E L E N A

Ako veľmi ho už nechcem nikdy vidieť, musím sa s ním rozprávať a konečne sa pohnúť so svojím životom ďalej. Idem za ním, pretože bol človekom, ktorý mi ublížil najviac. Postrelila ma síce Noemi, ale ona s Gregorom pre mňa v žiadnej fáze môjho života nič neznamenali. Žiadne puto som k ním vybudované nemala. No Adrián ma nechutne zradil. Bola tu doba, kedy som si dokonca myslela, že som do neho zamilovaná. Patril medzi mojich priateľov, po Rite som ho považovala za jednu zo svojich najbližších osôb. Dôverovala som mu natoľko, že som mu hovorila o svojich osobných problémoch. Ako tá najväčšia hlupaňa som mu vyrozprávala svoj príbeh a pripustila som si ako úplne prvého muža k telu. To bol jeden z mojich najväčších omylov.

Je jedným z troch ľudí, ktorí zabránili zoznámeniu s mojím dieťaťom. Nespoznám ho. Prišla som o neho len vďaka ním. Lenže je načase prestať sa obhliadať do minulosti a ukončiť túto najtrpkejšiu etapu v mojej dvadsaťdeväťročnej existencii na tomto svete. Odmietam byť ďalej videná len ako ich obeť. Nepotrebujem od neho žiadne vysvetlenie. Nechcem počuť ani to prekliate ospravedlnenie. Chcem mu len ukázať, že aj napriek všetkému, čo mi za tých sedem dní urobili, neprekonali ma. Ja som tu vonku, zatiaľ čo oni strávia celý svoj život v hnusnej väzenskej cele pripomínajúc si, že v takých podmienkach celkom nezmyselne držali mňa.

Skladám kúsky svojho ja a je to náročnejšie, než kdejaké tisíckusové puzzle, pretože moje kúsky sú porozhadzované všade možne. Nemám ich pred sebou, nie sú na dosah ruky, na ich nájdenie je treba prekračovať hranice a vyliezať z pohodlia bezpečnej komfortnej zóny. No ja som sa zaprisahala, že sa vrátim ku svojej verzii. Celkom určite táto zronená a zúfalá ženská nie som ja. Ich únos ma silno zasiahol, ani by ma nenapadlo, že môžem až takto klesnúť, no som presvedčená o tom, že sa postavím naspäť na nohy. Cítim nádej. Vždy sa mi podarilo získať to, čo som si zaumienila. A získam aj svoju integritu.

Nikomu som nepovedala, kam sa chystám. Vzala som si v poradni voľno a Petre som nakázala, aby komukoľvek, kto sa na mňa bude pýtať, povedala, že nevie, kde sa nachádzam. Odhovárali by ma od toho. Z vonkajšieho pohľadu sa môj krok azdaže aj môže javiť neuvážene. Veď predsa navštevujem svojho únoscu v base. Snáď to naozaj znie ako hlúposť. Ale je to podstatné pre moje vyzdravenie. Pre moje mentálne zdravie. Inak sa zaručene zbláznim.

Stojím pred vysokým murovaným plotom s ostnatým drôtom navrchu. Až ma mrazí z myšlienky, koľko zločincov je tu zavretých. Všetci si tu odpykávajú svoje tresty. Svoje hriechy. Bolo mojím práve strata našej dcéry? Myslím si to. Lenže potom sa preberie k životu moja racionálne uvažujúca stránka, ktorá ma usvedčuje v tom, že ani jeden z tých troch zmrdov nemal ani to najmenšie právo vziať spravodlivosť do svojich rúk. Oni ma nemali čo trestať. Behom siedmich dní ma pripravili o všetko a vzali mi to najcennejšie. Skomplikovali mi život. Nebudem im viac dodávať zadosťučinenie z toho, že sa im podarilo poraziť ma.

Dvere sa predo mnou otvárajú a ja sa ocitám vo vnútri areálu, ktorý nevyzerá o nič pozitívnejšie. Množstvo okien s mrežami, ošarpaná budova so sivou pochmúrnou omietkou a kovové dvere pripomínajúce časy socializmu. Musela som svoj príchod nahlásiť. Návštevy sú povolené len do pol druhej, potom sa sem už nikto nedostane. Pýtali sa ma, či som niekto z rodiny. Nemohla som klamať, rozhodla som sa ísť cestou úprimnosti a rozpovedať im dôvod mojej návštevy. Aj oni to považujú za blbosť, ale schválili mi to. Mám polhodinu na to, aby som povedala všetko, čo mám na srdci.

