„Shan, počkám ťa pred školou, dobre?" Oliver nazrel do zasadačky.

Väčšina školskej rady už odišla, za stolom sedel iba Alexander, ktorému sa Shan práve snažila zhodiť nohy dole zo stola.

„Hneď prídem," zavolala na neho.

Rozhodol sa, že sa nebude dívať nato, ako sa nadrapuje s Alexandrom a radšej za nimi zatvoril dvere.

„Daj dole tie čapty!" schmatla ho za nohavice a ťahala mu nohy zo stola. „A nehojdaj sa na stoličke!"

„Môžem si robiť, čo chcem. Zasadačka je moje kráľovstvo," povedal a v koši pristála ďalšia palička z lízanky.

Pustila mu nohy a zazrela na neho. Navôkol nebolo nikoho, Oliver za sebou zavrel dvere. Zovrela pery a ohla nohu. Kopla chodidlom do jednej z nôh stoličky, na ktorej sa hojdal. Uvedomovala si, že ho tak môže zabiť, ale na tom nezáležalo. Sám sa hojdal, bude to jeho chyba.

Kovová noha stoličky zacvendžala a jej gumený koniec sa neudržal na podlahe. Zanadával, kým jeho stolička letela k zemi. Prsty zadrapil do hladkej lavice, ale šmykli sa mu, zhrabli zo sebou iba niekoľko papierov, ktoré sa rozleteli navôkol. Akýmsi zázrakom sa mu podarilo vystrieť chrbát a tak skončil v zvláštnom sede bez toho, aby si udrel hlavu o zem.

„Hmmm. Zdá sa, že zo stoličky musíte padať veľmi často, keď ste sa naučili capnúť na riť tak, aby ste sa nezabili, pán prezident."

Pozrel na ňu a zasmial sa.

Nechápala to. Posledné dni už sa nesnažila skrývať svoj odpor voči nemu. Neustále mu namiesto normálnych odpovedí čosi odsekla, maximálne ho sekírovala a teraz mu kopla do stoličky. Keby to urobil nejaký z jeho spolužiakov, asi by vstal a potom mu dal jednu päsťou do zubov. Ale pri nej si to nedovolil.

„Mám s tým isté skúsenosti," odvetil a konečne sa zdvihol zo zeme.

Postavil stoličku naspäť na všetky štyri nohy, ale už si na ňu viac nesadol. Namiesto toho sa sklonil k papierom a začal ich zbierať.

„Ste zvláštna, pani viceprezidentka," odvetil. „Najprv ma skopnete zo stoličky a potom mi pomáhate zbierať papiere."

Nepočúvala ho. Práve zdvihla zo zeme jeden z papierov a očami prebehla po písmenách na žiadosti.

A to ľudia hovorili, že býva chladná. Tvár jej zbledla a stvrdla. Otočila sa k Alexandrovi a ruka sa jej zachvela.

„Čo to má znamenať?" spýtala sa ho.

„Čo si zase objavila?" položil svoje papiere na stôl a natiahol sa, aby zobral ten jej z rúk, ale ona trhla rukou, aby naň nedočiahol.

„Žiadosť o zrušenie uniformy?" nekričala, jej hlas práveže strašidelne stíchol.

Díval sa na ňu. Nemohol si pomôcť, musel sa usmievať. Takto teda vyzerá ticho pred búrkou?

„Nesmej sa ako idiot!" vyštekla. „Povedala som ti, že uniformy sa rušiť nebudú. A ty si drzo ako prezident podpíšeš návrh za jej zrušenie? Kde máš mozog?"

„Prečo tak vystrájaš?" podišiel k nej bližšie a vystrel dlaň. „Sú to len školské uniformy."

„Keď sú to len školské uniformy, tak prečo ich teda nenecháš na pokoji?"

„Daj mi ten papier, Shan," zamával prstami smerom k sebe.

Cúvla a zovrela papier v hrsti. Bolestivo zašuchotal a skrútil sa.

