You're so addictive
My veins full of sweets
The forbidden lines slowly fade away

𝔸𝕔𝕥 I

Bol jeden z neskorých chladných večerov. Vonku už padla tma a obývaciu miestnosť teplo osvetľovala iba lampa stojaca pri okne.

Dvaja mladí muži sedeli naproti sebe na svetlom gauči, nohy skrčené pod sebou a ich rozhovor viedla pokojná atmosféra, ktorej oheň podpaľoval už do dvoch tretín vypitý džbán sodžu.

Plavé vlasy padli do čela dokonalo stvorenej tváre, keď sa Hyunjin natiahol k stolu, aby poháriky opäť dolial doplna, podopierajúc modro maľovanú nádobu druhou dlaňou. Doteraz bol skôr tým, kto počúval, a Minho, ktorého rozum bol už utopený v alkohole, sa v reči skoro nezastavil, hoc by sa tiež veľmi rád dozvedel niečo viac o mužovi obdarenom priam anjelskou krásou - s takým prívlastkom na ňu často myslieval.

Nemohol sa naň vynadívať v podstate už odvtedy, kedy sa prisťahoval k nemu a ďalšiemu páru priateľov. Zvláštnym spôsobom ho až takmer štvalo, keď musel svoj zrak odvrátiť niekam inam.

Pozeral by sa naňho stále.

Hyunjin sa pobavene usmieval, ako nad Minhovym rozprávaním, tak nad tým, ako sa čiernovlások snažil podopieraním nestratiť rovnováhu, aby nespadol priamo na sklenený konferenčný stolík, ku ktorému sa skláňal. Keď už obaja držali svoj pohárik, Minhove kútiky cukli mierne dohora, priložil pery ku sklenenému povrchu a horká chuť sa mu opäť, už nevedel po koľký krát, vpila do jazyka.

Anjel sa od neho odvrátil a prevrátil svoj vlastný. Na rozdiel od jeho spoločníka vôbec nevyzeral, že by ho alkohol nejako mámil. Veľmi zľahka ním zamávala až otázka, s ktorou druhý muž prišiel. Jeho viečka pár krát prekvapene zažmurkali, pripomínajúc bábiku. Položil pohárik naspäť na stôl a objal si dlaňou pokrčené koleno, venujúc Minhovi zadumaný prižmúrený pohľad. Bol mu občas záhadou...

Ľudia väčšinou radi rozprávali čo najviac o sebe a on sa tomu nebránil, rád ich spoznával. Minho sa však pýtal na neho... s vlastnou úprimnosťou, ktorú na povrch vyplavili prilievané fľaše sodžu. Jednou rukou objímal vankúš, ktorý mal položený v lone, lakeť druhej nechal uvoľnene na opierke gauča a bradu si podopieral dlaňou. Nespúšťal z neho ospalé lesklé oči.

"Ozaj neviem, čo by som ti o sebe hovoril... Určite vieš všetko dôležité," Hyunjin zakryl otázku a elegantne si odsunul z čela padlý prameň vlasov, pri čom ho na moment zasiahla jedna z neblednúcich prastarých spomienok. "Poznáš moje meno... spoznávaš ma skrz gestá, máš zo mňa isté domnienky a sedíme tvárou v tvár." Samozrejme, že vedel že to nie je to, na čo sa citmi i alkoholom omámený muž pýtal.

Minho sa neveriacky pousmial a zavrel oči, pred ktorými sa mu na moment zahmlilo. Hlavu si unavene uložil naspäť do jamky nad lakťom.

"Doteraz som rozprával ja... mohol by si teraz ty." Mykol bradou k Hyunjinovi.

"Som dobrý poslucháč," snažil sa ho i naďalej presvedčiť. V inakšom prípade by bol ten výrok dokonca i pravdivý, no teraz vskutku nebol schopný naplno vnímať.

"O tom nepochybujem," anjelský hlas sa rozoznel druhému v ušiach v príjemnom echu. Potom si Hyunjin natiahol pažu na opierku a uložil si na ňu svoju hlavu, kopírujúc tak v akomsi nemom obdive Minhovu pozíciu. Dívajúc sa spriama do jeho očí vystrel i druhú ruku a cez čelo ňou zahladil trochu rozstrapatené tmavé vlasy. Následne sa uškrnul nad vlnou splašených myšlienok, ktoré sa v hlave jeho priateľa rozvírili.

