D A M I Á N

Tak teda, nový rok som si nepredstavoval, že budem začínať práve týmto spôsobom. Na ceste naspäť do hotela. Robím ústupok, ale ten dom som kúpil pre nás troch, vlastne štyroch, načo by mi samému bol? Je kurevsky náročné odchádzať odtiaľto a nechávať ich tu samých, obzvlášť po výstupe, ktorý Toby predviedol, no čo iné mi ostáva? Podriaďujem sa diabolskej ženskej, ktorej stretnutím som si na seba uplietol živý bič. Avšak nebudem zapierať a tvrdiť, že s touto pauzou nesúhlasím. Je iná, odkedy ju pustili z nemocnice a mňa bolí, že jej nie som schopný pomôcť.

Tobyho reakcia ma prekvapila, ale zároveň sa mu ani nečudujem. Pri nás dvoch nemá pokoja. Chceli sme pôsobiť dojmom súdržnej rodinky, naozaj som sa snažil, aby nám to vyšlo, no možno je skutočne pravdivé tvrdiť, že pre fungujúci vzťah len milovanie nestačí. Ja viem, že po Elene tu už žiadna iná nebude. Teraz je rad na nej, aby si podobnú vec uvedomila aj ona sama. Nevzdávam to s ňou, iba prestávam bojovať. Ak ma bude chcieť, vyzná sa mi so svojimi citmi. Keď nie, nuž smola, ja k nej orodovať neprídem. Do všetkých prvých krokov som ju prehováral ja. A to nebolo spravodlivé ani pre jedného z nás.

Parkujem vo svojej podzemnej garáži s mojimi drahocennými luxusnými športiakmi. Bez okolkov by som ich do jedného zamenil za to, aby sme sa mohli vrátiť časom späť do doby, keď čakala naše dieťa. Tieto magické pičoviny však neexistujú a je asi načase, aby som prestal premýšľať o nerealizovateľných scenároch. Obrovská strata, po ktorej sa vo svojich životoch musíme pohnúť a ísť ďalej. Tým, že budeme určitú dobu od seba, si tú stratu nebudeme pripomínať. Ona nebude mať na očiach mňa a ja zas ju. Výhodné riešenie. Nakoniec to tá moja diablica v lodičkách vymyslela pomerne prakticky. Vyhnem sa aspoň jej vyčítavému pohľadu, ktorý si stopercentne za svoju posratú neschopnosť a ten najjebnutejší výber na ženy zaslúžim.

Vstupujem do vstupnej haly, celý deň som bezvýsledne krúžil po meste a čistil si hlavu od nežiaducich a protivných myšlienok, ktoré mi nedávajú v noci spávať. Je krátko po desiatej, vo vestibule sedí len niekoľko málo hostí, keď tak nad tým premýšľam, v poslednej dobe som hotel odstavil na druhú koľaj a všetky svoje vízie premietol do úspešného chodu kasína. Potrebujem sa zamestnať, hotelu by určite neuškodila menšia renovácia.

„Dobrý večer, pán Oswald. Váš apartmán je už pripravený, nachádza sa v presne rovnakom stave, v akom ste ho so slečnou Karlovou opúšťali. Želáte si večeru na izbu alebo sa prídete navečerať dole do reštaurácie?" osloví ma starý recepčný a vzpriamene sa predo mnou naťahuje s hrdou tvárou, že aj bez mojich príkazov si dokázal poradiť s pripravením izby pre môj návrat.

„Ďakujem, ale doneste mi na izbu len vychladenú whisky. Ako to ide s hotelom, Anton? Hovoria ti návštevníci niečo? Možno nejaké námietky alebo sťažnosti, ktorými by sme chod hotelu mohli zmeniť?" vyzvedám najprv u neho, i keď pre zodpovedanie týchto otázok by mi asi najviac poslúžili klebetné chyžné. Vedia vždy o všetkom ako prvé.

„Naši hostia si hotelový komplex pochvaľujú, pán Oswald. Sem tam počujem poznámky, že by rozšírili kúpeľový rezort, pridali nejaké relaxačné masáže a možno viac zahraničných jedál v reštaurácii. Občas započujem, ako sa sťažujú pre jednotvárnosť nášho menu," škriabe sa na svojej holej hlave a premýšľa, čo by mi ďalej mohol povedať.

„Tak to by sme asi mali vyhovieť ich požiadavkám," zahundrem si popod nos a zložím si ruky, ktorými som sa opieral o recepčný pult. Otočím sa a výťahom sa zveziem na svoje poschodie. Príde mi to tak, ako keby som odtiaľto odchádzal len prednedávnom. Zrejme aj kvôli tomu, že to vskutku prednedávnom bolo.

Poschodie s mojím apartmánom je prázdne, vyhradené čisto len pre majiteľa v mojej osobe. Kedysi som svoj samotársky spôsob života miloval. Extrémne mi vyhovoval. Odchádzal som a prichádzal som kedykoľvek a s kýmkoľvek som chcel. Nočné spoločnosti vytrácajúce sa ešte hneď zrána z mojich dverí, zanechávajúce mi lístoček so svojím číslom a menom prilepeným na chladničke. Nezavolal som ani raz. Všetky darované suveníry poputovali do smetného koša. Tie chudinky si aj napriek tomu, že som ich hneď ráno vykopol, mysleli, že im ešte zavolám.

