Keď Shanti vyšla z nemocnice, bolo už takmer pol piatej. Vyšetrenia sa natiahli a ona neustále pred seba púšťala čoraz viac ľudí. Necítila sa zle, ale lekár trval na tom, aby absolvovala dôslednú prehliadku.

Prešla sklenenými dverami a premýšľala, či sa zvezie mestskou linkou alebo pôjde pešo. Keď sa však zvrtla, aby zamierila k najbližšej zastávke a pozrela si spoje, uvidela neďaleko nemocnice stáť známu postavu.

Telocvikár Sam najprv sedel na lavičke neďaleko a zdalo sa, že čakal priamo na ňu. Najprv tomu neverila, ale keď sa ich oči stretli, vstal a zamieril rovno k nej.

„Myslel som, že ťa dnes ani nepustia."

Bol to on, čo s ňou išiel do nemocnice. Kým sedeli v sanitke, druhá učiteľka zavolala jej rodičom a oznámila im, čo sa stalo. Keďže to nevyzeralo vážne, mama jej zatelefonovala, že sa uvidia po práci. Práve teraz mala pred sebou dôležitý projekt a nemohla si dovoliť odísť. A tak ostal s ňou, no kým vykonávali prehliadku, diskrétne sa vzdialil a doprial jej kúsok súkromia.

„Trvalo to dlhšie, než som si myslela," odpovedala. „Nevedela som, že nemocnica vie byť také zaneprázdnené miesto."

„Som tu autom," povedal. „Hodím ťa domov."

Zavrtela dôrazne hlavou: „To je v poriadku. Domov sa dostanem sama."

„Keď som sem prišiel aj s autom, tak to bude škoda," trval na svojom. „Poďme. Mám ho neďaleko."

Zvesila plecia a kráčala po jeho boku. Občas kúsok zdvihla hlavu a pozrela na jeho profil. Bol vysoký a dobre stavaný. Chápala, že jej spolužiačky po ňom šaleli. Očami skĺzla po jeho perách. Keď si uvedomila, že ju bozkával, očervenela až po končeky uší. Dobre, vedela, že to nebol bozk v pravom slova zmysle, ale aj tak nato nedokázala prestať myslieť.

Zdal sa jej zrazu akýsi iný. Hoci inokedy nonstop bľabotal hlúposti a jej to vedelo liezť na nervy, teraz bol tichý, akoby mal hlavu plnú ťaživých myšlienok. Nemohla to vedieť naisto, ale zopár náznakov vyčítala z plytkých vrások, ktoré sa mu občas mihli tvárou.

Keď nasadli do jeho auta, ktoré nebolo ani nové a ani drahé, oprela sa pohodlne o sedadlo a zapla okolo svojho tela bezpečnostný pás. Celé jeho auto voňalo zvláštnou vôňou z osviežovača a mixom jeho telového spreja.

Zrejme si uvedomoval to, že sa nesprával prirodzene. Pustil preto rádio, aby v tichu auta bolo počuť aspoň niečo. Občas ho navigovala a povedala mu, ktorým smerom má ísť. O pár minút zastal pred stredne starou udržiavanou bytovkou, kde Shanti bývala so svojimi rodičmi.

Zastal, no motor nechal naštartovaný. Odopla si pás a chcela vystúpiť, keď konečne prehovoril.

„Naozaj som sa dnes bál, že sa ti niečo stalo. Prepáč mi to. Bola to odo mňa nezodpovedné. Nemali sme vám dovoliť skákať. Neviem, čo by som robil, keby som znova prišiel o študentku."

Zarazilo ju, čo povedal. Nedíval sa na ňu, v rukách zvieral volant. Jeho hravá sebaistota, ktorú mal, bola zrazu preč. Keby bol jej kamarát, natiahla by sa a dotkla jeho dlane. Ale bola len študentka, nemohla urobiť nič. Mohla tam iba sedieť a sledovať, ako ho zožiera minulosť o ktorej Shanti nemá ani len poňatia.

