E L E N A

Ležím s okrúhlymi plátkami uhoriek na očiach a vyživujúcou regeneračnou maskou na tvári, ktorá má podľa Ritiných slov slúžiť na zvláčnenie našej pokožky. Po nekonečných minútach prehováraní ma nakoniec presvedčila do prespávačky s kadejakými kozmetickými procedúrami, ktoré u nás boli v minulosti na dennom poriadku. Pridal sa k nám aj Tobiasko, takže všetci traja ležíme vyvalení na posteli v županoch, popíjame margaritu, môj syn pomarančový džús, a relaxujeme. Padlo mi dobre takéto vypnutie. V posledných dňoch som v jednom kole a keď nie som v poradni alebo nepíšem odpovede do dámskeho magazínu, sedím pred notebookom a pracujem na svojej knihe.

„Myslela som si, že na pozícii najlepšej kamarátky ma nahradil ten tvoj Marko. Nepamätám si, kedy naposledy si so mnou trávila toľko času!" ozve sa ofučene a ako je u nej zvykom, nevydrží ležať v pokoji ani celých päť minút. Náhle sa postaví a uhorky z jej očí zletia dole. Viem to, pretože som si tie svoje na chvíľu nadvihla.

„Netáraj, Rita. Teba nemôže nikto nahradiť," uistím ju a odpijem si z nízkeho, ale zato širokého poháru na vysokej stopke, ktorý ma okolo svojho obvodu viditeľné kryštáliky soli a plátok limetky. Pripravovala ju moja nepokrvná sestra, nikdy pri zhotovovaní tohto alkoholického nápoju s prídavkom tequily nesklame.

„Ani mňa nemôže nikto nahradiť, mamina?" Ritine poznámky si berie ku srdcu aj môj syn a rovnako netrpezlivý ako moja najlepšia kamarátka, aj on si svoje uhorky dáva z očí dole, pričom on si do nich aj zahryzne. Masku sme mu na tvár nedávali, on ju vzhľadom na svoj vek ešte naozaj nepotrebuje.

„Ty a Rita ste jediní ľudia, ktorých nikdy nenahradím. Čestné skautské. Sladká tvárička, je už dosť hodín, uložím ťa do postieľky. Potrebuješ svoj pravidelný osemhodinový spánok." S uhorkami na očiach to vzdávam aj ja a presuniem sa k Tobiaskovi, aby som ho mohla odviesť do jeho izby.

„Si výmyselníčka, mamina. Mám ísť do postele, pretože s tetou Ritou budete preberať veci, ktoré by som nemal počuť, lebo ešte nie som dospelý. Mohla si to povedať aj rovno. Chápem, že chcete mať dievčenský rozhovor," uznanlivo klipká dlhými mihalnicami a my sa na seba s Ritou veľavravne pozrieme. Šikovne nás prehliadol. Môj šesťročný syn si už dokáže dať dve a dve dohromady a rozpozná, keď sa ho snažím nenápadne zbaviť. Niektoré veci sú proste stále jeho detským ušiam neprípustné a hovoriť o nich je možné len s Ritou.

„Niežeby som pred tebou chcela niečo tajiť, Sladká tvárička, ale..." začínam sa pred ním vykrúcať, aby som náhodou neranila jeho city.

„Mamina, ja si to neberiem osobne. Aj s tatinom máme niekedy rozhovory, pri ktorých ty nie si. A už som ti aj chcel navrhnúť, že si pôjdem ľahnúť. Začínal som sa trochu nudiť."

„V poriadku, tak sa teda rozlúč s tetou Ritou a ideme do postieľky."

„Dobrú noc, teta Rita. Pekné sny a nevypi veľa z toho nápoju. Pamätám si, ako ťa potom nasledujúce ráno vždy bolela hlava. Nemusíš vypiť všetko, nechaj si niečo aj na zajtra," pristaví sa počas kráčania do svojej izby pri zarazenej Rite, ktorá nasucho otvára ústa a pobavene sa nad starostlivým dohovorom môjho syna rozrehoce.