Pred dverami zo steny nado mnou visí kamera. Chvíľu stojím, kým sa predo mnou otvoria dvere do dlhej chodby s bielou stenou a množstvom modrých dvier. Miestnosť je v polovici predelená sivými mrežami, za ktorými stoja dvaja dozorcovia. Po príchode ma odvedú do vstupnej miestnosti, kde mi nakážu odložiť si všetky osobné veci do farebnej prepravky a skontrolujú ma detektorom, pre prípad, že by som pri sebe mala niečo nebezpečné. Rovnaký systém ako funguje na letisku. Zatínam zuby a privieram oči, aby som túto nežiadanú prehliadku mala čím skôr za sebou.

Keď uznajú, že som čistá a úplne bezpečná pre návštevu, vedú ma ďalšími dverami do miestnosti s kovovými stoličkami vsadenými do zeme, telefónom pripomínajúcim pevnú linku a sklom oddeľujúcim priestor na druhej strane. Vážne je to také, ako to zvykneme vídať vo filmoch. Posadím sa na voľnú stoličku na kraji, nie som tu sama, sedia tu so mnou aj ďalší ľudia, ktorí využívajú povolené návštevné hodiny.

Stolička chladí, z celého tohto miesta mi naskakujú zimomriavky a s najväčšou radosťou by som sa rozbehla kadeľahšie, ale to by znamenalo vzdávanie sa. Neskončím na polceste. Dala som si toľkú námahu a prišla až sem, teraz z toho nesmiem vycúvať. Závisí od toho moja budúcnosť. Naša budúcnosť. Chcem byť s Damiánom, ale zároveň ho ani nemôžem zaťažovať svojimi dilemami. Túžim nadobudnúť svoju silu aj pre neho.

Takzvané bunky pre návštevy sú len chabo oddelené nepatrnými výčnelkami. O súkromí sa hovoriť nedá. No dokážem pochopiť, že ľudia deliaci sa so mnou o túto neútulnú miestnosť berú aj toto nie bohvieaké súkromie ako výhru. Predpokladám, že všetci sú tu úplne z iných dôvodov, než pre ktoré som sem razila cestu ja. Oni sem prišli, pretože im tí na druhej strane chýbajú. Sú šťastní, že ich môžu znovu vidieť, aj keď len na chvíľku cez sklo a majú na túto návštevu presne vyhradený čas. Ich situácia sa od tej mojej odlišuje.

Dvere na druhej strane sa pomaly otvárajú a začínajú sa z nich vynárať muži v modrých mundúroch. Klasické kombinézy podobajúce sa tak trochu na robotnícke montérky. Srdce sa začína zbesilo prejavovať, búši nekontrolovane, narovnám chrbát a vystriem sa. Medzi prichádzajúcimi väzňami zazriem aj jeho a už len jediný pohľad mi prináša dávivé nutkanie na vyvrátenie celého obsahu svojho žalúdku. Silno zatínam päste a špičky svojich dlhých nechtov zabáram do pokožky na svojich dlaniach. Vyzerá hrozne. Horšie, než keď som ho zazrela v tej chate.

Výrazne schudol, neupravená zarastená brada, upadnuté líca, veľké a tmavé kruhy pod očami. Vláči nohy za sebou a pôsobí ako tá najúbohejšia ľudská troska. A čo cítim pri pohľade na neho ja? Boli časy, kedy by som tento pohľad na zničeného Adriána nezniesla. V minulosti by som si neželala vidieť ho takto zdevastovaného a zruinovaného. Má čo si zaslúžil. Nemusel tu byť zavretý. Keby ma nechal na pokoji a prebudil sa z toho posratého delíria, v ktorom si myslel, že mu patrím, mohol byť na slobode.

„Elena, veľmi rád ťa vidím. Ďakujem za to, že si prišla. Musím ti toho veľa povedať," ozve sa v slúchadle, ktoré si priložil k uchu akonáhle sa posadil oproti. Delí nás len jedno priesvitné sklo. Len taká tenká hranica, ktorá je medzi nami.