„Daj. Mi. Ten. Papier," povedal pomaly, ale vytrvalo.

Stál tam s vystretou rukou ako idiot a myslel si, že ona sa mu podvolí a poslušne mu strčí ten návrh do ruky.

Päsť s papierom sa jej zachvela.

„Shanti."

„Nedovolím ti to."

Ešte o krok ustúpila a vzala papier do oboch rúk. Pred jeho očami ho roztrhala na kúsky.

Zízal na ňu, nechápal, že by niečoho takéhoto mohla byť schopná. Ale ona mu ani len nedala šancu na žiadnu reakciu. Schmatla zo stola svoju tašku a vybehla z miestnosti skôr, než stihol niečo povedať.

Keď sa dvere zabuchli, sklonil sa ku kôpke papierových franforcov a pozrel si ich. Po jednom ich zbieral, zahodil do koša a obrátil sa k počítaču a tlačiarni, ktorá bola v rohu na stole. Roztrhala mu jeden papier, to bolo všetko. Má ho uložený v počítači, rovnako aj v emailovej schránke.

Jednoducho ho iba znova vytlačí a podpíše. Proti tomuto návrhu bude iba Shanti a jej verná Gabika. Ostatní to podpíšu bez mihnutia oka. A potom spustí druhý krok operácie.

Shanti utekala po chodbe, hoci vedela, že keby to robil niekto iný, ihneď by po ňom ziapala a karhala ho. No teraz to bolo iné. Musela jednoducho vypadnúť, inak mala pocit, že asi v tej úzkej miestnosti pri ňom exploduje.

„Čo také si mi chcela povedať?" začula Samov hlas.

Zastala na schodoch. Ak ju bude vidieť utekať, bude jej to vyhadzovať na oči do konca života. To si pri ňom nemôže dovoliť. Chce mať stále tú istú autoritu, ako aj doteraz.

Zovrela rúčku tašky a premýšľala, či vybehne naspäť o poschodie vyššie a skúsi ísť druhými schodmi, aby sa mu vyhla. Áno, tak to bude najlepšie. Zvrtla sa, dlhé vlasy vôkol nej sa rozviali.

„No," nejaké dievča zatiahlo tak mäkko, až ju takmer prepočula.

Zvedavosť zvíťazila. Ostala stáť na schodoch a potom potichu zišla ešte o niečo nižšie. Škola už dávno skončila, väčšina študentov mala už iba krúžky, no aj tie museli skončiť zhruba pred polhodinou. V tejto časti dňa bola škola taká ako ju zbožňovala. Prázdna a tichá.

Bola si istá, že okrem nej a Alexa tu už zrejme nikto nie je. Pár vyučujúcich možno ešte sedelo v zborovni alebo vo svojom kabinete, ale študenti by mali byť už dávno doma.

Čo tu robí Sam takto neskoro s jednou zo študentiek?

Zmocnila sa jej neblahá predtucha. Chodí s jednou z nich? Ak je to len prváčka alebo druháčka, bude mať obrovský problém. Isteže, veková hranica bola o čosi nižšia než hranica dospelosti, ale ani jeden z rodičov by sa nepotešil, keby sa dozvedel, že učiteľ spáva s ich dcérou. Sam bol síce mladý, ale no a čo.

Oprela sa chrbtom o stenu a načúvala. Musí predsa dávať pozor na poriadok tejto školy.

„Nechcem vás tým obťažovať," začalo dievča.

Shanti ju podľa hlasu nepoznala. Musel to byť zrejme niekto z inej triedy. Svojich spolužiakov by určite rozoznala.

„Pokojne mi tykaj," zasmial sa Sam.

Zovrela pery. Zase to robí. Zase sa hrá na Casanovu a balí každé dievča naokolo. Tým svojim pochybným priateľským správaním.

„No dobre... Sam," dodala.

