„Haló? Ren?" Shanti tichým hláskom prehovorila do hračkárskeho telefónu.

„Shan?"

„Tu si?" potešila sa. „Myslela som, že si preč."

„Nie, som tu," zasmial sa. „Len ten telefón zvonil akosi slabo. Asi by som tam mal vymeniť baterky. Alebo ich napojiť na zdroj. To je jedno. Čo máš nové, Shan? Už si sa udobrila s prezidentom?"

„Žartuješ?" zafučala.

Bola vďačná, že ho tu našla aj napriek tomu, že vonku už bolo chladno a v žiadnom prípade to nebolo obdobie, ktoré by ľudia chceli tráviť v nezateplenom drevenom vetchom domčeku, v ktorom sa nekúrilo a cez okná dnu fúkal studený vietor.

Potrebovala sa s niekým porozprávať. Gabika počúvala jej reptanie iba z časti, väčšinu z toho si už odsedela na stretnutí v rade. Iné bližšie kamarátky už nemala a rozoberanie školy pred mamou nemalo žiadny význam. Tá sa skôr zaujímala o to, ako sa darí jej doučovaniu s Oliverom.

„Čo sa stalo?" zasmial sa Ren.

Jeho hlas v slúchadle počula iba slabo, niekedy mala problém rozoznať, čo jej vlastne hovorí, ale bola rada aj napriek tomu. Získala nového človeka, ktorému mohla povedať čokoľvek, čo jej šlo hlavou. A keďže sa osobne nikdy nestretli, neobávala sa toho, že ju bude odsudzovať, alebo jej prilepí na tvár nálepku šialenej viceprezidentky.

„A tak si ho skopla?" znova sa smial.

Vždy, keď mu hovorila o svojich starostiach, zaplnil šušťanie hračkárskeho slúchadla jeho prerývaný smiech. Vždy si pripadala ako najnudnejší človek na planéte, no jeho smiech ju začínal presviedčať o opaku.

„Skopla," odpovedala. „Ale on sa nevysypal na zem. Ostal sedieť. Očividne mal už za sebou niekoľko pádov zo stoličky. Idiot. A potom som mu našla v papieroch žiadosť, ktorú tam prepašoval bez môjho vedomia."

„Žiadosť? Akú žiadosť?"

„Chce zrušiť na našej škole uniformy. Bez toho, aby sa opýtal študentov školy."

„Naozaj? Nemusí tomu predchádzať nejaká petícia?"

„Mala by. Riaditeľ nebude zrejme súhlasiť dovtedy, kým nadpolovičná väčšina povie, že ich skutočne nechce."

„Tak potom by to nemal byť problém, nie?"

„Lenže čo ak ich zmanipuluje? Myslela som si, že ho nezvolia ani do študentskej rady a stalo sa," povedala a frustrovane omotávala kábel z hračkárskeho telefónu okolo prsta. „Neznesiem to. Ani jeden študent ohľadom toho nič nepovedal. To on si zmyslel, že ide urobiť revolúciu a rozhodol sa ich zrušiť. Z úplne sebeckých dôvodov."

„To od neho nie je pekné."

„To teda, že nie!" zvýšila hlas viac, než plánovala. „Je to sebecké."

„Si proti zrušeniu uniforiem?"

„Je to idiot! Uniformy majú svoj dôvod. Nie je to preto, že nejaký hlupák si zmyslel, že ide robiť sebecké rozhodnutia ako on! Je o tom mnoho štúdií."

„Počul som, že znižujú šikanovanie, pretože zmazávajú rozdiely sociálnych skupín viditeľné vďaka oblečeniu."

„O tom neviem," zavrtela hlavou. „Hovorí sa to, ale šikana je všade. Väčšina spolužiakov, ktorá sa dobre učí, mala v prvom ročníku problém s tým, že ich šikanovali starší žiaci. Nikdy nešlo o sociálne triedy, ale o charakter," stíšila hlas. „Aspoň ja si to myslím."