Nehodlal ho šetriť, predsa trpel príjemne.

"Nie som si ale istý, či plánuješ počúvať o mojej minulosti a záľubách, alebo zistiť, aké to je pre niekoho, kto mal kedy možnosť sa mi hodiť okolo krku," dobiedzal si ho, utekal od témy k hravým slovám, ktoré rady prebúdzali to, čo väčšinou zvyklo hlodať iba v podvedomí tých, čo ho počúvali. Nezvyklo to byť práve dobré...

... ale číre dobro a zlo boli aj tak odnepamäti obyčajnou slovnou ilúziou. Iba ten na úplnom začiatku mal to privilégium si akosi sebaisto určiť, že je niečo vskutku dobré.

... bozkávať tie bezchybné pery, dívať sa bez obmedzenia... možno zapáliť plameň vlastným dotykom... Hral sa s ním. Podstrčené myšlienky zneli Minhovi presne ako jeho vlastné, ktoré mali za účel posilniť. Nebola šanca ich prítomnosť spochybňovať.

Čiernovlások sa nahol bližšie k druhému mužovi, zdôrazňujúc tak svoju vážnosť, ako keby sa nehodlal nechať strhnúť pohnútkami, ktorými horela jeho myseľ. S ľahkosťou ich prehliadal. Lakeť stiahol z operadla gauča a položil obidve dlane na vankúš na svojom lone.

"Určite máš nejaké záľuby. Každý má..."

Odklonil sa naspäť na svoje miesto.

"Ja som ti o svojich povedal. Všetky, síce ich je len pár, ale už vieš všetky. Tak by to hádam bolo... fér?" Zahľadel sa na Hyunjina a prešiel si po vlasoch, ktoré si zhrnul dozadu. "Keby si mi tiež povedal o tých tvojich. Alebo len rozprávaj... o čomkoľvek. Mňa už bolia ústa." Zamračil sa Minho a prešiel si prstami po ubolených perách, ktoré už mali tendenciu sa pri reči s ťažkosťou odliepať. Ozaj túžil po tom ho konečne viac spoznať.

Anjel však nemal v pláne sa zvláštnemu mužovi zdôverovať so žiadnymi svojimi pozemskými záujmami, ktoré očakával... V jednom mal ale pravdu - každý má svoje záľuby.

"Možno by si mal skôr spať...," vnukol mu nahlas jednu z ďalších myšlienok, po ktorej sa s provokatívnym úsmevom natiahol po jeho ospalých viečkach, aby ho donútil ich naspäť privrieť.

Zachveli sa... napokon ostali zavreté, skolené únavou. Ruky pevne zvierajúce vankúš sa uvoľnili. Celé jeho telo ochablo a s vytrácajúcim sa vedomím sa oprel do mäkkosti za ním.

Zaspal...

𝔸𝕔𝕥 II

Tma sa vlákno po vlákne utkala do sýto červeného plášťa. Farby, ktorá sa stala symbolom kruto preliatej krvi... a vášne.

Poludňajšie slnko sa zalesklo na temene vysoko zopnutých havraních vlasov jazdca v červenom hodvábe, ktorý sa elegantne niesol a obracal na chrbte vznešeného zvieraťa. I cez to, že bol tým, kto koňa viedol po kruhoch nádvoria, sa jeho pohľad nelíšil od pohľadu zauzdeného vraníka.

Oči urodzeného davu boli slepé.

Nezaujímalo ich pozadie hladené krvavou tkaninou, zopnutou pod krkom nespravodlivo nádherného mladého muža.

Scénu zaplavila neskrotná túžba aspoň raz nazrieť jazdcovi do tváre. Poznal ten pocit... s jeho rastúcou silou cítil, že by preň bol schopný zabíjať.

No jediný naskytnutý pohľad do vskutku neskutočne nádhernej, avšak akosi nedokonalej tváre, v ňom zanechal bodavé sklamanie.

Ktosi z davu vhodil pod koňské kopytá hada. Kôň zaerdžal desom.

To nebol ten Hyunjin. Nie ten, ktorého túžil vidieť.

Vzápätí do jeho výhľadu padla otvorená konštrukcia slnečníka, pomaľovaného červenými makmi. Čiasi ruka na ramene ho donútila sa otočiť. Jej dotyk sa zdal byť známy a posial jeho chrbát zimomriavkami, naopak nadprirodzene krásne rysy a dlhé tmavé vlasy, ktoré padali na ramená tajomne sa usmievajúceho neznámeho muža, ho zmiatli.