Shan si ju vedela predstaviť. Ako teraz nervózne prestúpila na mieste a usmiala sa na neho. Zrejme posmelená tým, že jej navrhol tykanie. Bol asi jediný z učiteľov, ktorý si tykal so študentmi. Bol skôr ich kamarátom, než vyučujúcim. Možno práve preto ho všetci tak zbožňovali.

„Neviem, ako to mám povedať, no."

„Len to smelo vysyp," zasmial sa.

„Mám ťa rada, Sam."

Telocvikár Sam stíchol. Shanti pocítila, ako sa jej do tváre hrnie krv.

„Aj ja ťa mám rád," povedal po chvíľke, v jeho hlase bolo cítiť náznak úsmevu. „Si dobrá študentka."

„Nie tak," prerušila ho. „Mám ťa rada ako muža. Chápeš, no. Zaľúbila som sa do teba."

„Som rád, že voči mne prechovávaš takéto city a vážim si to. Ale som tvoj učiteľ. Nemôžem s tebou chodiť."

„Som pre teba mladá? Prídem ti ako malé decko?" hlas sa jej zachvel.

„Nie, to nie. Je z teba fajn slečna, ale myslím si, že by si mala hľadať niekoho bližšieho v tvojom veku. Okrem iného, som tvoj učiteľ. Vedz, že rodičom by sa nepáčilo, keby sa dozvedeli, že ich dcéra chodí s učiteľom."

Shanti sa spokojne usmievala. Najprv si myslela, že ju Sam využije a skočí po nej, po mladom naivnom dievčati, ale zdalo sa, že mal hlavu a srdce naozaj na správnom mieste. Kiežby boli všetci chalani takýto zodpovední.

„Ale..."

„Viem. Prepáč mi to, ale aj keď by sme vymazali všetky tieto technické veci, stále je tu ešte jedna prekážka. Hovorí sa mi to ťažko, naozaj si to vážim, ale ja do teba nie som zamilovaný. Mrzí ma, ak si z mojich akcií vycítila opak a zmiatlo ťa to."

„No... Ja... Nie. Len som mala pocit, že to musím dostať von."

„To je fajn. Urobila si dobre. Len tak sa budeš môcť cez to posunúť ďalej."

„Asi už pôjdem," šepla.

Shanti si vydýchla, keď začula vzďaľujúce sa kroky. Hneď nato potom začula zavŕzgať dvere na dievčenských záchodoch a vyšla na chodbu.

Sam ešte stále stál tam, opretý chrbtom o stenu, pri otvorenom okne. Keď zazrel Shanti, odkašľal si a otočil sa k oknu. Začal ho zatvárať, stlačil vypínač a zhasol svetlo na chodbe. Bol čas ísť domov.

„Počula som vás," povedala mu priamo.

Ruka mu vyletela do vlasov, rozpačito sa poškrabal po krku. „Dúfam, že o tom pomlčíš pred zástupkyňou."

„Spoľahni sa," odpovedala. „Som rada, že si to úbohé dievča nezneužil, ako by to urobila väčšina starých chlípnych telocvikárov na planéte. Je to asi po prvý raz, čo som na teba hrdá."

„Ako sa cítiš, Shanti?"

„V pohode. Nikdy mi nebolo lepšie," povedala prirýchlo. „Hoci bazénom sa asi budem nejakú chvíľku vyhýbať."

„Som rád, že sa ti nič nestalo," zasmial sa a potľapkal ju po hlave.

„Nie som pes, Sam," odstrčila mu ruku.

Zasmial sa a otočil, keď uvidel vychádzať zo záchodov študentku, ktorá mu len pred chvíľkou vyznala svoje city. Očami zmätene skákala po oboch z nich a potom sa rozbehla ku schodom.

„Nebehaj po chodbe!" zakričala za ňou Shanti.

„Nechaj ju tak," zastavil ju Sam. „Dnes ju čaká ťažká noc. Zrejme si aj poplače."

Mykla plecami a kráčala jej smerom.

„Bohvie, či som urobil dobre," povedal zamyslene Sam.