Bolo už nedeľné poobedie, keď vyšla zo svojej tmavej izby. Celý čas robila svoje úlohy a vypracovávala svoj referát do školy. Nemala rada nedele. Sobota bola jediným dňom, kedy si mohla poriadne oddýchnuť a nič nerobiť. V piatok mávala ešte stretnutie so študentskou radou a v nedeľu už sa zase pripravovala na ďalší týždeň v škole.

Prešla cez ulicu, na ktorej bývala a vybrala sa smerom do kopca, nad mesto. Bolo tam pár ihličnatých a listnatých stromov, tesne pod nimi niečo, čo by možno nazvala lúkou, či čistinkou, kde tiekol potok. Deti sa tam často hrávali, ľudia chodievali venčiť svoje psy.

Aj teraz, len čo prešla pomedzi otvorenú bránu a rozhliadla sa navôkol, zistila, že na opačnej strane práve kráčala nejaká žena so psom. No okrem nej sa tu nenachádzal nikto. Bola predsa nedeľa poobede, čo znamenalo, že niekto mal práve za sebou iba neskorý sviatočný nedeľný obed, deti sa pripravovali do školy presne tak ako ona.

Prehodila si kabelku poriadne cez druhé plece a skontrolovala pohľadom šnúrky na svojich teniskách. Boli pevne zaviazané a ona na moment rozkrútila svoje členky, aby si ich náhodou nevyvrtla. Keď sa cítila pripravená, prebehla pomedzi stromy a po vyšliapanej ceste stúpala vytrvalo hore kopcom.

Zelenú lúku nahradili stromy a kopa šuchotavého lístia napadaného na zemi. Uvidela žlté javorové listy, okrúhle bukové a ďalšie, ktoré nevedela rozoznať. Kráčala hore, pridržiavala sa drapľavých kmeňov ihličnatých stromov a snažila sa nepošmyknúť.

Keď vyšla takmer na samý vrchol, vydýchla si. Mohla z kopca vidieť ulicu, na ktorej bývala. Videla ľudí, ktorí kráčali po meste, prechádzali sa, ponáhľali, každý si išiel pomaly za svojim cieľom.

Odvrátila pohľad a rozhliadla sa po stromoch. Väčšina lístia už bola preč a husté košaté stromy sa postupne vplyvom jesene transformovali na holé pokrivené kostry. Prezrela si hŕstku neopadaných ihličnatých smrekov a presunula svoj pohľad do strany, keď si niečo všimla.

Jeden zo stromov vyzeral zvláštne. Podišla kúsok bližšie a snažila sa naň zaostriť. Bolo to síce hnedé, ale nevyzeralo to ako konár. Bolo to príliš pravidelné a rovné. Odhrnula si rozlietané vlasy z očí a skúmala neznámy objekt druhý raz.

Bol to malý drevený domček. Priamo na strome.

Neverila tomu, že by tu niečo také našla. Domčeky si tu zvyčajne na stromoch stavali deti, ale zvyčajne tým zničili celý strom, alebo ich vetchý prístrešok nič nevydržal a zrútil sa dole, v tom horšom prípade aj s úbohými deťmi na ňom.

Vybrala sa smerom k domčeku. Nevedela ako dlho tam bol, ale minulú jeseň ho nevidela. Museli ho teda postaviť niekedy na jar alebo počas leta, keď sa stromy zazelenali a nebolo možné ho vidieť.

Keď sa objavila uprostred stromov a zdvihla hlavu, aby si ho obzrela zospodu, všimla si, že domček stál na troch stromoch, ktoré stáli blízko seba. Cez ich kmene boli preložené tri nosné drevené brvná a na nich už bol postavený domček.

Nebol veľmi vysoký, zrejme bol vyrobený pre deti, dospelý človek by sa tam musel skrčiť, aby sa zmestil, inak by si zrejme odfaklil hlavu o strop. Ale mal poriadnu strechu pokrytú nepremokavým tmavým papierom, z jednej strany uvidela rebrík a dvere.

Nevedela, čo ju to pochytilo. Nepatrilo sa to, ale v tom momente jej to bolo jedno. Pochytila ju zvedavosť a detská túžba po dobrodružstve. Prehodila si tašku na pleci tak, aby ju mala na zadku a potom sa chopila drevených latiek rebríka.

