E L E N A

Nechala som sa prehovoriť do spoločného výletu, hoci tak nejako stále nie som presvedčená o tom, že by mi to mohlo pomôcť z mojej situácie. Zanechávame za sebou problémy týkajúce sa starého roku a vrátime sa naspäť s novým štítom a vidinou nového začiatku stelesneného v tom novom. Keby to len bolo také jednoduché. Neviem svoju bolesť odhodiť, ale nech si Damián aspoň myslí, že sa mu podaril nejaký pokrok. Ignorujem ho cielene a chovám sa ako ukážková mrcha, aby som ho od seba odohnala. Nedokážem sa mu pozerať do očí, pretože jeho pohľad mi zakaždým pripomína moje zlyhanie.

Pri predstave, že budeme len sami dvaja, mi okamžite po celom tele naskočila husia koža, pretože by som pred ním nemala kam ujsť. Keď spomenul, že si so sebou môžem vziať aj Ritu, ihneď mi odľahlo. Nevyznám sa sama v sebe. Mám to v hlave pomotané a ani Damiánov výlet mi v tom nepomôže. Kvitujem mu jeho ochotu. Trúfam si povedať, že ostatní chlapi by to so mnou a mojou tvrdohlavosťou pradávno vzdali, ale on sa ma drží zubami nechtami.

To odrezanie od civilizácie ma poznačilo, nebudem klamať a nahovárať si, že nie som iná a úprimne povedané, neznášam túto svoju verziu. Som ubolená žena, ktorá hasí svoje bôle tým, že ich prehliada a neprejavuje ochotu podeliť sa o ne s nikým iným. Ani s Ritou, ktorej som bola schopná povedať úplne všetko. Nedarí sa mi odhodlať prejavovať svoje pocity. Mám to ukotvené hlboko v hlave a je sakramentsky náročné sa preprogramovať.

Má svoju ruku položenú pohodlne na mojom kolene a hladko jazdí po týchto zamrznutých cestách. Za iných okolností by som súperila o miesto pri volante, avšak v tomto momente si užívam túto pokojnú jazdu a výhľad na mierumilovnú scenériu so zasneženými horami, stromami a kopcami. Presne ako tie pohľadnicové obrázky, ktoré posielate svojim blízkym. Obrázkovo perfektné. Lenže pravý život nie je ani zďaleka taký dokonalý, ako naznačuje táto rozprávková scenéria. Najmä kvôli tomu, že neexistujú ani tie rozprávky.

„Na Elenu Karlovú si podozrivo krotká, žiadna poznámka ku mojej jazde? Námietky, že by si si chcela prehodiť miesta a ja by som tam mal pustiť profíka v tvojej osobe?" ukončí ticho a prudko zabáča do ostrej zákruty v deväťdesiatstupňovom uhle.

„Nie si rád, že sa ti do toho nemontujem? Nebudem tu počúvať tvoje vyplakávanie, keď sa ti na tvojej vzácnej mašine umelohmotného kena niečo pokazí a ty ho budeš musieť dávať do servisu. Ďakujem, neprosím."

„Hej, ja nevyplakávam!" háji sa a dvakrát zatrúbi, pričom sa frajersky uškŕňa. Tentoraz nevzal jedno zo svojich slávnych nepraktických športiakov, ale terénne auto s úložným priestorom vyhovujúcim takmer pre celý môj obsiahly šatník.

„Fajn, keď myslíš, tak ťa nechám v tom."

„Miluješ sa so mnou hádať, čo? Vzal som ťa sem, pretože mi záleží na tom, aby sme náš vzťah napravili. Kurva, ja viem, že to bolo náročné obdobie, ale my dvaja sme sa dostali vždy zo všetkého a nakoniec prekonáme aj toto, okej? Som tu pre teba, Elena."

„Myslím, že to si mi už hovoril, Damián."

„Tak to zopakujem aj tisíckrát, kým tomu konečne aj uveríš."

„Si šialene otravný"

„A ty šialene tvrdohlavá, ale milujem ťa presne takúto."