Bol to však len zlomok sekundy, jedno žmurknutie a nič z toho, čo predtým videl, neexistovalo. Bol iba Hyunjin, ktorý zvieral jeho rameno, priateľsky sa usmieval a vzápätí si ho vzal pod svoje krídla... do svojho objatia, akoby to azda Minho potreboval.

Neskrotná túžba, ktorá v ňom ostala hlboko zakorenená, sa vnorila do presvedčenia, že mu Hyunjin dlho a neskutočne chýbal, a tak ho bez zaváhania tuho objal okolo pása.

"Chýbal som ti?" ozvalo sa mu pri uchu.

"Nepýtaj sa na také hlúposti," takmer precedil pomedzi zuby, opierajúc sa lícom o jeho rameno, aby mal výhľad na bočný profil plných pootvorených pier, ktoré zrkadlili farby pouličných neónov Soulu. Ich kútik sa jemne pozdvihol, zatiaľ čo Hyunjin pobiehal očami po siluetách, prechádzajúcich okolo neho v nemom úžase.

Keď sa plavovlások neprestal rozhliadať ani po tom, čo okolo preletela kričiaca sanitka, Minho zľahka zatiahol svoje prsty do jeho bokov.

"Héj...," pretiahol a ospalo zažmurkal, aby si získal anjelovu pozornosť. Ten si ho hneď chytil za predlaktia, pomaly sa poodtiahol a zadíval sa do jeho tváre, čítajúc mu myšlienky.

"Nemôžeš sa pozerať na mňa?"

Vo vševediacich očiach sa zalesklo.

"Mal by som sa?"

"Tsk." Premeral si ho s istou dávkou odsúdenia. "Aspoň zo slušnosti by sa to hodilo."

Minhova nepriama prosba, vyslovená jeho lesknúcimi sa laními očami, Hyunjinovi postupne vyčarila pobavený úsmev. S úškrnom iba na krátky moment odvrátil svoj pohľad, než ho Minhovi napevno vrátil.

"Máš všetku moju pozornosť." Olizol si pery. Jeho hlava sa akýmsi očarujúcim spôsobom naklonila k jednému z jeho vlastných ramien, nespúšťajúc z neho zrak. "Čo s ňou chceš robiť?"

Minho sledoval prekrásnu tvár, ktorá sa priblížila dostatočne blízko na to, aby ho to dokázalo rozhodiť. Čo chcel robiť s jeho pozornosťou? Jeho telo poznalo odpoveď, nahlas by sa však neodvážil si ju pripustiť.

Pozoroval jeho oči, ktoré ho očarili. Vlastne ho pohltili až natoľko, že prestal rozmýšľať na tým, čo práve robí... Ako keby sa pri Hyunjinovi niekedy skutočne hlboko zamýšľal.

Na otázku mu neodpovedal, miesto toho sa priklonil bližšie k jeho tvári. Tak blízko, až bolo takmer nemožné si opätovať čistý pohľad, ktorý sa z neho bál odtrhnúť.

Špička jeho nosu sa zľahka otrela o bočnú stranu toho Hyunjinovho. Nepohol sa, pevnejšie zovrel Minhove ruky, stále uložené na jeho páse.

Jeho dych sa rozochvene opieral o tie dokonalé vyzývavé pery, po ktorých bol tak smädný.

A už takmer aj dosiahol to, po čom tak dlho nevedomky túžil, keď ho vtom rozptýlil nezrozumiteľný tichý rozhovor dvoch okoloidúcich osôb.

Sťažka si povzdychol. Jeho výraz na chvíľu ovládla mrzutosť, skoro až frustrácia, z neuspokojených a neustále prerušovaných silnejúcich pocitov.

Pred čímkoľvek, kamkoľvek. Chcel sa s ním ihneď schovať niekam, kde ho môže mať iba pre seba. Pre svoje vlastné oči, pre ukojenie svojich vlastných túžob.

Schmatol Hyunjina za vrstvu oblečenia, pokrývajúcu jeho hruď, potiahol ho na pár krokov vzad za sebou za roh do tmavej uličky a nechal sa s nárazom uväzniť medzi stenu a Hyunjinovo telo.

