E L E N A

"Dievčatko, láska je pekná, tvoji rodičia sa milovali neskutočne, tvoj otec by bol ochotný pre vás dve obetovať všetko. Rastie z teba cieľavedomá žena, pripomínaš mi svoju matku v mnohom, ale len čo sa týka vzhľadu. Ty si vážnejšia, pamätám si, ako som ju musela stále duriť od televízie, pretože sa večne rozplývala nad romantickými filmami. Hľadala svojho pána Dokonalého, keď mi tvojho otca predstavila, žiarila šťastím. A on to s ňou myslel vážne hneď zo začiatku, tvoj starý otec ho pozval na súkromný pánsky rozhovor. Nepopieram, že pôsobil trochu vystrašene, ale odhodlane vstal a na celú kázeň mu len ochotne prikyvoval. Bola by šťastná, keby vedela, že dnes maturuješ s najlepším priemerom, Elenka. Kdekoľvek už je, som si istá tým, že prekypuje hrdosťou."

„Občas, keď si pozerám ich spoločné fotografie, pripomínajú mi tie páry z katalógov. Naozaj bol otec to jediné, čo jej stačilo ku nadobudnutiu úplnej spokojnosti? Spomínala si mi, že ju odmalička fascinovala psychológia, skúmala správanie človeka, testovala vás dvoch v jednotlivých situáciách, ako tak rýchlo mohla zabudnúť na svoje ciele?"

„Andrejka sa nechala pohltiť láskou, po spoznaní tvojho otca nabral ich vzťah rýchle tempo, narodila si sa jej ty, nič viac nepotrebovala, vypĺňala si všetok jej čas, ale nikdy ťa nepovažovala za bremeno. Tvoj otec sa k jej tehotenstvu postavil ako správny chlap, požiadal ju o ruku, ale aj keby ťa nečakala pod srdcom, zásnuby tých dvoch boli len otázkou času. My dvaja so starým otcom sme im nebránili. Poznala som svoju dcéru, vedela som, že jej pri tvojom otcovi nebude nikdy nič chýbať. Postaral sa o vás, bol to robotný chlap, urobil by pre vás aj nemožné."

„Je krásne počúvať o nich z tvojho rozprávania, ale nepríde mi to reálne. Žiadna láska nemôže byť dlhotrvácna, z môjho pohľadu, ako osobe, ktorá žiadne podobné ľúbostné city nezažila, sa láska javí úplne iracionálne. Ako už naznačil Lacan, počas milovania odovzdávaš niečo, čo vlastne ani nemáš, niekomu, kto to ani nechce. Čo záleží na tom, koľko milencov máš, keď ani jeden nie je schopný odovzdať ti celý vesmír?"

„Elenka, každý je strojcom svojho šťastia. Keď si trúfneš na vesmír, žiadny milenec ti na jeho dosiahnutie nebude za potreby. Získaš si ho svojpomocne. Nedovoľ žiadnemu mužovi, aby ti diktoval život a kariéru. Ale pred láskou sa uzatvárať nemusíš. Keď nájdeš toho správneho, pochopíš, čo zažívala tvoja mama. Našla som to ja v tvojom starom otcovi, našla to tvoja mama v tvojom otcovi a ktovie, jedného dňa nájdeš ten prídavný materiál v nejakom neznámom mužovi aj ty. Hlavné je, aby si pri tom nestratila samu seba."

*****

V hlave sa mi prehráva dôverný rozhovor so starou mamou z obdobia, keď som končila strednú školu. Nebol to sen, pretože sme obe hovorili presne to, čo v tej dobe. Po dlhých siedmich rokoch som videla svoju starú mamu. Prečo práve teraz? Mám zavreté oči, čo sa to stalo? Telefonovala som s Damiánom, dohodli sme sa, že zájdem vyzdvihnúť Tobiaska zo školy a stretneme sa v dome jeho rodičov, pretože František dnes oslavuje narodeniny. A potom som začala panikáriť, objavila sa u mňa čudná predtucha, niekto ma prepadol.

