V ten deň sa tváril, že išiel do školy ako zvyčajne. Len čo sa však dostal preč zo svojho domu, po pár križovatkách jeho nohy zmenili smer. Už nešiel po chodníku smerujúcom do školy, namiesto toho išiel opačným smerom k lesom, kde občas chodieval s Alexandrom.

Technicky boli už dospelými, no aj napriek tomu sa správali ako deti. Mali svoje vlastné tajné miesto, kde sa stretávali. Pričinil sa o ne Alexander. Jeho otec staval chaty a drevené domy, no a teraz začal premýšľať nad tým, že by skúsil stavať domy na stromoch. Najprv ako malé hracie plochy pre deti, potom ako miesto, kde by mohli prespať možno aj dospelí. Veď v každom človeku ešte stále driemal kus dieťaťa.

Niekedy mal pocit, že v každom okrem neho.

Alexander mal dnes zahájiť svoju tajnú misiu ohľadom zrušenia uniforiem. Oliver si myslel, že to je fajn nápad. Nepochyboval o tom, že to vyjde, každý tínedžer neznášal pravidlá a zapojiť sa do anarchie v škole, to bolo niečo, čo by určite rozprúdilo adrenalín každému študentovi.

No keď Alex začal rozoberať ako nasilu prezlečú študentov do tričiek, zmĺkol. Ihneď si vedel predstaviť, aké následky bude mať jeho konanie. Bude to istá forma šikanovania, riaditeľ určite nebude taký benevolentný, keď sa dozvie, že za tým všetkým stál Alexander. Študent, ktorý posledný rok nevedel ostať vo svojej koži a ktorý liezol na nervy okrem Sama snáď každému vyučujúcemu a nielen zástupkyni.

Bolo to jednoduché. Celý čas premýšľal nad tým, ako by Alexandra odstavil zo stávky a teraz to vedel. Ak Alexander prezlečie čo i len jediného študenta, vyhodia ho. Stavil sa, že to tak bude.

Ak Alex odíde zo školy, Shanti s ním ostane sama. Bude ju môcť znova ťahať na doučovania a stane sa víťazom stávky. Alexander si zato môže sám. Rozhodol sa predsa, že dá prednosť uniformám pred Shanti. Vo svete to tak často chodí. Nemôžete mať všetko, čo chcete. Musíte zabojovať len o to, čo vám zato stojí najviac a to ostatné zrejme obetovať.

A tak sa rozhodol neisť do školy. Vedel veľmi dobre, že čokoľvek s Alexandrom budú spájať aj s ním. Ale ak ho ich triedna učiteľka zapíše ako chýbajúceho, Alex v tom bude úplne sám. A bolo jasné, že Oliver bude chýbať. Nepípol si predsa dnes ráno svojou kartou pri vchode. Systém ho bude hlásiť ako chýbajúceho.

Poobede sa vráti domov a sfalšuje otcov podpis. Vždy mu písal ospravedlnenky, keď ho vzal na nejaké pracovné stretnutie, aby sa naučil, ako to pôjde vo svete, keď opustí brány falošného mikrosveta, ktorý končil za plotom školského pozemku.

No kam by šiel, kým bude čakať na búrku v škole? Ak by šiel niekde do kaviarne alebo pizzérie, niekto by ho tam určite videl. Aj ich škola mala pár flákačov, ktorí radšej sedeli na pive, hoci boli ledva plnoletí, než v škole na nudnom vianočnom trhu, kde sa nedalo kúpiť nič zaujímavé.

A tak si vzal do batoha deku, vedel, že v domčeku bude teraz určite zima. Okno síce nejako zadebnili, ale to neznamenalo, že tam zrazu bude príjemne teplo. Prihodil ešte nejakú knihu a baterku, mobil.

Usadil sa v domčeku do rohu, zavrel dvere a otočil sa ku knihe. Bola tam tma a tak otvoril okno. Nemal to robiť, teplota ihneď klesla o niekoľko stupňov, navyše dnes začalo snežiť a keď zafúkal vietor, cez okno na neho padali kvapky z roztopeného snehu.

No odmietal cez deň čítať s baterkou, zalezený v drevenej diere ako nejaký potkan.

Prešiel pár strán kníh a pozrel na hodinky. Ešte ani nebol obed, zazíval a pretrel si oči. Kniha bola o ničom, chrbát ho bolel, pretože sedel skrčený a stále mu nevolal Alexander. Iba ráno mu dal vedieť, že nemôže prísť do školy. Alexa to od jeho plánu neodradilo. Odpísal mu, že mu zavolá a informuje o svojom víťazstve a odvtedy sa mu už neozval.

Lenivo prevrátil stránku knihy a oprel sa zababušený v deke o studenú stenu dreveného domčeka. Na okamih privrel oči. Keď začul zadunenie padacích dierok, zažmurkal. Uvidel, ako sa krivé štvorcové dvierka otvorili dokorán a zdola sem niekto liezol.

