomu rozumie.

*****

Prechádzame cez vstupné dvere, gavaliersky všetci traja čakáme, kým ako prvá vstúpi žena, na ktorej dnes bude najväčšia pozornosť. Ja som síce nevychované hovädo, ale v dnešný deň musím ísť príkladom. Ktovie, či o pár rokov nebudem aj ja náhodne pozvaný na svadbu svojho syna, ktorý sa rozhodol ženiť z jedného dňa na druhý. A dosť možné je, že mi to oznámia až po tom, ako si danú ženu vezmú. Veď ani môj otec pred mojou druhou svadbou nestojí pri mne. Ako som už bol po mnohých udalostiach v tomto roku svedkom, tá posratá karma je fakticky úplne celá zdarma.

Posadíme sa na stoličku oproti tmavým dverám, majú zrejme obed, termín však máme vybavený. Presvedčil som matrikárku, aby pre mňa a moju nevestu vtesnala nejaký okamžitý termín. Čo by neurobili pre svedomitého odvádzača daní, ktorý štátnu kasičku napĺňa usilovne svojimi bankovkami. Stačilo sa iba predstaviť.

V deň svojej prvej svadby s Vivien som bol nervózny. August ma musel upokojovať, dostavili sa pochybnosti. Vzdával som sa svojej odviazanej stránky a chystal som sa ju nahradiť za rolu verného manžela. Tá predstava s nemennou partnerkou, samotná stálosť, milovanie iba s jednou ženou až do konca života, náhle ma to pochytilo a panikáranie ma dostalo ku myšlienke, či je to vlastne skutočne to, čo chcem. Na druhý pokus je asi všetko jednoduchšie a uvoľnenejšie. Nie som pod stresom.

Moje staré ja by bralo nohy na plecia, strieskalo sa v nejakom klube, pretiahol by som nejaké naivné ceckaté sliepky a za dva dni by som s ľahkosťou vybielil celé tučné konto na svojej kreditke. Bola doba, kedy som pred povinnosťami utekal a vyhýbal sa im oblúkom. Na prekvapenie som v pohode. Pokojný. Dosiahol som prelom. Málokto by tipoval, že ju dovlečiem až sem a ešte k tomu, že sem príde dobrovoľne. Zo slobodnej vôle a bez nátlakov. Ona prišla za mnou. Žiadal som len toto. Prišla na to, že nie som samozrejmosť.

„Pán Oswald a slečna Karlová, môžete prísť dovnútra," z dvier sa vystrčí staršia šedivá hlava a volá nás z chodby, ako keby sme boli na nejakej debilnej prehliadke u lekára v ambulancii. Chytí ma za ruku a odhodlane kráča do nudnej bielej miestnosti s červeným kobercom v uličke, bielymi stoličkami naukladanými za sebou v radoch, štátnymi symbolmi a klavírom.

„Pripravená zosobášiť sa?"

„Ja áno, ty?" overí si, ale ani jeden z nás sa nezastavuje v chôdzi. V prázdnej miestnosti sme len my štyria a žiadni ďalší prítomní hostia. Za klavír si sadá staršia pani, ktorá nás pozvala dovnútra, a začína nám hrať známe klišé svadobné tóny. Na originalitu si tu zrejme veľmi nepotrpia.

„A do...!" komentujem afektovaný ohraný prednes tohto matričného úradu a obaja sa na tom zabávame. Každú chvíľu očakávam, že sa Elena začne rehotať tým svojím typickým a hlavne nemiestnym prasačím smiechom. A nie som presvedčený o tom, či by moje konexie postačili na to, aby nás odtiaľto rovno nevyšmarili.

„Ticho, správaj sa distingvovane. Sme na našej svadbe!" napomenie ma a potiahne ma za rameno, okolo ktorého má obkrútenú svoju ruku.

„Pán Oswald, vítam vás na našom matričnom úrade. Gratulujeme vám a prajeme vám dvom dlhé a krásne manželstvo. S obradom budeme ešte zrejme čakať, vzhľadom na to, že tu nikde nevidím svedkov," prihovorí sa nám primátor mesta, čakajúci na nás dvoch pred pultom s knihou slúžiacou na naše podpisy. A dopiče! Svedkovia. Nemysleli sme na nich. Gabriel a Toby sú neplnoletí, oni dvaja nám neprejdú aj napriek tomu, že mám v meste vplyv.

„Dofrasa, Damián! Nemyslel si na svedkov! Kde ich akože teraz zoženieme?" rozčuľuje sa a zvýši hlas. To v zásade neveští nič dobré. Rozčúlili mi ju ešte predtým, než som jej stihol povedať áno.

„Hneď ti ich privediem. Buď trochu trpezlivá a pár sekúnd ešte vydrž. Chápem, že sa nemôžeš dočkať, kedy sa staneš manželkou Damiána Oswalda... Za chvíľu som späť!" Pobozkám ju na líce a rozbehnem sa červeným kobercom naspäť k vstupným dverám obradnej sály.