Uderila som ho naučeným chmatom od Adriána, dával mi lekcie sebaobrany. Učil ma, aby som sa dokázala ochrániť aj sama v prípade, že mi nebude schopný prísť na pomoc v požadovanom čase. Neviem, ako je vôbec možné, že som si na to spomenula, keď som zacítila zdrapnutie toho človeka, skameneli mi nohy. Nechcela som to len tak ľahko vzdať, ale nakoniec ten hajzel predsa len vyhral. Stále mám zatvorené oči. Cítim chlad na svojej pokožke, odniekiaľ fúka a ťahá, sluchom registrujem dvere reagujúce na prievan a narážajúce o zárubňu.

Pomaly klipkám očami, prispôsobujú sa prostrediu, neviem, ako dlho som ich mala zatvorené, ale stratila som vedomie. Prestala som vnímať, priložil mi na ústa nejakú handru s ostrým a prenikavým zápachom. Snažila som sa udržať vedomie, ale bolo to silnejšie, premohlo ma to. Ležím skrčená na podlahe, pohľad mi zbehne k rukám, som pripútaná o posratý radiátor! Mykám rukou, kovové putá sú mi tesné, ani nimi nepohnem, pevno zvierajú moje zápästie. Nespoznávam to tu.

Druhú voľnú ruku strčím do vreciek na nohaviciach. Samozrejme, že mi vzali aj môj mobil, hlúpy nápad myslieť si, že by ma sem zavreli a neobrali ma o poslednú možnosť, ako dať niekomu vedieť, že som uviazla v nejakom hnusnom plesnivom pajzli. Má byť toto nejaký hlúpy pokus o vtip? Kto by si dal takú námahu, aby ma sem dotiahol? Očami pátram po dostupných predmetoch, je to tu prázdne, nikde nikoho. Dám sa na jedinú logickú vec, ktorá momentálne pripadá v úvahu. Krik.

„Pomóc, haló?! Je tu niekto? Nič v zlom, ale začína mi dochádzať trpezlivosť, ktokoľvek sa už uchýlil k tomuto debilnému únosu alebo ako to mám nazvať, ukážte sa, lebo za seba neručím! Pomóc!" vrieskam a pokúšam sa vzbudiť nejakú pozornosť, pretože táto mĺkva neurčitosť ma doháňa ku šialenstvu.

Žiarovka upevnená na kábli trčiaceho zo stropu striedavo bliká, je jediným prínosom svetla do pochmúrnej izby, ktorá skôr pôsobí ako nejaký pivničný sklad na vína alebo niečo podobné. Je tu malé okno na stene s mrežami z vonkajšej strany, preťahuje cez neho, nie je celoplošne zasklené, spolovice prasknuté, zrejme odtiaľ sem dovnútra veje studený vzduch. Stiahnem nohy dokopy, mám na sebe oblečený svoj kožuch, ale nechcené zimomriavky začínajú pobehovať po celom mojom tele.

Z tejto nevedomosti ma ide roztrhnúť od jedov, nemám šajnu, kto by za tým mohol stáť. Máme nepriateľov, ale nie natoľko nenávistných, aby ma takto prepadli a zavreli na miesto, v ktorom je možné, že o niekoľko hodín zahyniem. Zahynieme. Nie som tu sama. Priložím si ruku na brucho, nechcem, aby sa jej alebo jemu niečo stalo. Nemôžem sa len tak ľahko zložiť. Teraz je ten správny čas na to, aby som bola silná za oboch. Nejako sa odtiaľto dostanem. Vždy sa mi podarilo vynájsť. Nenechám sa premôcť nejakými slabochmi, ktorí na mňa museli zaútočiť zozadu, pretože boli príliš dosratí na to, aby sa odvážili urobiť to priamo pri pohľade z očí do očí.

