E L E N A

„Dobré ráno, Sladká tvárička. Mám tu pre teba raňajky, môžem vstúpiť?" opýtam sa pred dverami svojho syna na druhý deň ráno od Damiánovho odchodu. Vstávala som skoro, nedokázala som spať. Dosť možné, že najmä kvôli tomu, že som v posteli spala bez neho. Tá druhá strana bola až príliš prázdna. Ale čo sa sťažujem. Sama som si to vybrala. Nech si to len pekne vyžieriem až do dna.

„Je s tebou aj tatino?" lenivo mi položí otázku a pritom ide hneď k veci.

„Nie, tatino s nami istý čas bývať nebude, včera sme to už preberali. Zabudol si?" prihovorím sa mu a bez vysloveného dovolenia vstúpim do jeho izby. Leží v posteli a akonáhle ma zbadá, už aj zachádza s hlavou pod paplón.

„Tak potom nie, nemôžeš vstúpiť," odbije ma a aj naďalej ostáva skrytý pod svojou perinou. No tak ho to stále neprešlo. Odložím tácku na jeho stolík a sadnem si k nemu na posteľ.

„Ani za podmienok, že ti dovolím zjesť primerané množstvo nutely a vôbec sa za to nebudem na teba hnevať?" vyjednávam s ním, hoci som si predsavzala, že sa zo mňa tento druh matky s kompromismi vzťahujúcimi sa na udobrenie si vlastného dieťaťa nestane.

„Nepodplatíš ma len tak ľahko. Ty aj tatino ste obyčajní klamári a ja vás za to nemám rád! Mali sme žiť v tomto dome ako jedna rodina a teraz tatino odišiel! Vôbec sa mi to takto nepáči!" kričí po mne a oduto natŕča spodnú peru. Odhrnula som mu pokrývku z hlavy, no on si ju na ten priek sťahuje naspäť ku hlave. Toto nie je jeho štýl. Krútim hlavou a vnútorne sa upokojujem, aby som mala trpezlivosť a nepovedala alebo nespravila niečo, čo by som okamžite ľutovala.

„Sladká tvárička, je nám ľúto, že sme ťa sklamali a ver mi, ani jeden z nás ti nechcel ublížiť, lenže ja a tvoj tatino sme dospelí a rozhodujeme sa slobodne. Máme menšiu krízu, ktorá si vyžaduje, aby sme boli nejakú dobu od seba. Nie kvôli tomu, že by sme sa s tvojím tatinom viac nemali radi, no niekedy my dospelí potrebujeme odstup, aby sme mohli uvažovať s čistou hlavou. Teba sa to netýka, nemôžeš za to, hlavne kvôli tebe by sme to chceli vyriešiť inak a nájsť iné riešenie, ale žiadne také, ktoré by nám vyhovovalo, sa tu nenašlo. Nebudeme bývať všetci traja spolu, avšak budeme sa o teba starať obaja. Samozrejme, zmení sa to, tatino však býva len niekoľko metrov od nášho domu a príde ťa navštíviť. Alebo ty pôjdeš navštíviť jeho. Zvládneme to. Pravdaže ti rozumiem, je v poriadku byť smutný, vôbec ti to nezazlievam, Sladká tvárička," prihováram sa mu empaticky a hladím ho po chrbátiku. Pozorne ma počúval, no i napriek tomu sa rozhodol ostať mi otočený len chrbtom.

„Tak keď tomu rozumieš, prečo nepovieš tatinovi, aby sa vrátil? To ty si ho vyhodila, preto s nami nemôže bývať?" vyčíta mi a opäť sa odo mňa odtiahne. Jeho vzbura mi láme srdce. Takéto správanie sa mi nepodobá na môjho sladkého chlapca, ktorého poznám už celých šesť rokov.

„Nevyhodila som ho, Sladká tvárička. Bolo to spoločné rozhodnutie nás oboch."

„Neverím ti! Choď odo mňa preč, nerozprávaj sa so mnou!"

„Tobiasko, ako sa to so mnou rozprávaš? Som tvoja matka, čo sme si hovorili o výstupoch a takýchto záchvatoch? Si múdry chlapček, toto nie je spôsob, akým sa rozpráva so svojou mamou," usmerňujem ho so stále pokojným hlasom, hoci vnútorne ma jeho slová zasiahli ostrou a prenikavou bolesťou. Neuvažuje o tom, čo povie a som si celkom istá aj tým, že svoje slová nemyslí vážne a hovorí z neho len ten smútok, no i tak si neprajete nikdy počuť z úst vášho dieťaťa, že ste klamárka a nemá vás rado.