„Bola to moja chyba," odpovedala mu pomaly. Bolo to to jediné, čím mu mohla aspoň kúsok uľaviť. „Mala som zadržať dych predtým, ako som dopadla do vody. Zabudla som nato. Zachránili ste mi život. Ďakujem."

Slabo sa na ňu usmial a v očiach mu zaiskrilo.

„Zdalo sa, že som nebol jediný, čo sa ťa snažil zachrániť."

„Ako to myslíte?"

„Aj Oliver s Alexom sa vrhli do vody, aby ti pomohli. Nevedel som, že máte medzi sebou tak dobrý vzťah," jeho prázdny tichý tón sa konečne začínal podobať na jeho normálny hlas.

„Pokiaľ ide o Alexa, zrejme sa za mnou ponáhľal preto, aby ma mohol naozaj utopiť," pokúsila sa asi o svoj prvý vtip v živote.

Rozosmial sa: „Tak preto sa tváril tak kyslo, kým som ti dával umelé dýchanie. A teraz už bež domov. Rodičia ťa isto čakajú."

Prikývla a konečne vystúpila. Kúsok mu zamávala, kým odchádzal a obrátila sa k vchodovým dverám. Kým ťukala kód dverí, nevedela, na čo myslieť skôr. Pred očami sa jej mihali obrazce, v ušiach jej zneli rôzne zvuky a slová.

Nastúpila do celokovového výťahu a stlačila číslo svojho poschodia.

V hlave jej neustále tancoval obraz mĺkveho zroneného Sama. Vždy si myslela, že to je len idiot, ktorý si svoje komplexy rieši tým, že sa okolo neho krútia študentky. Myslela, že je stále bezstarostný a bláznivý, akoby jeho puberta trvala večnosť. Nikdy by jej ani vo sne nenapadlo, že touto veselou tvárou zakrýval temnotu, ktorá mu len pred niekoľkými chvíľkami strašila v očiach.

Výťah zastal a Shanti vystúpila. Chcela si vytiahnuť zo svojej tašky kľúče, ale keď pokrútila kľučkou, samé sa otvorili a ona vstúpila dnu. Hneď prvú znepokojujúcu vec, ktorú si všimla, našla v chodbe. Na zemi boli okrem jej maminých vysokých lodičiek skopnuté aj dva páry topánok.

Veľmi dobre poznala model tej obuvi. Boli to chlapčenské topánky tvoriace ich školskú uniformu.

Pustila tašku na zem a vbehla do kuchyne.

„Vitaj naspäť!" dohrmel k nej krik.

Takmer zletela z nôh, keď v kuchyni za stolom uvidela na vysokých barových stoličkách sedieť okrem jej mamy ešte aj Olivera s Alexandrom.

„Čo tu robíte?"

„Prišli sme ťa navštíviť," odpovedal Alex a potom poklepal po malom košíku ovocia, ktorý priniesli. „A vzali sme so sebou aj kopec zdravého ovocia."

„Ale ja nemám chrípku. Nepotrebujem vitamíny," odsekla mu.

Nechápala tomu. Tí dvaja tam sedeli na stoličkách, rehotali sa a jej mama sa bavila s nimi. Na panvici jej medzitým pomaly prihárali palacinky.

„Nesprávaj sa k nim tak škaredo, Shan," mama sa konečne otočila k panvici.

Zrejme len pred chvíľkou prišla z práce, keďže zásteru mala prehodenú cez svoju červenú blúzku a puzdrovú čiernu sukňu. Aj na tvári jej ešte žiaril karmínový rúž. Husté hnedé vlasy prefarbené na blond si vypla svojim obľúbeným štipcom, aby palacinky na stole neostali chlpaté.

„Počula som, že sú o ročník starší, ale že v porovnaní s celou školou im konkuruješ so známkami. A Alex je teraz prezident."

„Viem," odpovedala Shan a ďalej meravo stála v kuchyni.