Vzali mi všetky veci. Nemám pri sebe ani kľúče, i keď tie by mi boli v tejto chvíli pomerne na nič. Mala som ísť pre Tobiaska, Damián bol v tom, že ho prinesiem, moja Sladká tvárička si bude myslieť, že som sa na neho vykašľala. Nezabudla by som na neho. Dokelu, mala som sa viac snažiť! Takmer sa mi podarilo utiecť mu. Ale nezvládla som to. Slovo takmer si môžem niekam strčiť, to mi z tejto situácie práve teraz nepomôže. No tak, Elena, mysli!

Trasiem rukou, z tejto nepohodlnej pozície mi precitlivela ruka, prestávam ju cítiť, mám ju silno zovretú a nie je možné to nijak uvoľniť. Hrdzavý radiátor nedodáva žiadne teplo, studený ako taká mŕtvola. Ako sa odtiaľto dostaneme, krpec? Zatiaľ sa nedostavili príznaky tehotenského mozgu, musím si vytvoriť nejakú stratégiu. Hádam ma sem neodniesli len preto, aby ma tu nechali len tak skapať. Neurobili by to bezdôvodne. Musia niečo chcieť. Lenže potom, kde, dopekla, sa vytratili? Nevidela som jeho tvár, ale podľa veľkosti rúk usudzujem, že to musel byť chlap.

Trhala som sebou, nevzdala som to bez boja, ale ten podliak ma nakoniec prekonal. Vyšla som z cviku. Škoda, že som si Adriána nenajala na ďalší kurz sebaobrany. Keby som bola vedela, že ma prepadne nejaký čurák nepripravenú, dala by som si záležať na tom, aby som sa stala pripravenou. Je to nejaký môj nepriateľ? Nikto ma nenapadá. Môže to byť len cudzí neznámy, ktorý zazrel príležitosť zbohatnúť na Damiánovom majetku? Áno, Elena, vynikajúci nápad klásť všetky tieto otázky, keď sa ti nedostane žiadnej odpovede.

Krpec, v tejto chvíli si želám, aby som vedela tvoje pohlavie. Aspoň by som ťa mohla oslovovať v správnom rode, si jediný človek, alebo taký začínajúci poločlovek, s ktorým sa môžem rozprávať, aby som sa totálne nezbláznila.

„Hej, vy čuráci, ukážte sa konečne! Nie je umenie hrať sa na hrdinov pri prepade človeka zozadu, keď to najmenej čaká. Keď sa chcete hrať na tvrďasov, aspoň zabezpečte rovnaké podmienky!" vykrikujem zo zúfalosti, no žiadna odozva neprichádza. Môj hlas sa ozýva v diaľke ako ozvena a privádza mi husiu kožu. Panuje tu nemé ticho. O zvuky sa starajú len predmety v priestore, ktoré kontroluje vietor.

Neviem presne povedať, koľko času mohlo ubehnúť od toho momentu, ako som upadla do bezvedomia. Jednoducho som stratila kontrolu nad svojím telom, očné viečka ma sklamali, môj mozog sa podvolil a vyslal signál končatinám, aby nehybne odkväcli. Nevydržali nápor tej prenikavej arómy, ktorú som naberala silene do svojich pľúc. Odťahovala som hlavu, odstrkávala mu ruky zo svojich pier, ale všetko mi to bolo prd platné. Mal oproti mne triumf v rukáve.

Steny sú premočené, vlhké a napáchnuté plesňou. Hnedé okrúhle fľaky a popraskaná omietka, ktorá sa trúsi a po každom údere dverí do zárubne padá dole. Nemám žiaden výhľad, z okna je vidieť len tmavá obloha a stromy. Je spravodlivé povedať, že som kompletne dezorientovaná a nemám ani najmenšieho poňatia, či ma odvliekli niekde do Tanzánie alebo sa nachádzam stále na území nášho mesta. Prakticky je možné, že ani nie som vôbec ďaleko. Robili si so mnou v podstate čo chceli. Prepravili moju omámenú osobu od parkoviska až sem bez toho, že by som si aspoň čiastočne zapamätala, ako som sa sem dostala.