„Damián Oswald, neželaj si ma, ak je toto len tvoj pokus o útek! Predo mnou neutečieš, to si zapamätaj a ak by sa ti to aj náhodou podarilo, nájdem si ťa a vlastnoručne ťa pripravím o to, čo ti je najcennejšie. A obaja veľmi dobre vieme, ako veľmi si to ceníš!" vyhráža sa mi a rezervovane sa posadí na voľnú stoličku vedľa Tobyho a Gabriela.

„Neriskoval by som to! Dôveruj mi, za chvíľu sa staneš pani Oswaldovou!" ubezpečím ju ešte raz a vybehnem z tejto miestnosti ako šialenec.

Rozbehnem sa po schodoch, v prvotnom pláne bol výťah, ale na ten si teraz dovoliť vyčkávať nemôžem. Moja kosatka ma roztrhá v zuboch, ak sa urýchlene neobjavím v tých matričných dverách s dvomi ochotnými ľuďmi, ktorí by dosvedčili naše manželstvo. Pracovníci úradu sú pozašívaní vo svojich kanceláriách, ani na tej posratej chodbe nikoho niet. Obehúvam poschodia, až kým nenarazím na nízku upratovačku s vozíkom plným čistiacich prostriedkov, ktorá sa na mňa nemilosrdne pozrie po tom, ako jej skrížim cestu.

„Máte čas?"

„Vyzerám ako niekto, kto má čas? Čaká na mňa celé toto poschodie, ale prosím, môžete si to so mnou vymeniť, mladý pán. Nebudem vám brániť v tom, aby ste za mňa urobili moju robotu. Prestaňte mi stáť v ceste, ponáhľam sa!" odfajčí ma. Pani je nejaká drsná.

„Žením sa, na matrike na mňa čaká úžasná žena, ktorá je ale za určitých okolností naozaj besná a verím, že túto tvár si nechcete vziať na svedomie. Nemyslíte si, že by jej bola škoda?" zvodne na ňu mrkám a neškodne flirtujem, aby na ňu moje mačacie oči zafungovali.

„Jaj, chlapče, takých chlapov ako si ty som mala. Na pohľad je to pekné, ale za veľa to nestojí," komentuje a opäť ma zotrie. Uškrniem sa nad ňou a hoci nerád, je moja posledná šanca. Ja z tohto debilného mestského úradu dnes odídem ako ženatý chlap.

„To nie je môj prípad. Musíte mi pomôcť. Nemáme svedka a bez neho nás nezosobášia. Majte srdce a urobte nám láskavosť."

„Ja už viem, odkiaľ ťa poznám. Nie si ty ten prachatý chlapec s hotelom? Moja vnučka tam chcela osláviť svoje osemnástiny, ale máš tam také ceny, že si to nemôžeme dovoliť. Nič zadarmo nerobím. Vnučka bude mať u teba oslavu, alebo nič," vyjednáva so mnou a založí si ruky ako správny obchodník.

„Máte to mať, musíte mi však nájsť ešte jedného svedka a dáte mi tú kyticu, ktorú ste pred chvíľou položili na stôl. Platí?"

„Tak sa mi to páči. Platí."

*****

„Kde, dopekla, si sa táral? A tí svedkovia?" privíta ma s podráždeným hlasom a nepokojne podupkáva nohou.

„Prosím, nech sa ti len páči. Som pomerne urazený, že si mi nedôverovala. Ja spĺňam svoje slovo, bejby," víťazoslávne nechávam vstúpiť do tejto obradnej sály dve upratovačky, ktorých prítomnosť na našom sobáši ma stála celodennú rezerváciu v prezidentskom apartmáne a ročné permanentky do sauny.

„Už sa môžete konečne vziať, mamina!" veselo zatlieska Toby a ona sa prestáva mračiť.

„Nevesta bez kytice nie je nevestou," zašepkám jej pri uchu, keď sa všetci postavia na svoje miesta a vložím jej do ruky kyticu červeného umelého vlčieho maku. Nič lepšie tu nemali.

„To máš odkiaľ? Zo smetiska? Už chápem, prečo ti to trvalo tak dlho," podpichne ma, ale prevezme si ju odo mňa a nevzdá sa jej počas celej dĺžky obradu.

Úprimne, ani neregistrujem tie formálne omáčky, ktoré k civilnému obradu patria, stojíme vedľa seba a držíme sa za ruky. Uzavierame zväzok manželský! Zásah do papule pre každého, kto neveril, že to môžeme dotiahnuť až takto ďaleko.

„Áno, beriem si ťa," prejavím svoj súhlas ku konajúcej sa ceremónii, hoci som prestal registrovať jej priebeh.

„Pán Oswald, ešte som vás nezvyzval..." namieta proti môjmu súhlasnemu prejavu primátor.

„Áno, beriem si ťa," kopíruje moje slová i Elena a aj napriek tomu, že nás náš oddávajúci napomína s tým, že musí dokončiť svoju reč, obidvaja máme jeho slová v paži. Ďalej sa nezdržiavam, preklopím ju a vášnivo jej udeľujem prvý manželský bozk v našom partnerskom živote. Je to oficálne. Sme svoji.