Pritiahol jeho boky späť na svoje. Dlhé prsty obopli Minhov krk a on sa nechal vášnivo utopiť v mäkkých vankúšikoch, ktoré nečakane precítene a nenáhlivo opätovali jeho pomalé smädné bozky.

Cez úzku medzierku medzi viečkami neustále omámene nazeral k anjelskej tvári. Ešte azda nikdy nepocítil taký zápal, ako keď mohol konečne nechať voľný priechod tým neistým nahromadeným emóciám... ako keď sa ich oči v dlhých okamihoch stretli, zahliadnuc zdieľaný plameň... ako keď mu telo horelo pod jeho prstami, ktoré sem tam ten oheň hravo pridusili jemným nátlakom na jeho krk.

Dlane mu skĺzli nižšie po jeho bokoch, cez bedrá až na zadné krivky, ktorých tvar dokonalo kopírovali. S vlastným vzdychom do Hyunjinovych pier zatiahol prsty a čo najviac si ho pritisol k roztúženým slabinám.

Anjel sa pousmial nad tým, čo sa v Minhovi skrývalo.

"Zopakuj to," poláskal jeho pery v jemnom úškľabku. Uložil jednu z dlaní na Adamovo jablko a tentokrát sa sám otrel o jeho partie.

Minho ucítil, ako jeho ďalší žiadaný melodickejší ston zarezonoval pod Hyunjinovou dlaňou.

Nie som si ale istý, či plánuješ počúvať o mojej minulosti a záľubách, alebo zistiť, aké to je pre niekoho, kto mal kedy možnosť sa mi hodiť okolo krku...

... bozkávať tie bezchybné pery, dívať sa bez obmedzenia... možno zapáliť plameň vlastným dotykom...

Všetko... Chcem z teba všetko...

Pobozkal ho. Bozkával ho náruživo, odovzdávajúc mu niečo, čo v tejto chvíli ešte sám nevedel pomenovať. A aj keď sa vízia jeho tváre začala strácať v palete farieb vychádzajúceho slnka, neprestával. Od prvých chladných lúčov, schovaných v pramienkoch jeho plavých vlasov, po sýte červánkové pery... teraz bol celý jeho.

Hoc strácal dych, už sa sotva nadýchol, nemohol sa vzdať tej chvíle. Nechcel sa pustiť tých dotykov a hmlistých obrázkov, ktoré opíjali jeho telo eufóriou.

Až sebou nakoniec silno trhlo v hlasnom výkriku po kyslíku.

𝔸𝕔𝕥 III

Dvaja spolubývajúci sedeli v tureckom sede medzi gaučom a skleneným konferenčným stolíkom, plným prázdnych fliaš sodžu, akoby nemali nič lepšie na práci.

Ich tichú konverzáciu po chvíli nahradil Jisungov zasnený pohľad na jeho milovaného kamaráta, ktorý nehnute spal na gauči sťa zabitý. Changbin sa zas z času na čas trpezlivo pozrel na hodinky na svojom zápästí.

"Myslíš, že ešte žije?" spýtal sa nakoniec, čo Jisunga konečne povzbudilo k ďalšiemu kroku.

Nahol sa ku gauču, natiahol ruku k Minhovej tvári a opatrne k sebe stlačil obe steny jeho pekného rovného nosa.

Jedna... dve...

Na pár sekúnd sa zdalo, že Minho naozaj odišiel na druhý svet a ani sa nenadýchne, no potom v šoku vystrelil do sedu, pri čom energicky odpálkoval Jisungovu ruku.

"Han Jisung! Ty idiot!"

"Hej, je úplne živý," vyniesol Ji už očividný rozsudok, pozviechal sa na nohy a vlečúcim sa krokom sa odobral preč - najlepšie čo najďalej od pohľadu s iskrou, pri ktorej sa trochu bál o svoj vlastný holý život. Napriek tomu sa za Minhom ešte otočil s prísľubom pohára vody a prášku na vytriezvenie, pričom sa kvôli vlastnej hlúposti takmer zabil o napol obutú papuču. Bohužiaľ pri tom nevynechal svoje zvukové efekty.

Minho, ktorý bol už teraz dostatočne prebudený, otočil nahnevaný výraz od svojho najlepšieho kamaráta k stolu, kde ležali fľašky sodžu. Tam jeho pohľad na chvíľu zotrval, než si položil tvár do dlaní a zničene si povzdychol. Doriadiť sa vôbec nebolo v pláne.

