E L E N A

„Lianka bude mať zanedlho tri roky, podľa mňa je správny čas na to, aby som sa vrátila naspäť do práce, ale môj manžel o tom nechce ani počuť. Hovorí mi, že som nespoľahlivá matka, ktorá sa chce svojej dcéry zbaviť. Tak to vôbec nie je. Imro ma ale chápať nechce," zdôveruje sa mi so svojimi problémami z kresla oproti moja najnovšia klientka. Jej manžel popritom len odmerane sedí vedľa nej so zoširoka rozkročenými nohami pripomínajúcimi obraz kdejakého sedliaka. Keď prišli, ani sa nepozdravil a po každom manželkinom slove len pohŕdavo odfukoval alebo sa nad jej vypovedanými problémami iba detinsky pousmial. Temer okamžite som z neho mala zlý pocit, ktorý musím zakrývať svojou profesionalitou. Je potrebné zachovať si objektívny prístup, hoci by som ním najradšej prerazila dvere.

„Prečo si neprajete, aby sa vaša manželka vrátila naspäť do práce, pán Hornáček? Pre ženy je dôležité začleniť sa po pôrode a staraní sa o maloleté dieťa do bežného chodu. Pre matku je vždy náročné opustiť svoje dieťa a zveriť ho do rúk iným ľuďom, ale je to nevyhnutné pre socializovanie daného dieťaťa do kolektívu ostatných detí. Dieťa prekračuje hranice rodinného kruhu a zaraďuje sa ku svojim rovesníkom."

„Pretože je jej povinnosťou, aby sa o ňu starala! Je jej matkou, prečo by sa o ňu mali starať cudzie ženy, ktorých nepoznáme, keď na jej výchovu je tu moja žena? Pravdaže som mohol tušiť, že ju v tom podporíte, vy ženské furt musíte držať pokope. Len tu márnime čas, no tak, Soňa, ideme! Nebudem tu počúvať narafičené pikle dvoch ženských sukní!" postaví sa a nakáže jej rozkazovačným tónom. Len-len si zahryznem do jazyka, aby som mu poriadne nevynadala. Idiot jeden!

„Imro, prosím ťa, dohodli sme sa na jednom sedení. Súhlasil si, že si doktorku Karlovú vypočuješ. Je najlepšia v okolí a ako matka matku má chápe. Naša Lianka je pripravená na systém materskej škôlky, aj nám by pomohlo, keby sme namiesto jedného príjmu dostávali dva," pokúša sa ho zastaviť pokojným tónom, samozrejme ho oslovuje s rešpektom. Má z neho strach.

„Čo sa to opovažuješ hovoriť, ty nevďačná ženská? Podľa teba zarábam málo, moje peniaze nestačia a máli sa ti?! Nemáš toľko utrácať, keby si bola praktická gazdiná, zadelila by si si peniaze. Z mojich sa ti dobre míňa, všakže?! A ešte sa ti nepáči, ako sa o vás dve starám?" huláka po nej a ja mám náhle požiadavku zachrániť ju z jeho majetníckeho vplyvu. Z jedného obyčajného prednesu som si okamžite utvrdila mienku o tom, kto má v tomto vzťahu jasne navrch a kto len poslušne počúva rozkazy.

„Pán Hornáček, upokojte sa. Som si istá tým, že ste svoju manželku len zle pochopili. V dnešnej dobe je náročné vyžiť iba z jedného príjmu, pani Hornáčekovej ide o to, aby vás odbremenila a pomohla vám s výdavkami. To jej istotne nemôžete mať za zlé. Deti sa aklimatizujú rýchlo, zo začiatku by ste na to mohli ísť s vašou dcérkou pomaly. Nechávali by ste ju v škôlke maximálne na dve hodiny, zvykala by si postupne. Pravdaže je to razantný krok, v tomto by ste svojej manželke mali veriť, keď si myslí, že je Lianka pripravená."

„Čo vy viete o tom, či je naša dcéra pripravená? Hráte sa tu na vysoko-školenú poradkyňu, popritom len držíte s mojou ženou, aby mohla znovu dosiahnuť svoje! Najprv ma sem dovlečie a potom tu mám počúvať kázne od nejakej snobskej paničky, ktorá v živote nemusela pohnúť ani prstom, pretože si omotala okolo prstu boháča? Na to zabudnite. Vy ma tu poučovať nebudete. Soňa, nechci ma naštvať, v tejto kancelárii nemáme čo hľadať!" zaútočí na mňa a ja zapieram ruky do vnútornej strany svojho koženého kresla, aby som mu netresla svojím zápisníkom po hlave. Namiesto toho sa len usmejem a nedávam mu najavo, ako sa mu podarilo vyviesť ma z miery tými debilnými názormi prehlasujúcimi mizogynizmus v plnom rozkvete.

„Takže nenávidíte autoritu v ženskom rode. Už chápem, prečo sa vám v mojej kancelárii nepáči. Keby ste rovnaké slová počuli z úst chlapa, zrejme by vyzneli múdrejšie, nemýlim sa?"