Hodím sa do poriadenej postele s vankúšmi a červeným prehozom. Posuniem sa vyššie k opierke a opriem sa chrbtom o vankúše. Nič sa tu nezmenilo. Všetko je na svojom mieste. Ani som poriadne nemal čas premýšľať o tom, čo s týmto apartmánom urobím. Nechal som ho na tých pár mesiacov neobývaný. Sám vojak v poli. Hystericky sa zasmejem nad iróniou súčasnej situácie. Koľkokrát ešte budeme od seba, aby sme si uvedomili, že byť spolu za to vôbec nestojí? Otázka, ktorá ma napadla pred niekoľkými dňami a kvôli jej hrubosti som ju pred Elenou nevyslovil nahlas.

Vytiahnem si mobil z vrecka, mal som ho na tichom režime, no keď si skontrolujem zmeškané hovory, ani jeden neprichádzal z jej čísla. Povedal som, že sa ozvem ja. Serie ma Tobyho stav, my s Elenou môžeme byť až po krk v sračkách, ale Toby sa v nich nebude topiť spolu s nami.

„Myslel som si, že nezdvihneš. Neboj sa, nevolám za to, aby som ťa rozčuľoval svojimi detinskými poznámkami," zľahčujem situáciu, pretože som znervóznel, keď sa skutočne ozval jej hlas z reproduktoru. Ako keby som predpokladal, že sa bude hrať na nedostupnú a schválne nechá svoj mobil vyzváňať, kým ma to nehodí do odkazovej schránky. Sila zvyku.

„Bohužiaľ, stalo sa. Hovorila som, aby sme sa kvôli Tobiaskovi správali civilizovane a ja k tebe necítim nenávisť, Oswald. Chceš hovoriť so svojím synom, bez problémov ti ho dám k telefónu. Nezaručujem, že od neho dostaneš prívetivú reakciu, no je na nás dvoch naštvaný a neviním ho z toho," odpovedá mi rozumne a v pozadí započujem šum prístrojov. Čo to tá šialená ženská môže o takomto čase robiť?

„Dala si sa na pásovú výrobu, bejby? Čo za zvuky to počujem?"

„Pustila som umývačku..."

„Nedokážeš zaspať? Stačí slovo a som pri tebe," neovládnem sa a poviem aj to, čo som v prvom rade plánoval nechať len vo svojej mysli. Zaškerím sa zo svojej nediskrétnosti a trasiem hlavou. Kurva, Damián, dodrž aspoň to svoje posraté slovo a nevtieraj sa jej!

„A hádam, že ty si na tom nejako podobne. Respektíve sa ospravedlňujem, ale Tobiaska ti k mobilu nedám, pred niekoľkými hodinami zaspal."

„Buď je to jedna z tvojich taktík alebo nie som sám, ktorý si neuvedomil, koľko je už hodín a že zrejme nie je práve najvhodnejšia doba na to, aby som mal otcovský dohovor so svojím synom."

„Zavolaj mu zajtra, ak ho presvedčím, aby sa so mnou rozprával, prihovorím sa aj za teba," ponúkne sa mi a ja sa satisfakčne usmievam. Mimovoľne naznačím rukou symbol skórovania a naozaj to pre mňa znie ako menšie víťazstvo. Nejde jej o to, aby Tobyho proti mne poštvala.

„Zvládneme to, Karlová. Doprajeme mu čas, on nás pochopí. Už dávno nás oboch presvedčil o tom, že máme toho najinteligentnejšieho syna. Milujeme ho a vedome by sme mu neublížili," presviedčam ju, pretože aj keď ju teraz nevidím, dokážem si predstaviť tú nepatrnú vrásku starosti usídľujúcu sa na krátku chvíľu na jej inak dokonalom hladkom čele. Slúchadlo na druhej strane stíchne. Neprichádza od nej žiadna odozva, ale kvôli zvuku umývačky mám stále istotu, že ma nevypla. „Elena, si stále tu alebo sa tváriš, že nás prerušilo, aby si sa so mnou nemusela rozprávať?" žartujem, pretože mi z jej ticha naskakuje husia koža. Impulzy v mojom tele sa búria a túžia sa rozbehnúť sa za ňou. Obzvlášť pri spomienke na jej zronenú tvár v momente, keď sa predo mnou zraniteľne zosypala.

„Jasné, tak dobrú noc, Damián," ozve sa so slovami lúčenia a mne v jej hlase niečo nehrá.

„Počkaj, Elena, si v poriadku? Neskladaj, hovor so mnou."

„Och, takže si sa presťahoval, ale tvoje starostlivé otázky ohľadom môjho mentálneho zdravia sa nekončia, či ako tomu mám rozumieť?" schyľuje sa k svojej ostrej defenzíve a niečím buchne.