„Vážne si zdedil po svojej mamine jej mazaný spôsob stierania nič netušiacich ľudí. Dobrú noc, Téčko. Pokúsim sa ťa poslúchnuť, ale nič ti nesľubujem. Veď už svoju zábavnú tetu Ritu za tie roky poznáš veľmi dobre."

„Nevadí, keď bude treba, postarám sa o vás. Dozriem na teba," chytí ju za rameno a intenzívne sa jej zahľadí do očí, ako to zvyknú robiť starší ľudia počas nesúhlasenia s vyčíňaním nerozvážnej mladšej populácie. Uškerím sa a za ruku ho po schodoch vediem uložiť do postele. Som rada, že to ešte stále môžem urobiť. Ukladať svojho syna pred zaspávaním. Musím si tieto chvíle užiť, pretože rastie ako z vody a čoskoro moja prítomnosť vedľa neho pri zaspávaní nebude nevyhnutná.

Ľahne si do postele a počká, kým ho prikryjem. Zo zásuvky v stolíku vyberiem jeho obľúbenú knihu, vypnem svetlo a nechávam zapnutú iba nočnú lampu, pričom na strope sa po zatmavení priestoru objavujú fosforujúce hviezdy. Pri zaspávaní potrebuje počuť len pasáže z Malého princa. Každý večer mu prečítam len niečo a keď sa dostaneme k záveru, začíname s ňou odznovu. Jeho ten príbeh nezunuje zrejme nikdy. Princ a jeho ružička budú navždy fascinovať nepoškvrnené srdce nášho syna.

*****

Keď zliezam po schodoch dole, polovica z pripravenej bielej tekutiny v džbáne s ľahkým nádychom žltej je stiahnutá, a Rita si práve svoje nechty hreje vo vnútri oválnej ružovej UV lampy na nechty. S uterákom na hlave pripomínajúcim vzhľad turbanu si pohmkáva tóny piesne a je očividne pod vplyvom tvrdšieho alkoholu vo veľmi dobrej nálade.

Prisadnem si k nej a aj ja si nalejem do svojho prázdneho pohára. Dnešok je pripomienkou starých čias, kedy sme boli obe bez záväzkov a na našej izbe sme si počas voľna užívali výdobytky našej práce pozostávajúcej z hrania sa na partnerky cudzích mužov. Je pravda, že som ju zanedbávala a Marko sa stal pravidelnou súčasťou mojich dní. Ani som si to neuvedomovala. Navykla som si, že mi venuje každý deň návštevu a stretávame sa aj mimo dní, kedy som nútená odovzdať mu kapitolu.

„Okej, ale s tým Markom som ešte neskončila. Damiánovi nevadí, že ho vídavaš každý deň?"

„Damiánovi? Ha, dobrý vtip. Viac o mňa nestojí a ja na neho zvysoka kašlem. Je mu vrcholne jedno, že s Markom trávim čas. Minule sme na neho narazili, bola s ním tá jeho debilná Milena, ani len nemal svoje debilné poznámky. Z ničoho nič sa rozhodol byť za väčšieho človeka."

„Cítim v tvojich slovách výčitku? Mrška moja, nie je to náhodou to, čo si od samého začiatku od Damiána chcela? Nestará sa do tvojich vecí a necháva ťa na pokoji."

„Pravdaže, samozrejme som to tak chcela! Celá osobnosť egomaniackeho Damiána Oswalda mi je ukradnutá. Myslíš si, že ma zaujíma? Nie, vôbec. Vôbec ma nezaujíma," presviedčam ju a namiesto toho, aby som si zo svojho pohára len odchlipla ako človek na úrovni, priamou cestou ho do seba na ex vylievam. Zišlo by sa niečo tvrdšie. Toto je na mňa až príliš sladké.

