Posledný deň školského vyučovania pred Vianocami patril už tradične školskej burze. Študenti mali dovolené prísť do školy neskôr, pár hodín predávať a potom sa po ukončení burzy škola zatvorila na celé sviatky, až do nového roka.

Každý zo študentov využil možnosť pospať si o čosi dlhšie. Možno aj preto teraz ráno Shanti kráčala po chodbe školy a vychutnávala si to ticho, ktoré tam bolo. Po neustálej vrave a rachote nebolo ani stopy. Hoci na jednej strane mala ticho rada, na tej druhej jej tichá škola prišla zvláštna.

Škola by mala byť plná študentov, aby to bola škola.

Vyšla z budovy a pozrela sa na školský dvor. Aj ihriská zívali prázdnotou. Po chodníku vzadu uvidela kráčať Sama. Mal na sebe znova tú tmavomodrú džogingovú súpravu a v ruke držal obal s papiermi. V tej druhej krútil píšťalku na šnúrke a popiskoval si bez nej.

Možno mala na neho zakričať a zakývať mu, ale ona tam len stála na mieste ako socha a čakala, až kým nezmizol v telocvični, očividne šiel do svojho kabinetu spísať potrebné papiere, aby mal aj on pokoj počas Vianoc.

Nevedela, ako sa má k nemu správať. To, že jej prezradil svoje tajomstvo, ju povýšilo z kategórie „otravná viceprezidentka" do priečinka „dôverná kamarátka". Ale ona to jednoducho nedokázala. Ona bola len študentka a on bol učiteľ. Pokiaľ bude navštevovať túto školu, neexistuje, že sa dokáže správať ako jeho kamarátka.

Neuvedomila si to, ale začala sa mu vyhýbať, rozprávala sa s ním iba chladne a znova prešla do úlohy kontrolórky, kedy mu robila nájazdy v kabinete a štekala po ňom zakaždým, keď hral spolu so študentami kolektívne hry a zdalo sa jej, že spolužiačky sa po ňom zliepali o sekundu dlhšie, než bolo potrebné.

Možno by mala niečo povedať. Niečo ako „Neboj sa, tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí." alebo niečo na to jej príšerné vyhýbanie sa. A možno stačilo, že povie len čokoľvek a neostane ticho. Niekedy stačilo málo.

Pretrela si oči, zažmurkala. Deň ešte len začínal a ona bola unavená. Hneď po Vianociach ich čakali polročné testy, kedy sa ukázalo, na akej sú úrovni. To znamenalo, že po Novom roku bude musieť hlavu znova schovať v zošitoch. Bola len tretiačka a keď si predstavila, že má pred sebou ešte jeden ročník, neverila tomu, že to zvládne.

Zaklonila hlavu a pozrela sa na oblohu. O pár dní boli Vianoce, no po snehu nebolo ani stopy. Hoci husté sivé oblaky nad jej hlavou oznamovali, že možno čoskoro sa spustí buď ľadový dážď alebo vytúžený sneh.

Posledný raz sa pozrela na budovu školy a vydýchla. Z úst jej vyšla para, po nohách oblečených v čiernych hrubých pančuchách sa jej rozbehli zimomriavky. Ochladilo sa. Bola si istá, že dnes začne snežiť. Bude musieť vyjsť na strechu a zamknúť ju. Keď tam napadol sneh, strecha bola často šmykľavá a dochádzalo tak úrazom.

Riaditeľ sa preto rozhodol, že strecha sa bude cez zimu zamykať a otvorí sa iba v prípade, že budú z nej zhadzovať dole sneh. Teraz tam bola aj tak príliš veľká zima nato, aby tam študenti trávili prestávky.

Na jar a začiatkom leta tam zvykli jedávať cez veľkú prestávku, alebo to používali ako tajné miesto stretnutia. Zo strechy školy bol totiž o niečo lepší výhľad, než z okien tried a to študentov motivovalo, aby sa tam raz za čas išli vždy pozrieť.

Bezpečnostný plot okolo obvodu strechy im zabraňoval robiť niečo riskantné a hoci niekoľkí z nich ho skúšali preliezť a nazerali dole, pri pohľade z tej výšky si to radšej vždy rozmysleli a vrátili sa. Mali šťastie, že sa tam nič vážne nestalo.

Iné školy, ktoré mali svoje strechy prístupné pre študentov, často museli čeliť obvineniam rodičov, keď ich drahý synáčik nerešpektoval bezpečnostné pokyny a po prelezení plota si ublížil, poprípade sa až dorazil.