„To je zaujímavé. Prečo?"

„Pretože si dovoľovali vždy iba do niekoho, kto sa im zdal slabý. Niekoho, kto to nikomu nepovedal, alebo sa nevedel biť. Niekto, kto bol vždy sám," posledné slova takmer zašepkala. Niekoľkokrát zažmurkala, aby potlačila všetky slzy, ktoré sa jej zrazu nahrnuli do očí.

„Prepáč, že do toho rýpem, ale nechceš mi o tom povedať?"

Nadýchla sa a zovrela pery. Nikdy o tom nikomu nepovedala. Mohla by to povedať jemu? Nepoznal ju, vedel iba jej krstné meno. Nevedel ani len školu, ktorú navštevovala. Mená ostatných žiakov sa snažila nespomínať.

„Neviem," hlas sa jej zadrhol.

„Nebudem ťa do toho nútiť."

„Vieš," prehovorila. „Na základnej škole sme uniformy nemali. Je hlúpe hodiť to práve na ne, ale vždy som mala pocit, že sme ako decká nedržali pohromade. Boli sme len deti, jasné, ale niečo bolo iné. Necítili sme sa ako súčasť skupiny, ako tím, ale iba ako nasilu pozliepaní jednotlivci. Mnoho detí sa navzájom často bilo, posmievalo.

Jedna z mojich spolužiačok bývala vždy samá. Bola tichá, pekná, dosahovala perfektné známky. Vtedy som sa ešte neučila tak dobre, nešlo mi to. Tíško som jej iba závidela. A asi som nebola jediná. Silnejšie dievčatá sa časom proti nej spolčili, skrývali jej veci, rozbili farby, dotrhali úbor na telocvik. Koniec koncov, vedela o tom celá trieda.

A napriek tomu nikto nič neurobil. Učitelia vedeli, že sa niečo deje, ale netušili, kto za tým je. Ona sa bála prehovoriť, vyhrážali sa jej. Ale najhoršie bolo to, že okrem nej a tých dvoch-troch dievčat bolo v triede ešte aspoň dvadsať ďalších detí.

A nikto z nich sa jej nezastal. Nikto jej nepomohol, nikto neurobil vôbec nič."

„Čo sa stalo potom?"

„Učiteľka, ktorá mala dozor na oplotenej streche školy, si ju všimla, ako sa snaží preliezť bezpečnostné pletivo a skočiť dole. Na niekoľko mesiacov vypuklo peklo. Zachránila ju, zabránila jej zoskočiť, ale to bola posledná kvapka.

No tie dievčatá nikto nepotrestal, hoci boli zato zodpovedné. Ich rodičia nabehli do riaditeľne. Spustila sa hádka o to, ktoré dieťa zato môže. A vieš akí bývajú zvyčajne rodičia. Ich dieťa je to najväčšie zlatíčko pod slnkom."

„To je strašné," znova sa zasmial. No tentoraz nebol jeho smiech vôbec veselý, ale skrúšený, zúfalý.

Zrejme sa cítil rozpačito, nevedel, čo má povedať. Možno si dokonca myslel, že hovorí o sebe samej. Ale to nebola pravda. Shanti bola vždy tá, ktorej sa všetci báli. Ani ona nemala mnoho priateľov, ale bola voči ľuďom nepriateľská, zle sa učila a nezľakla akýchkoľvek protivníčok, ktoré sa neraz pohrávali s myšlienkou, že zmenia svoj cieľ.

A potom, potom kráčala popri riaditeľni a počula, ako sa hádali rodičia spomínaných detí. Počula, ako sa učitelia zastávali šikanovaného dievčaťa, pretože bola milá, vzorná a dobre sa učila. Matka jej šikanovanej spolužiačky takmer vrieskala. Učiteľky s riaditeľkou mali vtedy čo robiť, aby sa tam nestrhla bitka. Hrozilo, že nafúkané mamičky deciek, ktoré od radosti nevedeli, čo so sebou, si vylámu svoje draho vymanikúrované nechtíky.