„Z mužských úst vyznie všetko múdrejšie. Vám ženám by som rozprávať zakázal, aj tak je všetko, čo vypustíte z úst, čistá hovadina."

„Pretože z mužských úst vychádzajú prevažne klenoty. Dobre, pán Hornáček, niektorí by nemali mať slobodu názoru, ale zatiaľ tu vládne demokracia a cenzúra nepokryje všetko. Užívajte si svoju slobodu prejavu pokiaľ je to možné. Len zvážte, že z vašej dcéry vyrastie jedného dňa tiež žena a keď ju tak veľmi milujete a chránite, dúfajte, že sa nezosobáši s niekým, kto dáva svoje zaujatie ženským rodom tak okato najavo. Ďakujem za návštevu mojej poradne," postavím sa a predložím pred neho svoju ruku. Zákerne mu robím napriek v domnienke, že som stále tým väčším a rozumnejším človekom z nás dvoch. Opovrhne mojou rukou a rúti sa von dverami, kým jeho manželka len ospravedlňujúco postáva so slzami na krajíčku. Dokážem si predstaviť, že si návštevu mojej poradne predstavovala inak. Možno si od nej sľubovala zmenu jeho postoju. To by bolo prílišne idealistické. Chlapi podobní jemu sa len tak ľahko nemenia.

„Veľmi ma to mrzí, doktorka Karlová. Prehovárala som ho posledný mesiac, aby sme sem vkročili, vedela som, že svoj názor nezmení. Ale som naivná a v kútiku duše som dúfala, že ho odborný názor prinúti pouvažovať nad jeho nelogickosťou. Ospravedlňujem sa za ten výstup."

„S tým si nerobte starosti, pani Hornáčeková. Z vlastnej skúsenosti vám viem povedať, že pre mňa osobne bolo užitočné zamestnať sa po pôrode. Naše deti sú úžasné, byť ich matkou je jedna z najdokonalejších vecí, ale na nás čaká viac, než len vymieňanie plienok, starosti s primeraným vývinom a hľadanie správnej polohy na odgrgnutie. Podľa môjho názoru je skvelé, že chcete pracovať."

„Prišla som za vami, pretože som dúfala v Imrove otvorenie očí. V dnešnej dobe je normálne, že deti navštevujú škôlku, poznám kopu žien, ktoré sa vrátili polrok po pôrode na svoje staré miesta a ich manželia s tým nemali problém. Ten môj aj napriek mojim dôvodom pristupuje od začiatku k môjmu návrhu odmietavo. Víťazstvo bolo už len to, že sa mi ho podarilo presvedčiť do jedného sedenia s vami. Asi som len naivná, poznám ho trinásť rokov, jeho názory majú pred tými mojimi vždy prednosť."

„To nie je spôsob, akým by mali vzťahy a predovšetkým manželstvo fungovať. Je nemysliteľné, že sa mu budete neustále podriaďovať a necháte, aby zakaždým docielil svoje. Ste dospelá žena, ktorá má právo nebyť pod jeho velením a kontrolou. Navrhujem vám, aby ste sem chodili aj bez neho. Som síce partnerská poradkyňa, ale vy potrebujete pomoc, Soňa. Ak by ste boli za, rada by som vám pomohla postaviť sa na nohy," vyjde zo mňa nečakaná propozícia, ktorej účelom by mala byť záchrana dôstojnosti tejto úbohej ženy, ktorá sa nedokáže ozvať proti svojmu tyranovi. Pripomína mi to moju situáciu a zaraz dôjdem k presvedčeniu, že väzenie nemusí byť jedine ohraničené štyrmi múrmi. Je ich tu niekoľko druhov a z niektorých vyslobodenie vlastnými silami nejde.

„Bojím sa ho opustiť. Po väčšinu času sa podvolím jeho príkazom, aby bol pokoj. Keď si pomyslím na Lianku, ktorá by mohla byť zverená do jeho opatery. O svoje dieťa nemôžem prísť."

„Poznám právničku, vynikajúcu právničku, ktorá by vám s tým mohla pomôcť. Je to na vás. Rozhodnite sa ako uznáte za vhodné. Berte však do úvahy, že by mi bolo naozaj veľkým potešením vám pomôcť."

„Ďakujem, budem už musieť ísť. Bude určite naštvaný, že ho nechávam dlho čakať, pretože podľa neho my ženské sme iba klebetné atrapy, ktoré si musia všetko hovoriť. Vašu ponuku si vážim a možnože vám zavolám."

„Pravdaže, choďte. Želám vám veľa šťastia pre prípad, že by sme sa nevideli. Dovidenia," rozlúčim sa s ňou a ona iba letmo kývne hlavou. Niečo mi nahovára, že ho neopustí. Strach je ako mozgový vírus. Prenasleduje vás všade a nedá vám slobodného nádychu.