Shanti vošla do riaditeľne, pozdravila sa riaditeľom a keď vzala kľúče od strechy, vyšla hore po schodoch na najvyššie poschodie. Tam musela po nich ešte vyjsť nahor a keď otvorila dvere, ocitla sa na streche.

Chcela skontrolovať strechu a potom ju zamknúť, no keď vyzrela von, za plotom uvidela ich béžovo-modrú uniformu. Vyšla von na strechu.

„Čo tam robíš?" zakričala. „Je to nebezpečné a proti školskému poriadku! Ihneď prelez naspäť a poď dolu! Strecha sa dnes bude zamkýnať."

Študentka ju nepočúvala. Držala sa zábradlia a stála na kraji strechy. Pozrela sa na ňu, v očiach sa jej zračilo množstvo emócií. Jej vzdor v tvári napovedal, že sa nehodlá poslušne preliezť naspäť a zmiznúť v budove školy.

„Za toto sa udeľuje pokarhanie!" zakričala na ňu Shanti a prešla o niekoľko krokov bližšie.

„Nepribližuj sa ku mne, lebo skočím!" zvrieskla tá študentka.

Shanti si až v tom momente uvedomila, čo sa dialo. Táto študentka sa nesnažila byť odvážna ani nestála o dobrodružstvo, keď preliezla ten plot. Ona sa chystala skočiť dole zo strechy. Hlavou jej prebehli všetky tie prípady, na ktoré myslela, kým sa chystala zamknúť strechu a keď si uvedomila, čo všetko bude nasledovať ak to dievča skočí, po chrbte sa jej rozbehli zimomriavky.

Všetky lekcie, ktoré im kedysi hovorili o bezpečnosti, jej vyfučali z hlavy. Ostala ako skamenená stáť na mieste, nevedela, čo povedať. Hlavou jej len dookola išlo, že za toto by mala dostať pokarhanie a musí čo najrýchlejšie preliezť naspäť na bezpečnú časť strechy.

Kým tam stála a mlčala, rozfúkal sa vietor. Z hustých sivých oblakov sa začal sypať prvý sneh tohto roku. Vôkol nich všade poletovalo biele páperie a Shanti si až príliš živo vedela predstaviť, ako sa by sa ľahko roztopilo a sfarbilo v kaluži červenej krvi.

„Nechceš sa porozprávať?" opýtala sa jej Shanti.

Bolo to to jediné, čo ju v tej chvíli a panike napadlo.

„Nie, nechcem sa porozprávať. A už vôbec nie s tebou!" odsekla jej.

Shanti chcela urobiť krok k nej.

„Nepribližuj sa!" zvrieskla.

Shanti sa zháčila, stiahla ruku, ktorou sa chcela k nej natiahnuť. Ostala tam meravo stáť, nedbala na chlad, ktorý sa jej zarezával do kostí cez tenkú látku uniformy. Bola si istá, že aj tomu dievčaťu musí byť zima. Bohvie, odkedy tam stála a snažila sa odhodlať na svoj skutok.

„Ja neviem, čo mám povedať," prehovorila Shanti. „Vždy som chcela, aby bol každý jeden študent na tejto škole šťastný natoľko, aby nemusel spáchať niečo takéto."

„Tak to sa ti teda podarilo," odfrklo to dievča. „Namiesto toho je to snáď najprísnejšia škola na svete."

Prečo? Prečo je také ťažké pochopiť, že väčšina pravidiel je vytvorená práve kvôli študentom a je myslená pre ich dobro?

Shanti vedela, ako jej pomôcť. Dúfala, že ak ju bude aj naďalej zdržiavať, niekto ich zazrie a zastaví ju. Lenže študenti mali prísť až o hodinu neskôr a nepredpokladala, že sa na strechu príde pozrieť jeden z učiteľov.

Sneh vôkol nich padal čoraz hustejšie.

„Poďme dovnútra," povedala, keď ju striaslo. „Je tu poriadna zima."

„Ja nikam nejdem," zavrtelo hlavou to dievča. „Nemám kam ísť."

Dúfala, že tu vytvorí miesto, kde by študenti našli svoje útočisko. V prísnom dodržiavaní pravidiel našli oporu a mohli sa spoľahnúť, že nech sa v ich súkromnom živote bude diať čokoľvek, princípy tejto školy budú vždy nemenné a stabilné. Že to bude miesto, ktoré neprestane existovať aj keby sa zrútil všetok svet navôkol. Čo tomu nerozumeli?