„Toto je tá chata, ktorú si pre nás veľkoryso prenajal?" mením tému a zapozerám sa na luxusnú horskú chatu týčiacu sa pred nami v čelnom skle. Respektíve ani neviem, či oslovenie chata nie je pre túto budovu skôr urážkou, keďže toto je reálne architektonické veľdielo z opracovaného kameňa so zarovno postavenou strechou a predným preskleným solitérom pre absolútny panoramatický výhľad na okolie.

„Chodievali sme sem bežne s rodičmi a Hanou počas zimných prázdnin, vyberal som miesto, ktoré dobre poznám, aby som ťa ním mohol previesť a dať ti dôkladnú prehliadku po tomto území."

„Och, takže ideou tohto výletu bolo, aby si sa zahral na sprievodcu a vyťahoval sa predo mnou svojím skromným detstvom chudobného chlapca," podpichujem ho, aby som odviedla pozornosť z nedávnej témy a odopnem si pás. Rita s Reném dorážajú krátko za nami. Na diaľnici sme ich obehli a potom nám tak nejako zmizli z dohľadu.

„Chceš povedať, že sa ti tu nepáči?"

„Prepáč, asi si čakal inú reakciu, pri ktorej by som odpadávala, podlamovali by sa mi kolená a vznešene by som ochkala a jujkala nad tvojimi plnými vačkami. Presne tak museli reagovať tie ostatné hlupane, ktoré si si sem priviezol."

„No, nie tak celkom. Elena Karlová, máš tú česť byť prvou, ktorú som kedy priviedol na romantický výlet do Álp. Toto prostredie má u mňa špeciálne miesto a okrem teba nebola žiadna, ktorá by sa tomu špeciálnemu miestu vyrovnala."

„Vážne, zabudol si na Vivien? Neverím, že tu s tebou nikdy nebola," spochybňujem ho.

„Prisahám na svoju dušu."

„Omyl, Oswald. Ty žiadnu dušu nemáš."

„Tak teda na čokoľvek, čo sa v mojom vnútri nachádza. Žiadna iná tu so mnou nebola, s Vivien na to ani nebola príležitosť, popravde som ani neuvažoval o tom, že ju sem vezmem. Po mojom boku si prvou, ktorá si tu odbije svoju premiéru."

„Toľká to česť."

„Len si zo mňa uťahuj, Karlová. Zajtra ťa na svahu rozhodne šetriť nebudem, pre tvoje dobro dúfam, že vieš lyžovať," zdôrazňuje s úškrnom a presúva sa okolo auta, aby nám mohol vybrať von batožinu.

Vystúpim tiež a pripojím sa k Rite, ktorá sa aktuálne slní opretá o kapotu Reného auta na slnku so zaklonenou hlavou a pletenou čapicou s ružovým brmbolcom. Ruky si vložím do svojej oranžovej páperovej bundy a porozhliadnem sa po okolí. Zdá sa, že je to súkromný pozemok, pretože ani z diaľky nezazriem nejakých lyžiarov. Skôr je to tu opustené a prázdne. Totálne súkromie. Aj napriek tomu, že slnečné lúče pražia, pociťujem na svojom tele chlad. Súvisí to s mojou psychikou. Ruky mám ustavične studené. Navodzujem dojem, že vo mne prestala tá krv skutočne prúdiť.

„No páni, milujem ťa, ale v takýchto chvíľach sa neuveriteľne oplatí byť tvojou najlepšou kamarátkou na celom svete. Niežeby som ťa využívala, no tieto privilégia využívam s nadšením. Aké láskavé od tvojho pána Oswalda, že nás sem pozval. Snáď ti nevadí, že sa priživujeme na prachoch tvojho boháča?"

„Keď sa nemám podeliť s mojou najlepšou kamarátkou, tak potom s kým? Naopak som rada, že ma sprevádzaš, zlatko."

„El, keby s tebou nebolo niečo v poriadku, povedala by si mi o tom, však?" ustarostene sa spýta so serióznym pohľadom a za ramená si ma natočí tvárou ku sebe. Od školských lavíc sme k sebe úprimné a hovoríme si pravdu, ja ten náš kamarátsky kódex porušujem.

