D A M I Á N

Nikomu som o tom nepovedal a tie novinárske hyeny tiež zatiaľ nevysliedili, že sa pred mojimi dverami objavil môj už takmer dospelý syn. Nevyslovím to nahlas, som kretén, no stále nejakým spôsobom dúfam, že mu Miriam klamala alebo len bola zmätená a otcom toho mladíka je niekto druhý. Vôbec toho chlapca nepoznám. Keby som okolo neho prešiel na ulici, nevenoval by som mu ani jeden nedbanlivý pohľad. Nič o ňom neviem. Jeho matka nebola žena, ktorá by sa vláčila s kadekým. Verila, že môže zmeniť mňa. Chcela mať zo mňa chlapa, ktorý by sa k nej verejne priznal a pozval ju do nejakej gýčovitej reštaurácie na romantickú večeru s intenzívnym hľadením si do očí. Akékoľvek náznaky nehy boli pre mňa tabu. Zaumienil som si byť neprípustným a chladným. A voči nej som ním aj vskutku bol.

Dobehli ma hriechy minulosti. Naivne som predpokladal, že moja darebná mladosť ma raz nedostihne a nedá mi za to poriadne zaplatiť. Nedostal som príležitosť sa s ňou porozprávať. A teraz je mŕtva. Ten chlapec ostal sám. Zabezpečila ho aspoň tým, že mu povedala moje meno. Len si nie som istý tým, či mu tým urobila láskavosť. Keby neumierala, nedozvedel by som sa o ňom. Poznám sa a viem aj, ako by znela moja reakcia pred osemnástimi rokmi. Obvinil by som ju z toho, že nebrala tabletky a otehotnela zámerne, aby si ma udržala. Neprevzal by som zodpovednosť. Dokonca by som ju s najväčšou pravdepodobnosťou obvinil z toho, že to decko ani nie je moje.

Testy otcovstva s expresnou rýchlosťou určenia pravdepodobnosti, či je Gabriel mojím synom. Výsledky chodia do štyridsiatich ôsmich hodín za menší príplatok. Sedím vo svojej kancelárii a som roztržitý. Nedokážem sa ani poriadne sústrediť na začínajúcu sa rekonštrukciu môjho hotela, pretože premýšľam o tom, čo urobím, keď sa výsledky vrátia pozitívne. Bol by som nerád, keby sa moje novoobjavené otcovstvo votrelo medzi Elenu a mňa. Aj priznanie pred ňou si odkladám až po oficiálnom potvrdení. Posledné dni som ju nevidel. Niežeby som sa jej cielene vyhýbal, ale robí mi problém klamať jej do očí a nateraz ju nemienim zaťažovať ďalšou nadbytočnou drámou odohrávajúcou sa v mojom svete.

Mám tu návrh od architekta. Nie je dokončený, len taký hrubý náčrt, ktorý sa mi pomerne pozdáva. V tomto odvetví inovácia zvyšuje percentuálnu návštevnosť. Stále sme najnavštevovanejšími, ale tie pripomienky sa mi dostali pod kožu. Je pravda, že som fungovanie hotela odstavil na vedľajšiu koľaj. Po otvorení Ilúzie, banky a kasína som na svoju prvú obchodnú nehnuteľnosť zabúdal. Bol to prvý z našich podnikov, ktorý mi otec zveril do rúk.

„Pán Oswald, nesiem vám dnešnú poštu a potom by som zbehla na obed, ak by vám to nevadilo. Želáte si, aby som vám niečo priniesla?" ozve sa pri mojich dverách Monika a položí mi na stôl neotvorené obálky. Okamžite zbystrím pozornosť a obratne ich schmatnem do rúk.

„Fajn, môžeš ísť," odobrím jej a rukou gestikulujem, aby sa pohla do kroku a opustila moju kanceláriu.

„Nepotrebujete teda nič?" dobiedza aj naďalej a hľadí na mňa s očakávajúcim pohľadom ako nejaký nezávislý hipisák pod velením hašišu.

„Momentálne len to, aby si už šla na ten svoj obed a vyšla z mojej kancelárie. Si moja sekretárka, keď od teba budem niečo potrebovať, pripomeniem sa ti, Monika. Nemaj obavy."