Pomaly začala kráčať hore a keď sa ocitla vo výške niekoľkých metrov, bola zrazu na prahu domčeka. Nemal dvere, ale cez otvor, ktorý slúžil ako vstup, mal pripevnený koberec s krátkym vlasom, ale zato tvrdým podkladom.

Odhrnula ho a zvraštila tvár, keď zistila, že koberec vplyvom jesenného dažďa navlhol. Utrela si dlaň do svojich rifieľ a vošla dnu.

Hoci bol mokrý, svoju úlohu splnil dokonalo a ona si všimla, že vo vnútri nebolo vôbec mokro. Skrčená sa rozhliadla po tej najdrobnejšej miestnosti v akej kedy bola a zistila, že tam toho teda veľa nie je.

V rohu bol drobný drevený stolček a vedľa neho na prevrátenej drevenej debničke z ovocia stál detský plastový farebný telefón. Podišla k nemu a zasmiala sa.

Pamätala si tie telefóny zo svojho detstva. Boli to dve pevné linky prepojené káblom. Museli ste tam vložiť asi tie najväčšie batérie, aké sa dali zohnať, no keď ste ich tam nakoniec vložili a zdvihli slúchadlo, mohli ste telefonovať s tým, kto bol na druhej strane pri rovnakom telefóne.

Rodičia jej taký telefón kúpili na Vianoce. Dali jej ho do izby a popod dvere potiahli kábel do svojej spálne. Vždy večer, keď mala zlé sny a zobudila sa, zdvihla slúchadlo a zavolala svojim rodičom do vedľajšej izby. O pár sekúnd nato za ňou prišiel otec alebo mama a tí jej pomohli utíšiť sa, ubezpečili ju, že to bol len zlý sen a zostali s ňou, kým znova nezaspala.

Sledovala ten telefón svetlej zelenomentolovej farby a očami začala postupovať po tenkom bielom kábli, ktorý sa z neho tiahol. Videla, že pokračoval von oknom a tak skrčená v krížoch, akoby sa klaňala, prešla k oknu.

Nemalo žiadnu okenicu, nič, čím by sa dalo zavrieť, ale keď sa z neho vyklonila von, všimla si, že bola nad ním postavená menšia šikovná strieška, aby cezeň dnu nenapršalo. Ten, kto tento domček postavil, myslel skutočne na všetko.

Sledovala tenkú pavučinku kábla a keď zaostrila do diaľky, uvidela, že priamo oproti bol postavený druhý domček. Bol úplne rovnaký ako tento, kde sa teraz nachádzala. No líšil sa iba v úplne jednej veci: Vo vnútri druhého domčeka blikotalo svetlo.

Niekto tam práve teraz je, vydesila sa Shanti a rýchlo zmizla z okna. Posadila sa na stolček a vedela, že by mala čo najrýchlejšie zmiznúť, no keď sa chcela zdvihnúť, aby svoj útek aj zrealizovala, hračkársky telefón zazvonil a prerušil tak ticho dreveného úkrytu.

Ostala zízať na zvoniaci telefón a na čísla na ňom. Nemal klávesnicu s tlačidlami, to mali len nové pevné linky, aké mali kedysi doma. Tento mal koliesko s číslami po obvode ako úplne prvé telefóny.

Stále netrpezlivo vyzváňal a ona váhala. Má ho zdvihnúť, ale sa radšej odtiaľto pobrať preč?

Jej prsty zaváhali, keď sa s nimi nahla nad pastelové slúchadlo, no potom ho zdvihla a priložila k uchu: „Haló?"

„Ahoj. Všimol som si, že si išla hore."

„Prepáčte. Viem, že tu nemám čo robiť a hneď odtiaľto vypadnem."

„Prečo by si šla? Ak sa ti tam páči, tak tam ostaň. A nemusíš mi vykať, potom sa cítim divne."

„Ok, prepáč," odpovedala a na moment vydýchla. „Ty si postavil tieto dva domčeky?"

„Áno," pokračoval chlapčenský hlas v telefóne. „Môj otec robí drevostavby a pomohol mi s tým. Aj keď sa mu to zdalo kúsok detinské, ale bral to ako rozcvičku. Chce začať stavať domčeky na stromoch a tu si to vyskúšal na nečisto."

„Je to fajn nápad," usmiala sa Shanti aj keď to nemohol vidieť. „Keby som bývala na nejakom pozemku so stromami, určite by som si nejaký nechala postaviť. Musí to byť super, bývať na strome."