„Rita, miláčik, poznáš ma najlepšie, som v pohode. Sama vieš, že nerada omieľam tú istú tému dokola. Som tu s vami, ak ti mám však povedať pravdu, chýbali mi spoločné chvíle s tebou. Som žena, ktorá pri sebe potrebuje svoju nepokrvnú sestru. Radšej mi povedz novinky zo svojho života, odkedy som sa vrátila, nerobíme nič iné, iba preberáme mňa. Toto kamarátstvo by nemalo byť jednostranné. Zaujíma ma, čo sa deje v tvojom búrlivom živote."

„Cez sviatky som sa stretla s Reného rodičmi. Nemusím ti hovoriť, že to bolo trápne, sú to najschukárskejšie konzervy. Snažili sa akože neskrývať svoje opovrhovanie, ale samozrejme, že ma ako svoju nevestu nepriali. Som pre neho príliš stará, hlučná, nevychovaná a blá, blá, blá. René sa s nimi pohádal, nepočkali sme ani do kapustnice a teraz so svojimi rodičmi kvôli mne nehovorí. Normálne som sa musela hneď na druhý deň objednať na facelifting. Tvárili sa, akoby som mala sedemdesiat a obťažovala maloletého, totálny pedofil!" sťažuje sa mi a ja sa len usmievam. Vykladanie Ritiných príhod je jedna z vecí, vďaka ktorým sa cítim byť vo svojej koži. Znovu normálne.

„Vy dve teda ostávate vonku? Okej, tak peknú zábavu," kričí na nás z vrchu schodov Damián. Ani som si nestihla všimnúť, že za ten čas sa im podarilo vyniesť všetky tašky hore.

„A vy dvaja s Reném budete akože robiť čo? Verím, že by ste sa zabavili aj bez nás, ale to by ste museli byť inak orientovaní. Alebo sa mýlim a celých tých päť mesiacov žijem v jednej veľkej lži?" kontruje mu Rita provokatívne a chytí ma pod pazuchu.

Chodník pred chatou je dôkladne odhrnutý a nešmýka sa. Niekto to tu na náš príchod pripravil. Cítim sa previnilo, že som Tobiaska nechala doma samého. Povedala som si, že s ním budem každú voľnú chvíľu a nedodržujem to. Pravdepodobne som zlá matka a preto mi nebolo dožičené ďalšie dieťa. Nie nadarmo sa hovorí, že každému sa raz všetko vráti.

„No ty kokos, toto je ako päť našich bytov dokopy! Obávam sa, že sa tu stratím!" komentuje vzhľadom na priestrannú obývaciu miestnosť.

Ja sa okamžite presúvam k sklenenému výklenku, v pozadí sa týčia vysoké kopce a štíty, ktoré sú vám doslovne na dosah ruky. Miesto vhodné pre umelcov. Niet pochýb, že by ich tu zaľahko kopla tá ich slávna múza. Pri takomto mieste funguje fantázia na plné obrátky. Z tohto pohľadu sa dá vyčítať mnoho aspektov. Jednou je, že vás tu nebude otravovať nikto cudzí. Nebude sa dožadovať, aby ste sa vyspovedali a zdôverili sa s ťažobou, ktorá visí na vašich pleciach. Teda len za podmienok, že sa na podobné miesto vyberiete bez spoločnosti. V opačnom prípade by sa niekto ďalší aj zišiel, aby ste mohli uniknúť pred zvedavosťou vašej spoločnosti.

*****

„Predtým, ako začneme jesť a zošrotujeme toto krásne naservírované jedlo, musíme sa odfotiť!" zavelí Rita rázne a bez otáľaní vyťahuje svoj trblietkavý kryt s mobilom zo svojej čiernej kabelky.

„Súhlasím, urobme si spoločnú fotku," odpovedá jej René a posadí sa na zem vedľa nás.

„Láska, myslela som tým nás dve s El. My dve nemáme už dlho spoločnú fotku a to sa musí čo najskôr napraviť. Budeš taký milý a cvakneš nás?" zráža jeho nadšenie a mne tohto mladého chudáčiska príde na malý moment ľúto.