„Iste, tak ja idem," komentuje svoj odchod a ak nezmizne do piatich sekúnd, po tej svojej obednej prestávke sa sem už ani nemusí vracať. Šikovné dievča, ale niekedy až priveľmi primitívne a investované do mojej osobnosti. V minulosti mi jej flirtovanie a vnucovanie imponovalo, niekoľkokrát som sa pohrával s myšlienkou, že by stála za to, aby som ju kvalitne pretiahol, no potom by som za ňu musel hľadať náhradu a za tie roky som si ju vycvičil.

Keď za sebou konečne zabuchne dvere, pustím sa do prehŕňania nakopených obálok a rad radom ich s nezáujmom hádžem na kopu, ktorá pre mňa nie je zaujímavá. Pošta s Vivieniným menom? Dlhšie som od nej nepočul. Je zamestnaná svojou baletnou školou a trénovaním, dám ju na samostatnú kôpku, avšak neotváram ju, pretože ja hľadám iné správy. Samozrejme, že je až na konci. Malá podlhovastá obálka rozhodujúca o mojom nasledujúcom osude.

Nožom na obálky otvorím vrch a prekladaný papier nasmerujem pred svoj zrak. Cítim nervozitu a striedavo ma zalieva horúčava. Povedal som mu, aby sa na tieto dva dni stiahol do úzadia a zbytočne na seba neupozorňoval, pretože ak sa jeho prognóza potvrdí, nebude mať na istý čas pokoja. A samozrejme, že to ani ja. Nezaujíma ma, čo sa o mne bude písať. Len by som ho rád ušetril tých novinárskych útokov. I keď na druhú stranu tiež tvrdil, že sa tu neplánuje zdržať.

Pozorne hľadím na čierne písmená natlačené na bielom papieri a očami čítam obsah tohto listu. Chvíľu mi trvá, kým mi to dôjde. Spracovávam to a prečítam aj trikrát za sebou. Mám to tu čierne na bielom. Miriamine slová sa nevyvrátili. Ba čo viac, potvrdili sa s pravdepodobnosťou deväťdesiatdeväť celá deväť periodických percenta. Pravdaže mu neklamala. Mám druhého syna. Toby nie je mojím prvorodeným. Mala len dvadsať, keď zistila o svojom tehotenstve a aj napriek tomu sa rozhodla byť slobodnou matkou. Nachádzam sa v nejakej skurvenej telenovele?

Šmarím všetky svoje veci zo stola a tie s buchotom jedna po druhej padajú na podlahu. Neviem, čo mám robiť. Mám ho nechať ísť, hoci sa naozaj potvrdilo, že je mojím biologickým synom? Nemám šajnu, ako to v takýchto prípadoch funguje. Mám vlastne povolené rozkázať mu, aby tu ostal? Je v podstate plnoletý. O niekoľko mesiacov dovŕši osemnásť, tým pádom nebude musieť podliehať pod moje rodičovské príkazy. To zameškané sa mi pri ňom nepodarí dobehnúť. Sme len dvaja cudzí ľudia, ktorí sa dozvedeli, že sú v príbuzenskom vzťahu. Žiadne otcovské puto sa nekonalo.

Mal by som mu zavolať a oboznámiť ho s doručenými výsledkami nášho testu otcovstva vykonaného prostredníctvom sterov z vnútornej strany líca pomocou vatovej tyčinky. Nechcel som ho uraziť, ale pre takéto radikálne obvinenie som potreboval doloženie aj overených faktov, než len slová niekdajšej milenky, ktorá by ma mohla zo samotnej zatrpknutosti poveriť rolou neprítomného otca. Dôvodov by na to mala. A že ich bolo nespočetne, nikto by ju z toho nevinil. Miriam však bola len dobrou matkou, ktorá sa postarala o svojho syna aj bez mojich finančných prostriedkov a z toho, čo som počas jeho krátkej návštevy videl, bola pri tom úspešná.

Predstavím ho celej svojej rodine a rozhodnutie nechám na ňom. Rád by som sa s ním zblížil a zistil o ňom aj niečo viac, ako len to, že dodržiava zákony a je slušným a vychovaným. Jedna z vecí, ktorú rozhodne nemá po mne. Moje deti dedia dobré vlastnosti od ich matiek. Je to tak lepšie. Neboli ovplyvnené mojím pokriveným charakterom. Možno je naozaj pravda, že som bol len obyčajným darcom spermií v oboch prípadoch.