Nazrúc pomedzi prsty sa mu ako blesk z jasného neba začali vynárať spomienky a pocity zo sna, ktorý sa mu sníval ešte pár momentov naspäť. A sníval by sa mu ešte doteraz, keby ho jeho najlepší - nie, už viac nie je najlepší - kamarát nezobudil.

Pretrel si oči. Lakte si oprel o kolená a položil si bradu do dlaní. Nevybavoval si koľko toho vypil, ale popravde to vedieť ani nechcel. Každopádne, to množstvo bolo absolútne dostačujúce na to, aby jeho hlava začala mať bujné predstavy o milostnom vzťahu s jeho spolubývajúcim.

Musel však priznať, že by klamal sám sebe, ak by neoblomne tvrdil, že o ňom nikdy nepremýšľal aj počas úplne triezveho stavu. Hyunjin bol vskutku milý príťažlivý muž, pri ktorom by nejeden uznal, že by bol hriech skôr to, ak by o ňom takto nepremýšľal.

Zatiaľ čo sa Minho strácal v priepasti zmätenia, Changbin sa už nevediac kedy mlčky vyparil. Na rozdiel od Jisunga, ktorý si vkuse niečo mrmlal v kuchyni spojenej s obývačkou. V inom prípade by mu to nevadilo, ale v aktuálnej situácii mu azda už iba Jisungovo dýchanie spôsobovalo obrovskú bolesť hlavy.

Položil si prsty na spánky, snažil sa upokojiť a hlavne poriadne prebudiť. Jeho chrbát mu pri tom bolestivo vyčítal, že zaspať na gauči bol vyslovene príšerný nápad. Pevne dúfal, že Hyunjinovi nebolo tak nevoľno ako jemu.

"Hello~," pozdravil sa Jisung melodicky niekomu, kto za sebou práve zatvoril vchodové dvere. Jediné, čo Minhovi stačilo vidieť, boli ruky opreté o kuchyňský pult. Tie Jisungove to neboli.

Minho zalapal po dychu a znavene sa zložil späť na gauč, pokladajúc svoje predlaktie cez oči. Ústami mu prechádzala jedna nadávka cez druhú.

"Teda, ty vyzeráš," Hyunjin nazrel do obývačky vyložene už iba kvôli tej jednej poznámke na Minhovu osobu.

Čiernovlások, stále ležiaci na gauči, nazrel spopod svojej ruky na Hyunjina, tváriac sa akoby mu do očí zasvietilo nepríjemne ostré slnko. Zamručal.

Celkom ho prekvapovalo, že pri tom, koľko toho zjavne vypili, sa Hyunjin očividne vyspal krásne do ružova, zatiaľ čo on sa cítil úplne pod psa a nechcel alkohol už ani len zahliadnuť. Poniektorí majú skrátka šťastie. Akokoľvek, prial mu to.

Zaprel sa dlaňou o stolík pred sebou a postavil sa, aby sa konečne dostal z tejto spoločnej miestnosti utrpenia a hanby. Šuchtavo sa rozišiel rovno do kuchyne, tvár neprirodzene skrčená všetkým nepríjemným, čo sa v ňom zišlo.

"Už s tebou nepijem," zahundral s úškrnom, ktorý mal byť pôvodne milým úsmevom, vo chvíli, keď prechádzal okolo Hyunjina, vyhýbajúc sa mu pohľadom.

Muž, opretý o pult a elegantne držiaci kus zrelo červeného ovocia, sa na ňom iba tajomne usmieval.

"Naisto?"

Minho sa z posledného nájdeného kúsku svojho dôvtipu natiahol po jablku, vystavenom v Hyunjinovej ruke, a spolu s ním a pripraveným drinkom pokračoval v určenej trase priamo do svojej izby, odkiaľ sa ten deň plánoval vzdialiť maximálne do kúpeľne.

Možno by sa toľko nehanbil, keby sa pred ním nespil pod obraz Boží... Možno by sa nehanbil, keby mu v hlave neostávali až príliš živé sny, kvôli ktorým sa jeho vytúžené pohľady do anjelových očí zmenili priam na trpkú chuť zakázaného ovocia.

Bože... hanbil sa... neskutočne sa hanbil. Potreboval zo seba znovu spraviť človeka.