Zmocnila sa ho panika. Nemohol to byť Alexander, však? Ako by vedel, že sú tu. Jasne mu predsa hovoril, že sem už cez zimu nemá chodiť. Netušil, prečo sa ho snažil posledné mesiace donútiť, aby si dali s domčekmi pokoj. Pravdepodobne si uvedomil, že je to už detinské a chcel to zrušiť. Navyše domčeky už neboli také stabilné, počasie drevo značne nahlodalo a ono vŕzgalo čoraz hlasnejšie.

A potom, keď sa v domčeku objavila Shanti, pochopil. Ten sviniar sa s ňou musel stretávať na tomto mieste. A ona mu to nikdy nepovedala. Koľko tajomstiev mali v skutočnosti medzi sebou? Nevedel.

Bublala v ňom zlosť. Myslel si, že je blízko k výhre v stávke, ale Alex ho znova presvedčil, že všetko je úplne inak, než sa zdá. Nadýchol sa a uvoľnil svoju sánku.

Shanti sa obrátila a keď ho zazrela, ostala prekvapene stáť. Dvierka za ňou sa zabuchli a oni obaja podskočili, akoby sa báli prerušiť ticho medzi nimi.

Shanti ho sledovala. Bolo to ako kúzlo. Chcela nájsť Rena a našla ho. Pochopenie, že Oliver je Renom, ju na moment omráčilo, v hlave si prehrala všetky ich rozhovory medzi nimi a uvedomila si, že Oliver vedel o všetkých veciach, ktoré ju sužovali, zverila sa mu prostredníctvom hračkárskych telefónov takmer so všetkým.

Päste sa jej zaťali, nevedela, čo má povedať. Má ho osloviť normálnym menom alebo ho volať Ren? Má spomenúť ich rozhovory, alebo sa obaja budú tváriť, že sa medzi nimi v skutočnosti nič nestalo?

Neopovažovala sa povedať niečo ako prvá.

„Ahoj," usmial sa nakoniec Oliver.

Jej obavy a rozpaky sa rozplynuli. Všetko bolo a bude v poriadku. Poznajú sa viac, než ktokoľvek. Ani Oliver nemal rád uniformy. Možno to povedal kvôli Alexovi, že chápe, prečo ich chce zrušiť. Bol predsa jeho kamošom. No a napriek tomu sa rozhodol nepodporiť jeho návrh a šialené činy. Sedel tu, zadebnený v domčeku, kde sa spolu s ňou telefonoval, čím jej dal jasne najavo, že sa radšej prikloní na jej stranu.

Vnútrajšok sa jej zalial teplom a vďakou. Nevedel si ani len predstaviť, čo to pre ňu znamenalo. Konečne našla jedného človeka z celej školy, ktorý ju podporil a nenechal samú.

„Ahoj," odvetila a podišla bližšie. „Čo tu robíš?"

„Nechcel som sa zapájať do toho Alexandrovho šialeného nápadu," mykol plecom.

„Máš tu kúsok miesto?" opýtala sa.

„Isteže," usmial sa na ňu a odtiahol deku.

Shanti si čupla k nemu a on ju cez kolená zakryl. Spoločne sedeli v rohu dreveného domčeka, cez okno im dnu sem-tam vietor dofúkal kvapôčky snehu. Studená stena domčeka ich chladila na chrbte, ale ich prítomná blízkosť ich spoločne s dekou zohrievala.

„Vďaka," pošepla Shan.

V tom momente sa mu znova zachvel žalúdok. Nemohol si pomôcť, ale bola naozaj zlatá. Netušil, za čo mu ďakovala. Či už to bolo za teplé miesto pod dekou, alebo za to, že sa rozhodol nepodporiť Alexandra.

Na moment privrela oči a než sa nazdal, hlava jej padla na jeho rameno. Lepšie ju prikryl dekou a ruka mu skĺzla po jej vlasoch. Boli tak jemné a hebké, vlhké od toho príšerného počasia vonku.

Zaklipkala viečkami a keď si uvedomila, že jej hlava padla k nemu, snažila sa vyrovnať, na moment spanikárila.

„Prepáč, Ren,"pretrela si oči a vystrela chrbát. „Na moment som zaspala."

„Šššš, v pohode, Shan," snažil sa ju utíšiť.

Po pár sekundách sa znova upokojila a začala driemať. Sedel opretý v rohu domčeka, sledoval, ako spala s pootvorenými ústami a musel sa ovládať, aby sa neusmieval. Všetky kúsky puzzle dopadli na svoje miesto a on už všetkému rozumel.

Ren bola Alexandrova špiónska prezývka, ktorú používal od detstva.