„Hnevám sa na teba a už sa s tebou nebudem rozprávať. Nechaj ma samého!" prikáže mi ešte raz a ani na mňa nepozrie. So sklonenou hlavou sa postavím a poslúchnem ho. Zavriem za sebou dvere a opäť sa nenáročky a totálne porazenecky rozplačem.

Skladám sa ako taká posratá uplakaná hysterka. K úbohým slzám ma dohnali slová hnevu môjho šesťročného syna, ktorý si vybíja svoju zlosť skrz neuvážených obvinení. Z istého uhla pohľadu sa nemýli a má právo so mnou tak hovoriť. Načo som sa na to dala? Prečo som súhlasila s Damiánovou ponukou a presťahovala sa do jeho apartmánu, prijala prsteň a nechala si naše dieťa, keď som od samotného začiatku ani s jedným z týchto uvedených bodov nebola stotožnená? Šla som cez svoje presviedčania a obom dala falošné nádeje, pretože bolo príhodnejšie predstierať.

Presuniem sa do svojej izby a zaleziem rovnako pod paplón. Úbohé. Kompletne úbohé. Skrývam sa pred svojimi starosťami ako môj školopovinný syn. Kedy presne sa zo mňa stal tento hnusný slabý a poľutovaniahodný človek? Keď ma omámil a uniesol na parkovisku? Keď som pocítila výstrel? Alebo presne v momente, keď sa mi potvrdilo, že som potratila? Pravdepodobne mi k tomu dopomohli všetky spomenuté veci. A tento slaboch je iba pomyselnou čerešničkou na torte.

Smoklím a utieram si slzy do rukávov svojho sivého vyťahaného svetra. Nepozriem sa kvôli vlastnému dobru ani do zrkadla, taká škaredá som. Pripadám si hnusne a nepôvabne. Neatraktívne. Zrejme je najlepšie, že som ho vyhnala. Aspoň nemusí predstierať, že ho v takomto zúboženom stave priťahujem. Koniec koncov o tom svedčí aj fakt, že na mňa nesiahol, pokým som k nemu nezaliezla ja sama do sprchy. Cnie sa mi po jeho dotykoch. Túžim byť objímaná jeho rukami a zaspávať v jeho bezpečnom náručí. Aj mne tu chýba. Tobiasko mal pravdu aj v ďalšej veci. Pravdaže som ho ako najväčšia mrcha vyhodila z vlastného domu.

Radšej budem sama, ako by som mala dovoliť, aby ma znovu videl v takomto stave. V žiadnom prípade sa táto labilná a krehká ženská nepodobá tomu rovnocennému partnerovi, ktorého pri jeho žiadosti o ruku spomínal. Vlastne vyzniem ešte horšie ako Noemi. Zmenila som sa na niekoho, kým opovrhujem a nenávidím túto svoju stránku. Dala by som všetko za to, aby som prestala cítiť. Bolo výhodnejšie byť za ľadovú kráľovnú, ktorá si za žiadnych podmienok nič nepripustila k telu a ostávala nad vecou. Cítim sa ako skrachovaný prípad na odpis.

Potrebujem napraviť veci so svojím synom a vrátiť sa naspäť do práce. Začať písať do novín a poskytovať rady párom, byť znovu užitočná, sebestačná a prosperujúca. Mám po krk týchto pádov, ktoré ma prenasledujú. Nie som človek, ktorý by sa s porážkou vyrovnával ľahko. Prehra v prekliatych bežeckých pretekoch ma štvala do samotného špiku kostí a preto som dávala do tréningov nie sto percent, ale maximálnych stodvadsať. Postavím sa aj z tohto neúspechu.

Vysoplím sa do papierových vreckoviek, vysuším si oči a skontrolujem Tobiaska v jeho izbe. Raňajok sa dotkol, niečo zjedol, no keď sa na neho pozriem, ignoruje ma a nevenuje mi ani jeden obyčajný pohľad. Zbytočne ho nedráždim a hoci by som sa s ním najradšej opäť porozprávala, podobne ako ja, aj on potrebuje čas. Pre všetkých je to čerstvé a aj keď ma bolí, ako sa ku mne správa, naozaj ho chápem. V tejto chvíli sa javím ako zaporák číslo jedna. A s najväčšou pravdepodobnosťou ním aj skutočne som.