„To nie je pravda," snažila sa ju prehovoriť Shanti. „Určite sa máš kam vrátiť."

„Nemám!" jej krik bol čoraz hlasnejší. „Naši sa rozviedli a mama si našla nového frajera. Cítim sa tam nazvyš, už tam viac nie je pre mňa miesto. A teraz sa necítim dobre ani tu v škole a to kvôli tebe!"

„Kvôli mne?" Shanti ničomu nerozumela.

Bezmocne urobila ďalší krok vpred, ale dievča ju zastavilo. „Nerob sa hlúpa! Je to tvoja vina, že Sam dal výpoveď!"

„Čože?"

„Nehovor, že o tom nevieš! Si predsa školská viceprezidentka! Musel dať výpoveď kvôli tebe! Niekto musel žalovať riaditeľovi, že spolu chodíte!"

Shanti sa nadýchla. Do tváre sa jej nahrnula červeň, no keďže jej líca s nosom boli od zimy poriadne vyštípané, nebolo to vôbec vidno. Studený vzduch ju pálil v pľúcach.

„Nechodíme spolu. Ja k nemu nič necítim."

„Neklam! Videla som ťa ako k nemu nastupuješ do auta! Si jediná študentka, ktorú vozí hore-dole! A to povedal, že má takú zásadu a preto nechodí so študentkami!"

Pozerala na ňu a zrazu si spomenula. Toto dievča vtedy Samovi na chodbe povedalo, že ho ľúbi. A on ju odmietol. Presne tak, ako odmietol aj ostatné a ako odmietne každú jednu v budúcnosti. Kvôli svojej minulosti, ktorá ho ťažila a na ktorú stále nemôže zabudnúť.

„Bol jedinou vecou v tejto škole, na ktorú som sa tešila." Po zamrznutej tvári študentky sa spustili horúce slzy. „Nech to bolo doma akokoľvek zlé, vedela som, že keď sem prídem, bude tu on a to mi aspoň kúsok zlepší náladu. A teraz bude preč!"

Shan zmĺkla. Nevedela, či to je naozaj pravda. Ak sa to naozaj stalo, nikto jej to nepovedal. A ona nevedela prečo. Je možné, že podal výpoveď len dnes a ona sa to nejako iba dozvedela? Vždy ho sledovala. Aj naposledy, keď k nemu nastupovala do auta, bola si istá, že toto dievča tam stálo a dívalo sa na nich.

Uplakaná študentka sa stále držala zábradlia. Ruku mala červenú a skrehnutú, ale nedbala na ňu. Znova preniesla pohľad dole pred seba. Miesto na streche, ktoré si vybrala, bolo priamo nad ihriskom. Presne tam, kde spolu mnohokrát so Samom hrala volejbal. Kde jej nahrával na smeč a ona sa z celej sily vždy zahnala a odpálila loptu smerom k protihráčom.

Sam bol iný. Nesnažil sa vždy chvastať, niekedy si nenechal ujsť príležitosť švihnúť do lopty, ale často sa stával počas hry iba podporným hráčom, ktorý stal v pozadí a pomáhal zažiariť iným. To bola jedna z vecí, ktoré na ňom zbožňovala. Nebol taký nafúkaný ako Princ školy, či terajší prezident.

Keď ju odmietol, bolelo to. Myslela si, že to neprežije. Ale pomyslenie nato, že ho aj naďalej môže vidieť ako študentka a dávať na neho pozor, jej dodávalo nádej, že sa raz sa možno niečo zmení. Možno o pár rokov, keď ukončí strednú, Sam nebude mať už žiadne námietky. A potom ju uvidela s tou Shanti, ktorú väčšina študentov neznášala.

Chodenie do školy jej viac neprinášalo radosť, návraty domov ju ničili. A čím viac dní plynulo, tým viac začínala chápať, že pre ňu už viac niet žiadne miesto na tomto svete. Možno preto sa rozhodla, že tento svet opustí.

Pustila sa zábradlia a obrátila sa k okraju strechy. Počula, ako Shanti zajačala, ale to len u nej vyvolalo pocit zadosťučinenia. Nech len vidí, čo spôsobila. Aspoň pochopí, že to všetko bola len jej vina.

„Prosím ťa, nerob to."

Obzrela sa na Shanti, stála tam a keď pochopila, že vyhrážky nepomôžu, skúsila to s prosbami.

Bojíš sa, čo bude s tvojou školou, viceprezidentka? Bojíš sa, čo povedia rodičia, keď sa jedna zo študentiek zabila priamo pred tvojimi očami? Ty budeš na vine, že si tomu nezabránila.