„Ako povieš, mrška moja. Si však presvedčená o tom, že tráviť toľko času s tým chlapom je správne? Nechcem vyznieť zaujato, ale stále je to iba chlap a je možné, že čoskoro si začne na teba robiť nároky a čítať vo vašom vzťahu aj niečo viac, ako len pracovnú spoluprácu," upozorňuje ma a nahýna sa perami k svojmu poháru, pretože ruky má stále zakliesnené vo vnútri lampy. Ledva na neho dotiahne a nahlas chlípe, navodzuje dojem psa dodržiavajúceho pitný režim skrz misky s vodou odstavenou na zemi.

„Prečo to hovoríš? Marko by si na mňa nič nedovolil. Je šialený rovnako ako ty, ale nepozerá sa na mňa takými očami," odrádzam ju od jej názoru a predovšetkým neverím tomu, že by mohla mať pravdu.

„Hovorím ti to kvôli tomu, že som tvoja najlepšia kamarátka na celom svete a nechcem, aby si sa znovu popálila. To isté si vždy hovorievala aj o tom mamľasovi s menom začínajúcim sa na A, a ako to dopadlo?"

„To sú dve úplne odlišné situácie. S Markom nič nemám a nikdy ani nebudem."

„Pretože si neprestala milovať Damiána?"

„Hej, dohodnime sa na tom, že toto je dámsky spolok a o žiadnych mužoch do konca tohto dňa sa tu už hovoriť nebude. Súhlasíš?"

„Fajn, žiadne rozhovory o mužoch."

„Ďakujem," vyslovím s úprimnou vďačnosťou. Som rada, že ma netlačila do odpovede. Moje aktuálne citové rozpoloženie s ohľadom na Damiánove meno vystihuje naštvanie. Takže sa snažím nevenovať mu pozornosť a vyhnúť sa myšlienkam na neho.

*****

„Uhm, ako mi má toto dopomôcť k môjmu bloku? Načo si ma sem vytiahol, Marko?" pýtam sa nechápajúc, sediac na deke na lúke pri jazere a obhliadam sa okolo seba.

„Tri týždne som od teba nič nedostal. Nemám robotu a ty načerpáš inšpiráciu. Je to výhra pre oboch."

„Inšpiráciu pri hvizde vtákov, lietajúcich tanieroch a brechaní psov? Neviem, či si zabudol, ale píšem knihu o partnerských vzťahoch, nie rozprávku pre deti o čarokrásnej prírode nachádzajúcej sa všade navôkol."

„Ľahni si a započúvaj sa do tých zvukov. Skrýva to v sebe istú symboliku. Za chvíľu sa začínajú letné prázdniny, pozri, ako si to tie deti užívajú. Len si spomeň na svojho syna," unavene mi rozpráva a rozvalí sa po celej dĺžke rozprestretej deky. Sedím pri ňom s nezáujmom a ani zďaleka nezdieľam rovnaké nadšenie z prírody. Všade okolo nás poletujú mušky a včely, pre mňa je to skôr otravné a premáham sa z posledných síl, aby som odtiaľto nevypadla.

„Odchádzam domov. K ničomu mi to nepomôže. Radšej si sadnem pred notebook a budem sa pokúšať niečo napísať."

„Ak som sa za svoju prax niečo naučil, potom maximálne to, že žiadny autor nenapíše nič, keď sa do toho bude silou mocou tlačiť. Písanie sa nedá nanútiť. Nemôžeš si proste len sadnúť a trvať si na tom, že tie prázdne stránky zaplníš, keď ti došli nápady. Dopraj si čas a píš vtedy, keď ťa kopne múza."

„Och, čo vy všetci máte s tou múzou. Vlastne, keď sa takto vyznáš do písania, prečo ho sám nevyskúšaš?"