Oslovujem ich v množnom čísle. Prečo? Niečo mi nahovára, že ich je viac. Vždy to tak býva. Mám napozerané veľké množstvo kriminálok a hororov na to, aby som uverila tomu, že je v tomto únose zapojený len jeden obyčajný človek. Uveril by tomu niekto? Ja, Elena Karlová, unesená pred vlastnou partnerskou poradňou. Prečo sa cítim, že som zlyhala? Len som si nahovárala, že na svoju ochranu nepotrebujem mužskú pomoc? Nie, niečo podobné sa mohlo stať aj chlapovi. Každý by to mal náročné, keby bol prepadnutý odzadu.

Rozhodne takto nezomriem. Dostanem sa odtiaľto, musí tu byť niečo, čím by som tie posraté putá otvorila. Nemám kľúč, postačil by mi nejaký ostrý predmet. Nikdy som zámok neotvárala inak, ako s pomocou kľúča, ale azda to nemôže byť až také náročné. Vytiahnem si z vlasov čiernu sponku, nič iné mi nenapadá. Tá by mohla stačiť. Natiahnem sa k dierke na putách, vložím do nej sponku a otáčam ňou. Nevidím dobre, som pod zlým uhlom, nepomáha mi ani to, že táto debilná žiarovka svieti len kde tu.

„Dofrasa!" zanadávam a šmarím ju od nervov o zem. Došla mi trpezlivosť.

Za iných okolností by som to nepriznala, ale potrebujem ho pri sebe. Potrebujem, aby ma našiel a prišiel vyslobodiť. Ako hodiny pribúdajú, moje presvedčenie o tom, že sa odtiaľto vyslobodím svojpomocne upadá. Nikto nevie, kde som. Za žart som to prestala považovať pred dvomi hodinami. Alebo to bolo pred tromi? Zabíja ma táto neznalosť a neurčitosť. Nechcem byť tento druh ženy, ktorý bezmocne vyčkáva na pomoc od chlapa. No čo ak žiadna iná možnosť neexistuje? Prestaň sa opúšťať, Elena! Presne toto chcú. Vidieť, že si sa zložila a nedávaš to. Si silnejšia, než sa v túto chvíľu zdáš. Nie si v tom sama, musíš ochrániť aj svoje dieťa.

Cítim to. Po prvý raz od zistenia, že som znovu tehotná, sa vo mne prebudil ten neopísateľný pocit, keď viete, že svoje dieťa musíte stoj čo stoj ochrániť pred všetkým, čo sa mu votrie do cesty. Bála som sa, že sa mi nepodarí vybudovať si k nemu rovnaké materinské puto, aké mám s Tobiaskom, ale ja nášho krpca fakticky milujem. Chcem sa stať jeho matkou.

„Stavím sa, že hľadáš toto," posmešne započujem mužský hlas, strhnem sa z prekvapenia a vystriem hlavu dohora, aby som sa na neho mohla pozrieť. Nie je to známa tvár. Určite som ho nevidela. Nespomínam si.

„Kto, dopekla, si, a čo odo mňa chceš?"

„Nemyslím si, že si v pozícii, v ktorej by si si mohla dovoliť rozprávať sa so mnou takto."

„Si čurácka padavka, prepadnúť ženu odzadu, nezmohol si sa na priamy kontakt tvárou v tvár?" naschvál ho provokujem, hoci ho naozaj nepoznám a neviem, čo by som od neho mohla očakávať.

„Sklapni, ak sa chceš ešte niekedy dostať domov ku svojmu úspešnému snúbencovi, budeš držať hubu, ty prekliata potvora! Pre mňa môžeš aj skapať, čím viac mu ublížim, tým lepšie pre mňa."

„Skap, ty nechutný potkan!" skríknem zo zhnusenia a napľujem mu do tváre. Podlo sa zasmeje, utrie si moje telesné tekutiny zo ksichtu a vystrelí mi zaucho. Dosť silné na to, aby som upadla do bezvedomia. Dnes už do druhého.