„To aj je. Toto sú len obyčajné domčeky, ale jeden z prvých otcových projektov je dom, ktorý bude mať aj elektrinu a vodu."

„To ako naozajstný dom!"

Na okamih sa zasnívala a predstavila si to. Mať vlastný drevený domček. Útočisko, kde by sa utiahla a relaxovala, kochala sa pohľadom z výšky. Muselo to byť fantastické.

„Ty bývaš v dome?"

„Nie, v byte," odpovedala.

„Ako sa vlastne voláš?"

„Shanti," odpovedala. „A ty?"

„Ja som Renald. Ale volaj ma pokojne len Ren."

„Mňa môžeš volať Shan," pokračovala. „Tak ma volajú kamaráti."

„Dobre, Shan. Chodievaš sem často?"

„Nemáme pred bytovkou ani len poriadnu zeleň. Nepáči sa mi to. Chodievam tu vždy, keď to dovolí počasie a mám chvíľku čas. Mám rada prírodu a rada počúvam štebot vtákov. A ty?"

„Toto je môj druhý domov," odpovedal hlas v telefóne.

„Asi by som sa mala vrátiť," nadýchla sa Shan.

„Prečo?"

„Som tu už nejakú dobu a je čas vrátiť sa domov."

„Máš doma nejaké povinnosti?" spýtal sa jej Ren.

„Musím sa ešte pripraviť do školy," zaklamala.

Pravdou však bolo, že začínala byť z toho telefonátu nervózna. Zvyčajne sa s ľuďmi takto nezhovárala, ale kvôli tomu, že nevidela jeho tvár, poľavila v ostražitosti. Veď mu skoro povedala, kde býva a to vôbec toho človeka nepozná. Nemala by sa baviť takto s cudzími ľuďmi.

Ale podľa hlasu mala pocit, že sa rozpráva s mladým človekom, rovesníkom, možno s niekým, kto bol od nej mladší. Taký človek by jej nevedel ublížiť, či snáď áno?

„Máš toho veľa v škole?" pokračoval hlas.

„To nie," odpovedala. „Ale niekedy to vie byť skutočne stresujúce."

„Prečo? Hnevajú sa na teba rodičia, keď máš zle známky?"

Hnevajú. Ale to by mu nikdy v živote nepovedala. Jej mama na ňu ustavične vytvárala tlak a očakávala perfektné výsledky. Ak niečo nedopadlo podľa jej očakávaní, bola voči nej nepriateľská, neustále rozprávala ako ju len sklamala.

Akoby nevedela, že Shan sa vždy snažila. Že vždy zo seba vydala to najlepšie, čo dokázala.

„Nie," povedala pomaly. „Ale mám veľa povinností, pretože som aj v školskej rade."

„V školskej rade?" takmer v jeho hlase mohla cítiť obdiv. „Tam sa ale dostávajú len tí najlepší študenti, nie?"

„Ani nie," zašomrala. „Na tento školský rok zvolili ako prezidenta rady snáď toho najväčšieho flákača školy."

„To fakt?"

„Fakt," posťažovala sa mu. „Navyše je to štvrták, bude mať kopec starostí ohľadom maturít a nebude sa môcť venovať povinnostiam školskej rady. Nakoniec to určite skončí tak, že pohorí aj on na záverečných skúškach a aj naša škola."

„Podľa mňa to vidíš veľmi čierne," odpovedal jej hlas. „Možno to nebude také zlé. Možno tento flákač, ako si ho nazvala, prinesie nové nápady vašej rade. Možno budete vedieť byť bližšie aj študentom, ktorí nemajú radi školu rovnako ako on."

Zamyslela sa nad jeho slovami. Možno mal pravdu. Ale ona nechcela, aby to tak bolo. Bola kúsok tvrdohlavá a nechcela, aby sa Alex stal prezidentom. Možno to bol iba jeho hlúpy výstrelok, ale ona sa obávala toho, že vymyslí nejakú hlúposť a zneužije nato svoju právomoc.

„Možno," povedala napokon Shanti neurčito.

„Shan," ozval sa hlas v telefóne. „Keď budeš mať niekedy ešte čas, príď sem. Rád by som s tebou ešte pokecal."

„Prídem," zasmiala sa.

Hneď potom slúchadlo onemelo.