Nemôžem sa na ňu ani hnevať. I keď mi už svoje dôvody neprezradí, dokážem si ich domyslieť aj sám. Zapamätala si ma ako chlapa, ktorým som býval. Bolo správne vidieť vo mne len zloducha? Ľuďom sa predsa druhé šance nikdy nedávajú a moja bilancia je nerovnomerná. Po Vivien sa zo mňa stal človek, ktorý naozaj za niečo stál, po zosobášení som do toho znovu spadol a následne sa iba opakovali odohrané scenáre stále dokola. Rozumiem tomu, prečo by nikto nechcel, aby moja prítomnosť vstúpila do života nepoškvrnenému dieťaťu. Dospel som k záveru, že to nevyčítam Elene ani Miriam. Ich vysvetlenie by pred súdom vyznelo oprávnene.

„Pán Oswald, sledujem slečnu Karlovú, ako ste mi kázali. Môžem hovoriť alebo je toto nevhodný čas?" ozve sa v telefóne hlas ochranky, ktorú som pre Elenu najal pred niekoľkými dňami.

„Nie, hovorte. Stalo sa jej niečo?" do popredia sa dostávajú ihneď moje inštinkty a ja stláčam netrpezlivo päste. Už žiadne zlé správy, kurva! Mám fakticky dosť.

„Slečna Karlová je v poriadku, ale dnes som ju zazrel pri väznici, v ktorej držia toho Adriána Kellnera. Zdržala sa tam nejakú polhodinu, pôsobila rozrušene a nevšimla si ma. Sledoval som ju po celú cestu, v meste sa stretla s vašou matkou a potom si to namierila do salónu Rity Málerovej."

„Okej, neprestávaj ju sledovať a keby sa niečo dialo, volaj mi okamžite!" nakážem mu a tresnem mobilom o stôl. Čo, dopiče, robila v tej jebnutej base a prečo navštívila tú prašivú gorilu?

Ako veľmi sa už tomu vzpieram, typicky prenechám voľnú cestu žiarlivosti. Predpokladal som, že ho už nikdy nebude chcieť vidieť po tom, čo jej urobil. A ona ho ešte navštívi? Aké rozumné vysvetlenie by sa za tým mohlo skrývať? Mal som ho na mieste odjebať, viac by sa nám do cesty neplietol. Som nasratý. So mnou sa rozprávať nechce, dáva nám hlúpu pauzu, drží si odo mňa odstup, ale nerobí jej problém rozprávať sa s chlapom, ktorý ju do celej tej situácie namočil? Podieľal sa na jej únose spolu s nimi dvomi. Hádam si len nemyslí, že je v tom pri tých dvoch úplne nevinne?! Ale no tak, Elena! Taká naivná naozaj nie si!

Zdrapím svoje kľúče a bezmyšlienkovite sa rútim von z kancelárie. Nikomu svoj odchod neoznamujem, vzplanul vo mne hnev. Mám toho po krk. Čakám na ňu a dávam jej priestor, ale prestáva ma to baviť. Netvrdím, že mi musí hovoriť všetko, ale ona mi nehovorí vôbec nič, došľaka! Bojím sa o ňu. Stretnutie sa s ním jej pomôcť nemohlo. Obaja sa držíme silou mocou toho, čo sa nám stalo. Je to ako taký posratý začarovaný kruh, do ktorého sa stále viac a viac zamotávame. Pád za pádom...

Nepremýšľam o tom, čo robím. Rútim sa k svojmu autu a ešte predtým, ako do neho nasadnem, vytočím Gabrielove číslo. Hneď mi zdvihne a ja mu nakážem, aby mi oznámil adresu, na ktorej sa momentálne zdržiava. Dve muchy jednou ranou. Ak mám premeniť ten zásnubný prsteň na jej prste na manželskú obrúčku, nepôjde to bez úprimnosti. Nedám jej ďalší dôvod, ktorý by mohla využiť proti mne v argumente, že nie som spoľahlivým.