„Pripadalo mi čudné, že si sa tak dlho neozývala. Preto som sa opýtal."

„To ten debilný signál. Vieš, že v tomto dome furt vypadáva. Vybav si to s ním," klame mi a rýchlo sa vyhovorí.

„Fajn, vyriešim si to s ním. Keby ste niečo potrebovali, tak neváhaj a ozvi sa mi. Zajtra ti ešte zavolám, aby som sa porozprával s Tobym a niekam ho vezmem. Dobrú noc."

„Dobrú noc, Damián," odpovie mi a náhle skladá. Z reproduktoru sa ozýva už len pípnutie pre ukončenie hovoru.

Toto je jej najväčší problém. Nepúšťa si ľudí do svojho života a najmä problémov. Pri všetkom má pocit, že musí zvládnuť sama a bez cudzej pomoci. Vo svojej práci nájdem rozptýlenie od tejto nepotrebnej drámy. Spaľuje ma nenávisť voči tým trom urážkam pre ľudskú rasu. Obyčajný odpad, ktorý by mal zhorieť v pekle a skladať účty nám dvom. Nemyslím si, že basa je zodpovedajúci trest pre ich zločin, s ktorým sa voči nám previnili. Najradšej by som ich potrestal ja sám. Z celej svojej duše ich nenávidím, ale nebudem mať svoje ruky pošpinené ich krvou.

*****

„Takže bývate naspäť vo svojom apartmáne, pán Oswald? A čo ten obrovský dom, nechali ste ho pre Elenu?" vyzvedá Monika po mojom príchode a ako taký posratý verný psík ma prenasleduje celou cestou ku mojim dverám kancelárie. Melie ako taký skurvený mlynček a mne z nej o pár sekúnd vybuchne hlava. Mám debilnú opicu z celej stiahnutej fľaše tridsaťročnej whisky, drísty mojej sekretársky sú asi tá posledná vec, na ktorú by som mal náladu.

„Chceš to mať aj oficiálne potvrdené, Monika? Nejeb ma a radšej mi povedz, či si dohodla to stretnutie s tým architektom, o ktoré som ťa žiadal."

„Ospravedlňujem sa, pán Oswald. Iba ma zaujímalo, či ste teraz znovu slobodný. Viete, keby sa pýtali nejakí novinári, tak aby som bola v obraze," líškavo sa vnucuje a položí mi ruku na rameno. Som príliš na sračky na to, aby som to v tomto momente riešil.

„Teba a novinárov je do toho veľké hovno, drahá. A teraz by sme asi mohli prejsť k bodu, za ktorý si platená. To stretnutie?"

„Och, áno, dnes sa vám ešte ozve, pretože má mimoriadne nabitý kalendár."

„Povedala si mu, že si sekretárkou Damiána Oswalda, s ktorým už spolupracoval aj na renovácii kasína?"

„Pravdaže, nepracujem pre vás dva dni. Kvôli tomu vravel, že sa vám určite ozve."

„Okej, tak mi ho okamžite prepoj, keď zavolá," unavene zívnem a zavriem sa do svojej kancelárie. S tým alkoholom som to včera prehnal. Ledva držím oči otvorené, som celý dolámaný, môj sexuálny pôst sa znovu pretiahol, malý Damián dostáva zabrať. Radšej to už ani nepočítam, aby mi z toho totálne nejeblo na mozog.

„Že vraj sa púšťaš do renovácie hotela?"

„Ešte aby si ty nevedel niečo ako prvý. Deje sa niečo, či si sem vtrhol ako obvykle?" Vyložím si nohy na stôl a hlavou sa opriem o opierku svojho koženého kresla.

„Prišiel som na teba dozrieť a spýtať sa, ako zvládaš odlúčenie od svojej blonďavej ženskej verzii."

„Dal som sa na renováciu hotela, čo si myslíš, ako to zvládam?"

„Takže je to pravda?"

„Modernizácia je v tomto odvetví podstatná a ja potrebujem rozptýlenie. Každý vyhrá."

„Je mi ľúto, ako to s vami dopadlo, kamarát. Verili sme, že tento rok už príde konečne aj tá svadba."

„Ešte nie je koniec, August. Neukončili sme to, Elena nám dvom dala pauzu a keď bude pripravená, tak tú pauzu aj ukončí."

„Čo sa týka mňa, prajem vám to. Ale nejak sa mi nechce veriť, že sa chytí na tvoje ultimátum. Odkedy ju poznám, skôr ju to odrádzalo. Veď ti ušla na šesť rokov!"

„Tentoraz je to iné. Elena sa zmenila a dospela. Neverím takmer na nič, ale verím, že za mnou príde. Vráti sa ku mne," vykladám mu presvedčivo. Bude opäť mojou. Pri mojom odchode mi nevrátila prsteň. Keby mala iné plány, ukončila by to so všetkým, čo k tomu patrí. Úmyselne pre nás dvoch nechala pootvorené dvere. Možno zavrela tie pri prednom vstupe, ale nám postačí aj zadný východ.