Ozval sa rachot a niekoľko skaliek zletelo zo strmého chodníka zrázom dole do údolia. Kalainovi zostalo na pár sekúnd mdlo pri myšlienke, že takto mohol dopadnúť tiež. Hoci chodieval cez Masarrach často, nedalo sa povedať, že by voči nemu stratil rešpekt. Hory boli zradné a chodníky poznal len málokto. Šanca, že by niekto vedel, kde ho v prípade núdze hľadať, bola malá. No aj na pobrežie sa muselo chodiť, bol to jediný spôsob, ako získavať správy spoza mora.

Nadýchol sa a, držiac sa lana, pokračoval v ceste. Čakal ho dlhý zostup a chcel byť doma čo najskôr. Blížili sa Biele dni, koniec obdobia zimy a jar. Tento rok sa však zdalo, že jar prišla skôr. Dokonca ani v tejto oblasti mohutného pohoria sa už nedržal sneh. Musel sa roztopiť aspoň pre týždňom, keďže udupaná zem už nepripomínala močiare. Slnko ju už takmer úplne vysušilo, čo bol ďalší nezvyčajný jav. Obvykle bol Masarrach zasnežený ešte dobré dva-tri týždne po Bielych dňoch.

Tentokrát už uvoľnené kamene ignoroval a postupne zrýchľoval. Po návrate sa mal naučiť správy aj odovzdávať, nie len čítať. Bol si vedomý toho, aká potrebný a nezvyčajný je tento stupeň schopností veterných poslov. Kedysi bol používaný v časoch vojny, ale Kalain pochyboval, že Kastan by v týchto časoch prijal ich pomoc.

Podvedome sa usmial, keď nevedomky prečítal udalosti, ktoré na svojich krídlach niesol vietor z juhu. Kdesi v nízkych jazerných oblastiach bola už jar. Spolu so smiechom prinášal aj starú ľudovú pieseň, ktorú Kalain počul naposledy ešte ako chlapec. Vybavili sa mu dávno zabudnuté spomienky na letá trávené s Pánmi vetra, keď boli všetci ešte malí a jediné, čo dokázali prečítať, boli emócie. To ale bolo už dávno preč. Spomienky odviala všadeprítomná vojna, na ktorú sa museli pripraviť aj vyvrheli, akými boli v očiach prostých ľudí obyvatelia Narraju. Zhromažďovali správy a čakali na príkaz. No ten sa k nim nikdy nemal dostať.

Kdesi v nedobytných výšinách nad mladým Pánom vetra krúžil orol. Chvíľu pozoroval človiečika hlboko pod sebou, kým ho zaujalo čosi iné, pohyb v inak pustej kosodrevine. Vrhol sa k zemi ako strela. Keď Kalain zdvihol zrak k vrcholu Sotaru, dravec bol už opäť na oblohe aj s nehybným hlodavcom v pazúroch.

_-_-_-_-_-_-_

Strach.

Arakne sa zmietalo v panike. Studeným vzduchom sa šíril dym a noc osvetľovali požiare šíriace sa bleskovou rýchlosťou. Kalain stál na začiatky horských ciest s rozšírenými očami, ako zachytával desivé správy. V ušiach sa mu ozýval vzdialený krik detí a plač matiek. Nikto neunikol vojne.

Vrhol sa k zemi, keď nepriateľské pochodne osvetlili úpätie Masarrachu. Vracal sa z Calcalaru, kde zbieral správy. Keby nešiel skratkou cez hory, už by ležal niekde pri hlavnej ceste. Tlmil dych, keď sa od skupiny oddelilo pár mužov, odhodlaných prehľadať aj bezprostredné okolie pohoria a zároveň aj Kalainovho úkrytu. Nevedeli o ňom, no to sa mohlo veľmi rýchlo zmeniť, ak sa nejako nerozumne prezradí.

Sotva dospelého chlapca, skrytého v húští, si napriek všetkému nevšimol ani jeden z nájazdníkov. Netrvalo dlho a vrátili sa do dedín. V cudzincoch hory vzbudzovali strach a tak to malo aj zostať.

Na svitaní všetko stíchlo. Lúpežnícka skupina zmizla, akoby sa pod ňou zem prepadla. Kalain sa odhodlal zísť do údolia až o necelú hodinu po ich odchode, keď mal istotu, že sa už nikto nevráti. S malou nádejou sa približoval k Arakne, alebo skôr k tomu, čo z neho zostalo. To, čo tam našiel, prekonalo aj tie najhoršie výplody jeho mysle.

Údolie bolo po požiari spálené do posledného stebla trávy. Z diaľky bolo opäť možné začuť dupot kopýt a vietor prinášal správy o výzvednom oddieli Kastanu. Bude lepšie, keď tu nenájdu vôbec nikoho ako len jedného preživšieho s pochybným svedectvom o nočnom masakre.

Keď do Narraju dorazil aj posledný jazdec jednotky, všade bolo mŕtvo. Keby sa ale ktokoľvek s dobrými očami sústredil na Masarrach, ktorý sa týčil nad údoliami, uzrel by zmenšujúcu sa postavu mieriacu k starým cestám vedúcim do hôr. Nikto sa však neobzrel a postava sa čoskoro stratila v tieňoch, ktoré vrhali skaly vo svetle vychádzajúce slnka.