Vo svojej poradni začínam až o tri dni, nevydržím ale sedieť na mieste a nič nerobiť, musím niečím zamestnať svoje ruky. Damián má najatú upratovačku, chodieva sem každý deň, dnes ju odvolám, poriadok v našom dome zvládnem aj ja sama. Mojou prvou misiou je nájsť vysávač. Od nášho príchodu sem som sa do upratovania nepúšťala, čiže mi nájdenie toho drnčiaceho prostriedku trvá.

Mocem sa z jedného kúta do druhého, nakoniec si spomeniem, že pri dolnej kuchyni sú ešte jedny dvere, ktoré by mali viesť do komory. Skúsim šťastie a namierim si to presne tam. Je tu všelijaké náčinie potrebné pre dokonalú čistotu v našom dome, aj ten robotický vysávač by som za iných okolností brala všetkými desiatimi a vrhla sa po ňom, ale pre tentoraz u mňa vyhráva manuálna práca. Siahnem po tyčovom vysávači v elegantnej bielo-čiernej kombinácii a začínam s ním behať po celom priestore prízemného podlažia tohto obrovského a prázdneho domu.

Sústredím sa len na automatickosť svojich pohybov, vytesňujem zo svojej hlavy všetko nepodstatné a nechcené, koncentrujem sa na jediný bod, ktorým je momentálne podlaha a udržanie jej čistoty s minimom smetí. Aká to ironická a komická situácia. Som cvokárka pre páry a popritom ja sama by som jednu potrebovala. Ten doktor mi dal vizitku. Moja hrdosť mi nedovoľuje ísť tam, posadiť sa a vykladať mu svoje problémy. Je to nepochopiteľné, pretože mojou profesiou je počúvať problémy druhých. Doslovne sa to nachádza na vrchole predmetu mojej praxe. Zrejme aj kvôli tomu, že je lepšie rady dávať, ako ich dostávať.

Zvuk moderného vysávaču prehlušuje všetky dostupné zvuky naokolo. Je dosť možné, že som celý dom obehla aj trikrát, bezmyšlienkovite kráčam a naberám z povrchu drevenej podlahy nečistoty, ktoré sa usadili za posledné dni. Upratovačka mala cez sviatky voľno, my sme boli v Alpách a potom na upratovanie nebol čas. Zdá sa mi ale, že okrem zvuku vysávača sa tu objavuje ešte jeden. Na chvíľu ho vypnem, to ticho je zaraz strašidelne čudné, no zakrátko ho vystrieda intenzívne zvonenie od dverí.

„Čo horí?" otvorím jej najedovane a neveriacky krútim hlavou nad jej výdržou. Držala ten svoj krpatý štíhly prst na tlačidlu bieleho zvoncu dovtedy, kým som jej neprišla otvoriť.

„Vinšujem vám šťastný nový rok, všetko dobré a bla, bla, bla, mrška moja. Prečo mi neotváraš, zľakla som sa, že ste sa všetci presťahovali na nejaký odrezaný kút sveta a zabudli sa o to s nami podeliť!" preháňa ako obvykle a sťahuje si ružovú vlnenú čapicu s brmbolcom zo svojich rozpustených blond vlasov.

„Vysávala som, tak som ťa nepočula," odpoviem jej a musím povedať, že som jej stále nezabudla to prerieknutie sa pred ostatnými. Nemala do toho zasahovať.

„Prepáč mi, že som to pred všetkými vyzradila. Nebola to moja vec, ale môj klebetný jazyk v súlade so šampanským nie je nikdy dobrá kombinácia. Je mi to strašne, strašne, strašne ľúto. Pomôže, keď ti poviem milionkrát prepáč? Prepáč, prepáč, prepáč..." začína a hádže na mňa svoje roztomilé mačacie oči. Prekrútim očami a zastavujem ju v tom jej milionkrát zopakovanom slove ospravedlnenia.

„Fajn, prestaň s tým! Odpúšťam ti, aj tak by sa to všetci dozvedeli. To je už jedno."

„Milujem ťa! A ako to vyzerá?"

„Damián sa odsťahoval, Tobiasko ma nenávidí a zo mňa je troska. To je asi tak v skratke všetko, čo by si mala vedieť," zdôverujem sa jej a hodím sa na sedačku.

„O čom to hovoríš? Prečo by ťa Téčko nenávidel? A zakazujem ti hovoriť o mojej najlepšej kamarátke, že je troska. Neočierňuj ju predo mnou!" rozkazovačne mi nakáže a hodí sa mi okolo krku. Nenútene sa zasmejem a ochotne prijímam jej objatie. Túžim po Damiánových rukách, ale aj Rita mi dokáže priniesť určitý komfort.