„Je to tak, René. Keď sú tieto dve pokope, muži u nich nemajú šancu," doberá si ho Damián a vyťahuje sa pri kuchynskej linke. Vo svojom čiernom roláku pôsobí tak nenútene príťažlivo. Chlípe svoju čiernu kávu a nenápadne na mňa mrkne. Do žalúdka v poslednom čase nedostanem takmer nič, aj keď to jedlo pôsobí lákavo, len sa v ňom pohrabem.

„Aspoň, že si si toho vedomý a akceptuješ moju dôležitú úlohu v Elinom živote. Som pre ňu nenahraditeľná, rovnako ako je ona nenahraditeľná pre mňa. A teraz poprosím tú fotku."

„Úsmev!" nakáže nám a postaví sa s objektívom pred nás. Rita mi narýchlo vloží do rúk paličky a ja nahodím letmý úsmev. Nepamätám si, kedy naposledy som si kontrolovala svoje sociálne siete. Dobrovoľne som sa od nich dištancovala, aby som nemusela byť svedkom komentárov a správ z ľútosti.

*****

„No tak, Karlová, sme na svahu! Nepostávaj tam len tak a ukáž nám nejakú akciu. Alebo žeby som mal predsa len pravdu, keď som tvrdil, že si s lyžami nerozumieš?" provokuje ma na vrchu kopca po tom, ako ho on zjazdil dole minimálne dvakrát. Pravdupovediac, nedá sa povedať, že mám na tento zimný šport nejak extra špeciálny talent.

„Nepredvádzaj sa, samozrejme, že mi to na lyžiach ide. Len jednoducho nemám chuť."

„Výhovorky, samé výhovorky."

„Kto tam bude skôr?" vyzvem ho aj napriek tomu, že by sa mi prinajmenšom zišiel aspoň jeden lyžiarsky kurz s deťmi v predškolskom veku.

„Platí!" odpovedá na moju stávku a stiahne si čierne lyžiarske okuliare naspäť na oči. Chodidlá mám pripevnené k dvom ružovým doskám a prenášam postupne váhu z jednej nohy na druhú. Ani sa nenazdám a sila gravitácie ma posúva smerom dole, vrieskam čo mi hrdlo stačí a zatváram silno oči. Nemám potuchy, ako to zastaviť, technika brzdenia mi vypadla, rútim sa rýchlym tempom a preklínam sa, že som sa do toho vôbec púšťala. Voľne letím a prekvapivo po pár minútach pristávam bez toho, že by som dorazila na niečo tvrdé.

„Tak na lyžiach ti to ide. Úplná Lindsey Vonnová!" šepká mi pri uchu a za pás ma ochranársky zastavil pred istým nárazom do stromu.

„Bola to len nehoda, to sa môže stať každému."

„Mala si povedať, že ti lyžovanie nejde, naučil by som ťa to."

„Aby si sa mi mohol posmievať, určite."

„Neposmieval by som sa. Uznávam, že v niečom si aj ty nedokonalá, keď predovšetkým si bezmála dokonalá takmer vo všetkom."

„Nehraj mi na city. So slovami ti to ide dobre od nepamäti."

„Prajem si len, aby si vo mňa mala dôveru, Elena. Je pre teba až také náročné veriť mi?"

„Nie je to o dôvere."

„Tak mi vysvetli, o čom to je. V čom pri tebe robím chybu? Chcem sa zlepšiť... byť pre teba lepším."

„Chyba je vo mne. Od úplného začiatku je chyba vo mne, Damián."

„To netvrď."

„Idem, dám si teplý čaj a počkám na vás na chate. Potrebujem byť chvíľu sama."

„Prepáč mi, nechcel som na teba tlačiť."

„Netráp sa, ale dopraj mi čas, dobre?" vyjednávam s ním a porazenecky od neho odchádzam. Som slabá a nezvládam tento príliv pocitov, ktorý ma pomaličky pripravuje o dych.