„Stalo sa... vysvitlo, že radenie mi ide lepšie. Ako teoretikovi mi to pomerne ide, ale prax neovládam. Mám v hlave milión myšlienok a keď si sadnem pred písací stroj alebo pred klávesnicu, všetky sa spoja do jedného a ja neviem, čo napísať ako prvé, aby to nevyznelo otrepane, nieslo so sebou prídavný materiál a bolo niečím novým a originálnym. Vieš, Elena, ono je to v dnešnej dobe na knižnom trhu náročné. Digitalizácia sa postarala o úpadok tlačených kníh, ľudia si radšej pozrú seriál alebo film, akoby si mali sadnúť niekde pod slnečník a čítať si. A je ťažké prísť s niečím novým a neokukaným, o čo by ľudia prejavili záujem. Sú nároční na zaujatie. Je risk podpisovať nejakého autora, pretože dopredu nemáš šajnu vedieť, aká bude reakcia a dopyt. Na jednu stranu sa tvoja investícia môže preukázať ako úspešný hop alebo prepadajúci trop," vykladá mi a položí si hlavu na moje nohy, čím presiahne naše profesionálne hranice.

„Hop alebo trop je presná definícia pri mojom majstrovskom diele. Neoľutoval si, že si ma v tom bare oslovil s tou ponukou? Šiel si do toho aj napriek tomu, čo si mi práve povedal."

„Si známa, ľudia si budú chcieť kúpiť tvoju knihu už len kvôli tomu, že si uznávanou terapeutkou ."

„Takže to mám chápať, že aj zlá reklama je predsa len reklama?"

„Aká zlá reklama? Pre nás si tá najlepšia reklama a ja ti verím, že ma nesklameš. Kladieš na seba vysoké nároky a neodovzdala by si mi niečo, s čím by si nebola spokojná. Naučil som sa za tie mesiace čo to o tebe. Trojtýždňová kríza je nič. Dostaneš sa cez to. Mal som klientov, ktorí zastali polroka na jednej kapitole a nedokázali ju dopísať. Písaniu musíš prenechať čas, Elena. Nejde to nasilu."

„Ďakujem, že to hovoríš," odpoviem krátko a Marko Dobrovič v dnešný slnečný a teplý deň presiahne hranice našej profesionality po druhýkrát, keď zo svojej ležiacej pozícii na mojich nohách natiahne hlavu a mihnutím oka pristane so svojimi perami na tých mojich. Nemám ani čas reagovať, ostávam v nemom úžase. Impulzy zasahujú a ja mu spakruky jednu vystrelím a postavím sa rezko na rovné nohy.

„Prečo si to, dofrasa, urobil? Zbláznil si sa?" neovládnem sa a ziapem po ňom.

„Elena, ospravedlňujem sa. Neviem, čo ma to pochytilo..."

„Cítiš ku mne niečo?" položím mu stručnú otázku, na ktorú ma Rita upozorňovala a na jeho odpovedi závisí pokračovanie našej spolupráce.

„Nie... neviem, možno. Možno áno," neurčito odpovedá s roztraseným hlasom a stojí predo mnou s rozpačitým výrazom.

„Tak potom s tebou už viac nemôžem spolupracovať. Nepôjde to, ak ku mne niečo cítiš, Marko. Končím."

„Nie, to nemôžem dovoliť. Pokašľal som to, uznávam, že nebude správne, ak sa my dvaja budeme ďalej stýkať, pretože k tebe naozaj niečo cítim, ale nedovolím, aby si odišla z nášho vydavateľstva. Porozprávam sa s mojimi matkami, pridelia ti nejakého iného editora, tú knihu dokončíš, Elena. Prosím, neodmietni."

„Musím ísť. Premyslím si to a ozvem sa tvojim matkám. My dvaja sa už ale nemôžeme ďalej stýkať."

„Chápem to. Prepáč mi, že som to pokazil."

„Maj sa, Marko," rozlúčim sa a ponáhľam sa domov urobiť vec, ktorú som mala urobiť už pred mesiacmi. Viem, čo chcem. Vďaka Markovmu bozku som si konečne uvedomila, čo chcem.