„Nasadaj!" rozkážem mu a potľapnem voľné miesto na sedadle spolujazdca. Je očividne v pomykove, hľadí na mňa ako na blázna, ale sadá si. Asi by si mal zvyknúť na to, že jeho otec sa z času na čas správa ako maniacky pako bez dávky.

„Kam to ideme, pán Oswald? Stalo sa niečo, že ste sa tu objavili tak narýchlo?" požaduje si odo mňa vysvetlenie počas toho, ako si zapína pásy. Ani som nepočkal na to, kým bude pripútaný, šliapol som na plyn ako šialenec. Som naplnený adrenalínom z rôznej zmesi emócií, ktorá prúdi mojím telom.

„Za chvíľu sa všetko dozvieš, synak. Dlhujem niekomu vysvetlenie a ten niekto dlhuje vysvetlenie mne. Časom si zvykneš, neboj sa," pôžitkársky mu odpovedám a naplno sa nechávam pohltiť nastavenou jazdou v rýchlom tempe. S vypúlenými očami a rukami pridržiavajúcimi sa sedačky mi neoponuje a v tichosti prečkáva cestu, ktorá vedie k nášmu hniezdočku lásky. Mala by byť doma. Dnes nešla do práce. Zrejme kvôli tomu výletíku do nápravnovýchovného ústavu.

„Vystupuj, musím ťa s niekým zoznámiť. Občas je besná, ale nehryzie. Nebude to pekné, ale je to nevyhnutné, aby si sa zoznámil s mojím životom a ľuďmi v ňom," komentujem po dorazení a vystupujem ako prvý. Zmätenie z jeho výrazu neodznieva. Chudák chlapec akiste dávno oľutoval, že za mnou prišiel.

„Vôbec nerozumiem tomu, čo sa deje."

„Za niekoľkú minút sa to dozvieš. Ešte chvíľu vydrž," upokojujem ho a zazvoním, pretože chcem, aby mi prišla otvoriť. Auto má doma, určite je vo vnútri.

„Damián? Ahoj, zabudol si si tu niečo?" príde mi otvoriť v ležérnom oblečení s vlasmi stiahnutými do strapatého copu.

„Prišiel som ti niekoho predstaviť, ale nebudeme to robiť medzi dverami. Gabriel, nehanbi sa a kráčaj za mnou," nenáročky jej odpovedám a ona sa neochotne odstupuje od dverí so zvedavým pohľadom. Neznáša, keď hovorím v hádankách.

„Naozaj nemám náladu, takže ak to nie je dôležité, ocenila by som, aby si ma nechal. Keď sa chceš rozprávať, bolo by fajn prísť sem triezvy. Mladý pán, ak vôbec vlastníš vodičský preukaz, odvez svojho šéfa domov, nech sa vyspí."

„Nie som opitý a ten chlapec nie je môj zamestnanec. Prišiel som ťa zoznámiť so svojím synom. Gabriel, toto je moja osina v zadku, alias snúbenica v jednom, Elena Karlová."

„O čom to, dopekla, hovoríš? Ide ti o to, aby si ma naštval, Damián? Myslela som si, že ti vyhovuje, ako sme na tom s ohľadom na vzájomné provokovanie."

„Prečo si bola za tou skurvenou gorilou v base?"

„Čože? Ako o tom vieš?" bez zbytočného zapierania sa sama odhaľuje.

„Takže je to pravda, naozaj si za ním bola."

„Musela som to urobiť a svoje dôvody rozhodne nebudem pred tebou obhajovať. Zaujíma ma len jedna vec, kto ti to povedal?"

„Najal som ti ochranku, videl ťa dnes odtiaľ vychádzať."

„Ochranku? To ako vážne? Čo si o sebe myslíš, ty egoistický narcis?! Kto ti na to dal povolenie?"

„Zaprisahal som sa tým, že viac tvoj život neohrozím. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo, ide mi len o vaše bezpečie."

„Och, ďakujem ti veľmi pekne. Ísť poza môj chrbát a dať ma sledovať ako nejakého duševne zaostalého človeka! Naozaj láskavé!"

„Prepáčte, mám odísť?" ohlási sa aj tichý Gabriel, na ktorého prítomnosť sme obaja zabudli.

„Nie, ostaň tam, kde si!" prikážeme mu naraz. Zdeptáme ešte aj jeho. Asi bola chyba dávať na svoje impulzy.