Sadnem si ku svojmu stolu a pozriem sa na poznámky, ktoré som si počas tohto sedenia stihla zapísať do svojho notesu. Každá strana patrí inému páru a príbehu. Kapitola za kapitolou ľudského života, ktorých osudy sa líšia, ale uvažujú rovnako a prišli si pre pomoc ku mne. Predtým som nepremýšľala o dopade, ktorý na ich partnerský život mám. Na riešenie problémov vo vzťahu tu musia byť vždy dvaja. Žiaden vzťah sa nedá zachrániť bez prítomnosti toho druhého. Je zbytočné, keď jeden chce a druhý nie. Je to prípad mňa a Damiána? Som ja tá, ktorá nechce a on chce?

Silvia a Pavel, Daniel a Kristína, Lenka a Martin. Všetko ľudia, ktorí veria, že som tá správna na vyliečenie ich krízy. Kto príde vyliečiť tú moju? Našu. Mienila som ho odstrihnúť od svojho života, aby som pospájala svoje zlomené ja dohromady. A on ma nedávno sklamal. Myslela som si, že mi rozumie. Odmietol odvolať tú ochranku aj napriek tomu, že som ho o to požiadala. Od toho chlapa vychádzajúceho z mojej kancelárie má na míle ďaleko, no tým krokom sa ku nemu priblížil. Má ma pod drobnohľadom. Na muške. Pripevnil mi k nohe sledovacie zariadenie.

„Slečna Karlová, mám tu pre vás dnešnú poštu a pred dverami stojí chlap, ktorý hovorí, že ho poznáte. Pre istotu som ho k vám nepustila, pretože žiadne také meno nemám napísané na svojom zozname," oznamuje mi vo dverách Petra s obálkami v rukách.

„Ešte keby si mi tak povedala meno toho chlapa, tvoja informácia by mala hneď väčšiu prínosnú hodnotu."

„Marko Dobrovič."

„Povedal aspoň, čo odo mňa chce?"

„Nie, iba spomenul, že sa poznáte."

„Okej, tak ho pošli sem."

Čo ten chlap odo mňa zase chce? Tie stretnutia v bare som považovala za obyčajnú náhodu, i keď hneď mi na tom niečo nehralo. Teraz prišiel priamo do mojej kancelárie? Nemusím ho ani počuť hovoriť a dokážem si domyslieť, že príde znovu iba otravovať s tým tlačením ma do napísania knihy.

„Doktorka Karlová, opätovne sa stretáveme."

„A tentoraz absolútne nenáhodne. Pán Dobrovič, buď vaša práca visí na vlásku a vy potrebujete nejakú dobrú uzatvorenú dohodu, alebo ste obyčajný podivín, proti ktorému si budem musieť o chvíľu vybaviť súdny zákaz priblíženia."

„Náročné vybrať si z týchto vašich dvoch možností, ale keď už to musí byť, beriem tú prvú. Nepáči sa mi oslovenie podivín a bola by obrovská škoda, keby som sa na vás mohol pozerať len z dosahu niekoľkých metrov stanovených naším štátnym orgánom," kontroje mi sarkasticky. Má tvár elegánov z deväťdesiatych rokov s ostrou bradou nadväzujúcou na dominantné lícne kosti s priehlbinkami. Úzke hnedé oči, ktoré sa nepatrne rozšíria počas toho, ako sa letmo zasmeje.

„Čo tu hľadáte?"

„Nedokončili sme našu konverzáciu. Vyrušila nás vaša kamarátka a potom som sa k vám priebehu noci nedostal. Šikovne ste sa ma zbavili."

„A ja som dúfala, že tú moju narážku pochopíte a viac za mnou doliezať nebudete."

„V mojich kruhoch som známy pre svoju neodbytnosť."

„Narazili ste na mňa v mojej citlivej chvíľke, nezvykajte si na to, že budem stále taká ohľaduplná."

„Vrtochy a rozmachy spisovateľov nie sú ničím novým. Zaručene nie pre mňa."

„Minul ste adresu, ja totiž nie som spisovateľka."

„Zdôverili ste sa mi s materiálom, pre ktorý by ste mohli byť nasledujúca Evita Urbaníková, nič v zlom, ale jej čaro pomaly vyhasína. Na knižnom trhu uvítame novú tvár."

„Ale prečo práve ja? Nechcite mi povedať, že na našom knižnom trhu neexistujú nádejní spisovatelia, ktorí by väčšmi ocenili váš záujem."

„Čítam vaše rady v magazíne a pre niekoho, kto sám trpí na syndrómom netrvácnosti vzťahov, bude kniha od samotnej Eleny Karlovej obrovským kariérnym prelomom."

„Takže predsa len ide o vás."

„A o vás. Dávam vám týždeň na napísanie prvej kapitoly, uvidíme, ako sa situácia vyvinie a či sa v tom nájdete. Keď nie, tak našu spoluprácu ukončíme. Počul som, že máte rada výzvy. Boli tie zvesti klamlivé?"

„Do týždňa budete mať kapitolu na stole. A potom mi dáte pokoj."

„Dohodnuté, doktorka Karlová."