„Neopovažuj sa na mňa hovoriť, ty posratý zmrd! Ty nebudeš rozprávať, neprišla som sem na to, aby som počula tvoje posraté ospravedlnenia a výhovorky. Nezaujíma ma to. Si pre mňa nepodstatný a nič, počuješ ma? Nič pre mňa neznamenáš. Ľutujem deň, keď som ťa spoznala. Ja sprostá som ti dôverovala. Bol si jeden z mála ľudí, ktorý si ma získal. Hovorila som ti o svojich osobných problémoch, otvorila som sa ti a kvôli čomu? Aby si sa podieľal na mojom únose a držal ma ako takú spodinu zavretú v debilnej chate odrezanej od sveta? Kvôli vám trom som na sračky! Prišla som o dieťa. Nedokážeš si ani predstaviť, aké to pre mňa bolo, keď som sa prebudila a bolo mi oznámené, že moje nevinné nenarodené dieťa to neprežilo. Nemysli si, že som sem prišla na to, aby si ma ľutoval. Uvedomila som si jednu vec. Správala som sa ako obeť, ale nie som ňou. Ja som to prežila, mám príležitosť žiť svoj život podľa seba, ale ty tu skapeš. Kvôli svojej posadnutosti nebudeš mať už nikdy voľný prístup k ničomu. Tak, ako si pripravil o moju slobodu ty mňa, tak ťa teraz pripravujú oni o tú tvoju. Ja sa z tohto dostanem. Na krátku chvíľu sa síce zdalo, že ste ma porazili, ale nezničili ste ma. Postavím sa na vlastné nohy a aj keď nezabudnem, prenesiem sa cez to. Ale vy traja? Toto miesto vám už navždy bude pripomínať, akej zvrátenosti ste sa to dopustili. Žiadne tvoje vysvetlenie nebude dostatočné. Sklamal si ma. Od teba by som to čakala najmenej. Vlastne klamem. Od teba by som to nečakala vôbec. Ale to je jedno, pretože som poučená. Dobrí ľudia sú najväčšie monštrá. Nikdy si Damiánovi nesiahal ani po členky a nikdy ani nebudeš. Preklínam deň, kedy som ťa spoznala a vpustila ťa do svojho života. To však všetko patrí do minulosti. A ja som človek, ktorý sa nezaoberá vecami, ktoré viac ovplyvniť nemôže. Takže to je všetko. Nechcem ťa už nikdy vidieť," nepustím ho k slovu a s chladným hlasom hovorím to prvé, čo ma v danom momente napadne. Nekladiem si servítku pred ústa. Nezaslúži si, aby som ho šetrila. Adrián sa mihnutím oka stal zo sladkého na totálne nepodstatnú stoku. Irelevantná položka minulosti, ktorú počínajúc dnešným dňom nechávam za sebou.

„Ver mi, že celý svoj život strávim ľutovaním toho, čo som spravil. Keby som mohol zvrátiť čas, urobil by som to. Nezaslúžim si byť nažive, Damián minul. Nepodal som na neho trestné oznámenie, pretože mal plné právo do mňa vystreliť."

„Nestojím o tvoje vysvetlenia. Si pre mňa mŕtvy, nechcem ťa už nikdy vidieť."

So sklonenou hlavou a rukou položenou na telefónom slúchadle počúva moje slová a neoponuje mi. Neháda sa so mnou a neskáče mi do reči. Nech si spytuje svedomie do konca svojho života. On bude žiť s tou ťarchou. A ja mu to rozhodne neuľahčím tým, že si vypočujem jeho ospravedlnenie. Nemala som v úmysle vypočuť si slová ľutovania z jeho úst. Prišla som sem, aby som mu z očí do očí mohla povedať všetko, čo si o ňom myslím. Ich misia nebola splnená. Nachádzam sa v opraviteľnom stave. Tá vada sa zapláta a bolesť sa časom utíši. Hovorí sa, že čas a správna spoločnosť všetko zahoja. To bude aj môj prípad.