„Možno som ti to ešte nepovedala, ale vážim si, že aj naďalej stojíš po mojom otravnom boku, Rita."

„Na vesmír a späť, mrška moja. Si Elena Karlová a nepoznám vec, ktorú by si nezvládla. A odpusť mi moju klišeovitosť, viem, že to je presne niečo, čo by si počula v tých svojich otrepaných telenovelách, ale dostaneš sa cez to. Verím ti," podporí ma a spojí si so mnou hlavu dokopy. Je skvelé, že tomu verí aspoň ona. Teraz už len docieliť, aby som na to začala veriť aj ja.

*****

„Dobrý deň, doktorka Karlová. Som Emília a toto je môj manžel Rasťo. Sme manželmi iba dva roky, ale pár tvoríme už takmer desať rokov. Až doteraz sme žili v harmonickom vzťahu, ibaže pred takmer rokom sme sa spoločne rozhodli, že je správny čas rozšíriť svoju domácnosť aj o detský plač a smiech. Pokúšali sme sa takmer pol roka a bezvýsledne, po polročnom neúspechu sme sa rozhodli zájsť si po pomoc. Výsledky ukázali nízku kvalitu a pohyblivosť spermií, vďaka čomu bolo tak náročné pre mňa otehotnieť. Náš pohlavný život sa od toho bodu stal viacmenej len povinným aktom rozpočítaným presne pre moje plodné dni," zdôveruje sa mi moja prvá pacientka po nedobrovoľnej prestávke a hladí si svoje rysujúce tehotenské brucho pod látkou úpletových bielych šiat.

„Chcela mať kontrolu nad všetkým, presne mi určovala, čo mám počas nášho intímneho vztyku robiť, zapisovala si poznatky do tabuliek. Naša domácnosť sa stala doslovnou poradňou pre problémy s otehotnením a neplodnosťou. Pred štyrmi mesiacmi sa nám to konečne podarilo, ale ani jeden z nás nie je šťastný. Dosiahla svoje a viac ma nepotrebuje," zdôveruje sa mi so svojou časťou aj manžel a hoci jeho slová registrujem, ani na sekundu sa na neho nepozriem. Oči mi neustále zaliezajú k bruchu mojej klientky.

„To nie je vôbec pravda. Záleží mi na tebe a milujem ťa, ale je náročné sa s tebou rozprávať, keď na všetko odpovedáš len jednoslovne!" podráždene zvyšuje hlas, ale neprestáva s hladením svojho brucha.

„Nedávaš mi na výber, keď po tvojom nekonečnom monológu je vyčerpaná celková slovná zásoba!"

„No dovoľ! Niekto z nás musí aj hovoriť, pri tebe ešte aj ten nemý film vyznie hlasitejšie!"

„Presne o tomto hovorím! Prišli sme do partnerskej poradne, ale hovoríš iba ty. Všade len tvoja verzia, ja nemám právo prejaviť sa!"

„No chudáčisko moje, no prosím, prejav sa!"

„Dosť! Došľaka, prestaňte s tým!" podráždene ich zastavujem v šarvátke a neprofesionálne zvýšim hlas. Vyjavene na mňa pozrú a na môj pokyn sa utišujú. Stíchnem aj ja a spracovávam svoju popudenosť ich hádkou, ktorá je v mojej kancelárii bežná a nutné povedať, že táto rozhodne patrí k jedným z tých najmierlivejších. Čo to so mnou, dopekla, je? V hlave mi duní a priam v nej počujem, ako sa v nej prelieva krv.

„Ospravedlňujeme sa, my..."

„Nie, to ja sa ospravedlňujem. Obvykle sa mi darí zachovať chladnú hlavu, mohli by sme si dohodnúť stretnutie na iný termín? Samozrejme, že to bude grátis a aj za toto vám moja sekretárka pri odchode vráti peniaze. Ešte raz sa ospravedlňujem, zažívam náročnejšie obdobie, ale nemalo by sa to stávať."

„To je v poriadku, stáva sa to aj najlepším z nás. Pravdepodobne sme tlačili na pílu a prepískli to. Prajeme vám, aby sa to čím skôr napravilo a uvidíme sa na budúcom sedení," rozpačitý pár prijíma moje ospravedlnenie a ja ich zahanbene vyprevádzam zo svojej kancelárie. Takto to ďalej nefunguje. Musím so sebou niečo robiť. Som poradkyňa, nemôžem strácať trpezlivosť a rozkrikovať sa. Že by bolo načase zvážiť vizitku toho psychológa?