„Poď si sadnúť k nám, Watchie," potľapkal Alex jednu z dvoch voľných barových stoličiek.

„Watchie?" chytila sa ihneď jej mama. „Vymysleli ste jej prezývku? To je milé. Čo znamená?"

Shanti očervenela od hnevu v tvári, Alex zase od rozpakov.

„No, dáva na mňa pozor a pomáha v rade. Dozerá na mňa," vymýšľal si rýchlo.

„To je celá Shan," naliala mama ďalšiu dávku cesta na panvicu.

Shanti si vydýchla si a podišla k voľnej stoličke. Mohla si sadnúť vedľa Alexa alebo Olivera. Rozhodla sa pre možnosť dva a posadila sa vedľa princa. Všimla si, ako po ňom Alex strelil pohľadom a Oliver sa mu vyplazil.

„Tak tu sú tie palacinky!" na stole pristál veľký tanier amerických nafúknutých palaciniek.

Shanti sa zvrtla, že prinesie čisté taniere, ale Oliver ju zachytil a ukázal na stôl. Zrejme sa obaja nenechali obskakovať, ale pobrali príbory, taniere a javorový sirup s maslom.

Každý z nich si nabral na tanier zopár palaciniek. Mama si chcela sadnúť k nim, ale jej mobil hodený na dreze zavrčal. Skontrolovala meno na displeji a vzala ho do ruky.

„To je otec," oznámila Shanti a zdvihla hovor.

Hneď nato zmizla vo vedľajšej izbe a oni osameli. Alex polieval svoje palacinky obrovskou dávkou sirupu. Shanti mala pocit, že tam chce vyliať celú fľašu, ale nakoniec ju predsa vyrovnal a postavil nabok na stôl.

Kuchyňa bola naplnená neustálym džavotom ich hlasov. Hoci sa poriadne nepoznali, mala pocit, že takto spoločne trávili večery už odjakživa. Akoby to tak malo byť od samého začiatku.

Mama sa vrátila do kuchyne, keď už Shanti umývala riad.

„Nechali sme vám palacinky," zavolal na ňu Alex a keď sa usadila, zasunul jej stoličku.

Zasmiala sa na ňom a pustila sa do jedenia. Pomedzi jednotlivé hlty ju Alex s Oliverom neustále zabávali. Shanti stála pri umývadle, veselej trojici otočená chrbtom a nepočúvala ich. Žasla nad tým, ako mohli byť obaja takí spoločenskí.

Vedel, že sú populárni, ale myslela si, že len u mladých dievčat. Zdalo sa však, že vedia perfektne spracovať aj jej mamu. Odložila riad do odkvapkávača a prevesila utierku cez háčik pri stene.

Chalani sa pomaly zberali na odchod. Vonku bola už dávno tma.

Obe sa šli s nimi rozlúčiť. Shanti prešla do chodby a rozsvietila. Kým sa obúvali a obliekali, zovrelo jej hrdlo. Keď obaja odišli, mama zatvorila dvere na byte a otočila sa k Shanti.

„Oliver povedal, že ťa doučuje matematiku," povedala.

„Bola som u neho len raz," odpovedala Shanti rýchlo.

„Ak nechceš chodiť k tej učiteľke, ktorú sme ti zaplatili, v poriadku. Aspoň kúsok ušetríme. Navyše sa zdá, že to nie sú len takí tupci a naozaj ťa budú vedieť čo to naučiť. Hlavne to majú v čerstvej pamäti, keď to minulý rok preberali."

Shan si vydýchla. Čakala, že sa jej mama nahnevá. Kamarátila sa predsa s dvomi dospelými chlapcami. Ale zdalo sa, že ju to netrápilo.

„Drž sa toho Olivera," povedala jej. „Poznám ich rodinu. Pozná ich každý."

Shanti zovrela pery a odišla do izby skôr, než by sa dopočula niečo, čo od svojej mamy nechcela nikdy počuť. Veľmi dobre vedela, čo sa jej snažila naznačiť.