Položím slúchadlo naspäť na miesto a bez rozlúčenia odchádzam. Nedokážem vystáť ani jeho hlas. Prečo to urobil? Zo začiatku ma to zaujímalo, no teraz na tom jeho dôvode ani zďaleka nezáleží. Bol chamtivý a nerozumel slovu nie. Neakceptoval moje rozhodnutie. Z toho vyplýva, že ma nemiloval. Stal sa mnou posadnutým. Nešlo o mňa. Jednalo sa o princíp toho, že som si Damiána zvolila pred ním. Jeho mužské ego to neustálo. Z toho mňa viniť rozhodne nebude.

Preberám si svoje veci z priehradky a opúšťam brány tohto príšerného miesta. Nie som sudca. Je možné, že niektorí z tých chlapov si tu nezaslúžia byť. Druhých neriešim. Ľudia vás časom sklamú. Na to sa spoľahnite. Je to také nepísané pravidlo pravej ľudskej rasy. Niektorí viac, niektorí menej, no ku sklonku dňa sa musíte vždy spoliehať zväčša sami na seba. Damiánova bilancia je v poslednom čase brilantná. Stále na mňa čaká. Možno už dlho čakať nebude musieť. Táto návšteva mi pomohla. Cítim sa byť ľahšia. Metaforická časť bremena opadla. Smerujem ku svojmu uzdraveniu.

Nasadnem do auta a s úľavou vzdychnem. Pozriem sa dole na svoje dlane. Sú doráňané od mojich nechtov. Prestala som si to všímať. Pri svojej úzkosti konám inštinktívne a nevnímam, že si tým ubližujem. Tým dostávam aj potvrdenie o tom, že nie som stopercentne fit. No dostávam sa tam. Nejaký čas to ešte potrvá, ale ozdravovací proces duševného zdravia nie je malina.

„Prosím, miláčik?" zdvihnem Rite v poradí desiaty hovor. Tá bude vystrájať.

„Som takýto malý kúsok od toho, aby som zvolala policajné komando! Toto mi už nerob, bála som sa, keď si mi nezdvíhala! Kde si, prosím ťa?!" zrúbe ma a svojím nervóznym vysokým hlasom sa rozčuľuje v reproduktore môjho mobilu.

„Musela som vybaviť jednu neodkladnú záležitosť, ale už som na ceste domov. Neboj sa o mňa, som živá a úplne v poriadku."

„Akú neodkladnú záležitosť a hlavne, prečo som o tej záležitosti nevedela?"

„Poviem ti všetko, keď sa vrátim. Teraz sa už ale toľko nezlosti, lebo tá navretá žilka nepôsobí dvakrát príťažlivo," doberám si ju a som šťastná, že sme s mojou potvorou štrnástym rokom aj naďalej nerozlučné. Je Thelmou pre moju Louise.

*****

Pred odchodom domov sa zastavím pri bankomate pre výber peňazí, Tobiasko mi hovoril o nejakých knižkách, ktoré musia zaplatiť. Odstavím auto pri krajnici a vytiahnem si peňaženku z kabelky. Vonku pofukuje silný vietor, je zamračené, od návratu z nemocnice som senzitívnejšia na zimu. Keď sa pohnem smerom k bankomatu, narazím do svojej milej svokry Kataríny. Práve ju som dnes potrebovala vidieť. Pľasnem sa imaginárne po čele, že som sa akurát musela pristaviť zo všetkých bankomatov v okolí práve pri tomto.

„Elena, rada ťa vidím. Ako sa máš?" prihovorí sa mi na jej vkus až príliš vľúdne a milo.

„Katarína, nemusíte predstierať záujem. Nie je tajomstvom, že ku mne skôr prechovávate vzťah založený na nenávisti."

„Elena, možno to tak vyznelo a ospravedlňujem sa za svoje správanie. Bolo nanajvýš infantilné a nesprávne. Necítim k tebe nenávisť, práve naopak, bola by som veľmi rada, keby sme začali od začiatku. Teší ma, že si naspäť doma a naozaj dúfam, že to s Damiánom medzi sebou vyriešite," prekvapuje ma svojím návrhom na uzmierenie. Neskrývam rozčarovanie.

„Ja osobne som s vami nikdy žiaden problém nemala, Katarína. Nový začiatok znie pre mňa práve v tomto momente ako tá správna voľba," súhlasne kontrujem jej predloženému návrhu a na sekundu začínam naozaj veriť tomu, že sa veci začínajú na dobré obracať.