„Naozaj," Shanti znela naliehavo. Jej povýšenecký rozkazovačný tón sa vytratil. Teraz nebola taká prísna a sebavedomá ako predtým. „Ublížiš mu, ak to urobíš."

Jej slová ju zaskočili. Schmatla zábradlie a otočila. Hovorila o Samovi. O jej Samovi, ktorý čoskoro odchádzal zo školy.

„Ak skočíš, nikdy v živote si to neodpustí. Ak ho máš skutočne rada, mysli na neho."

„Ako to môžeš vedieť?" zavrčala.

Shanti sklopila pohľad. Očividne vedela niečo, čo ona nie a to ju rozzúrilo. Ako ďaleko sa so Samom dostala, keď o ňom tušila niečo, čo teraz nemohla povedať nahlas? Nohou sa zaprela do plotu, nadvihla sa ponad jeho okraj, aby bola bližšie k viceprezidentke. Zvedavosť v nej horela.

„Čo o ňom vieš?"

„Čo sa to tu deje?"

Dievča sa obzrelo a takmer skamenelo na mieste, keď uvidelo Sama. Objavil sa vo dverách, nemohol to byť nikto iný. Len on nosil tú úchvatnú tmavomodrú farbu, ktorá sa perfektne hodila k jeho vlasom. V živote si nemyslela, že by niekto mohol vyzerať tak dobre v teplákovej súprave.

„Nič sa nedeje," zaklamalo dievča. Na Shantine prekvapenie na tvári vyčarovalo okúzľujúci úsmev. „Len som si chcela nabrať z okraja strechy sneh a zobrať ho do triedy. No tuto, pani viceprezidentka si ma všimla a pokarhala ma, aby som odtiaľ ihneď odišla."

„Ah tak," zasmial sa Sam. Prešiel dopredu a zastal pri Shanti. „Musíš byť opatrná, teraz sa tam musí poriadne šmýkať."

Shan na neho pozrela. Smial sa a predstieral veselý tón, ale ona to videla. Každá bunka v jeho tele šalela. Oči mal vytreštené, po spánkoch mu tieklo niekoľko kvapôčok potu. Videla, ako ledva stál na nohách. Hrubé tepláky na jeho nohách sa chveli.

„Pomôžeš jej preliezť cez plot, Sam?" opýtala sa Shan.

„Iste," usmial sa.

Rýchlo prešiel ku plotu, jeho tenisky pískali na mokrej podlahe. Schmatol dievča okolo pliec a nadvihol ju ponad plot akoby nič nevážila.

„Musíš mi sľúbiť, že to už viac neurobíš," pošepol a priložil si prst na pery. „Ak by ťa tu videl ešte niekto ďalší, dostala by si pokarhanie."

Dievča sa na neho pozrelo a zovrelo ústa. Muselo by byť slepé, keby si nevšimlo jeho sklený pohľad. Oči sa mu leskli a hoci neplakal, jeho oči tak vyzerali. V jej vnútri sa rozlial pocit viny. Rozohrial jej zamrznuté líca a uši.

„Je to pravda, že si dal výpoveď?" šepla.

„Áno," prikývol. „Rozhodol som sa prestúpiť na inú školu. Som tu už dlho a chcem okúsiť aj ďalšie systémy vzdelávania na iných školách."

„Táto škola už nikdy nebude mať takého dobrého telocvikára, akým si bol ty," povedala mu dievča bez kúska hanby.

Shanti zarazili úprimnosť a odvaha ukryté v jej jednoduchých slovách. To dievča bolo do neho zbláznené a prichádzalo o svoju lásku práve vtedy, keď sa jej celý svet lámal pred očami. A Sam jej teraz unikal rovnako pomedzi prsty ako aj jej domov.

„Na tom nezáleží," usmial sa znova. „Stále si môžeme ísť niekedy zahrať volejbal."

„Sam!" zavolala na neho Shanti a keď sa obzrel, hodila mu kľúče od strechy. „Keď skončíte, zamkni!"

„Okej," odpovedal a chytil kľúče, hoci ich nehodila práve najkrajšie.

Shanti sa zvrtla a kráčala dovnútra. Vonku bola neznesiteľná zima a ona predpokladala, že prví študenti už čoskoro na chodbe školy budú stavať svoje stánky. Keď však zišla na poschodie a uvidela študentov, ničomu nerozumela.

Okrem nej tam nebol ani jediný človek oblečený v školskej uniforme.