V tom momente jej to došlo.

Že keby bola ona na mieste svojej spolužiačky, nikto by sa jej nezastal. Pretože bola divná, tichá a navyše sa ani poriadne neučila. Ani len vlastná matka by sa jej takto nezastala.

Pamätala si tie dni veľmi dobre. Keď na písomkách nedosiahla ani len polovicu bodov, otec nebol doma a ona sa trasúc schovala pod prikrývku, pretože sa obávala toho, čo povie jej matka, keď uvidí tú zlú známku zapísanú jasnočerveným perom.

„To dievča zmenilo školu a už sme o nej nikdy viac nepočuli. Doteraz neviem, čo sa s ňou stalo."

Keď ju videla odchádzať, keď si zadala na zadné miesto v aute ich rodičov a oni za ňou zabuchli dvere, Shanti tam stála, vonku práve pršalo a ona sa skrývala pod strechou, čakala, kedy po ňu príde jej mama z práce, pretože jej nedala ani kľúče od bytu. Zabúdala predsa jednoduché správne odpovede na otázky v testoch, ako by mohla nezabudnúť na kľúče?

To dievča sa na ňu dívalo cez číre sklá na aute a potom zdvihlo dlaň. Zamávalo jej, zamávalo školskému životu plného strasti, zamávalo celej minulosti, na ktorú sa od toho dňa bude snažiť čo najrýchlejšie zabudnúť.

A Shanti pochopila. Bolo to presne ako na prírodovede. Presne ako v dokumente o zvieratkách, ktorý im púšťali na starom televízore v jednej z učební. Šikanované dievča odišlo. Posledný člen potravinového reťazca bol preč. A Shanti, ako predposledný človek, bola teraz na rade.

„Možno sa má už lepšie," prehovoril Ren.

„Verím tomu, že áno," zotrela ukazovákom slzu, ktorá sa jej predsa spustila po líci.

V ten deň sa prvý raz učila dlho do noci. A potom, zanedlho, prišla prvá dobrá známka z testu. Správanie jej matky sa otočilo o 180 stupňov. A zrazu, po úplne dlhej dobe, si pripadala po prvý raz milovaná. Učitelia sa k nej správali milšie, pár žiakov sa k nej pridalo, aby mohli spoločne urobiť referát.

Vďaka známkam ušla osudu koristi. Zlepšila si vzťah so svojou matkou. No napriek tomu vedela, že to nie je dôsledok známok. A napriek tomu, že jej život sa zlepšil, v noci, keď ju náhle vytrhlo z nočnej mory o tom, že nenapísala písomku, si uvedomila, že sa jej to vymyká spod kontroly. Jej obsesia dosahovať najlepšie výsledky rástla skokmi, rovnako aj jej stres zo školy.

Ostávali dve možnosti. Padnúť znova tam, kde bola. Úplne vyčerpaná a neschopná napísať test lepšie než na 50 %. Alebo sa pokúsiť ešte o vyššie miesto v hierarchii. Ak bude lídrom, nech sa jej známky zhoršia akokoľvek, neroztrhá ju zvyšok svorky.

„Aby som to uzavrela," vytrhla sa sama z negatívnych myšlienok, „stále si myslím, že keby trieda viac držala pohromade, nestalo by sa to. Aj preto som za uniformy. Aj vďaka ním žiaci voči sebe cítia akúsi súdržnosť."

A majú pocit, že niekam patria, hoci doma ich nikto nečaká s otvorenou náručou.

„Asi sa na mňa teraz naštveš," prehovoril Ren, „ale asi chápem toho chalana, ktorý ti robí napriek. Možno je to o pohlaví. Dievčatám sa zrejme páčia sukne a blúzky. A chlapci možno majú po krk toho, že musia chodiť vo vyžehlených nohaviciach a škrtiacej kravate. Mne sa uniformy nepáčia."

„Prečo?"

„Nepáči sa mi, keď sú študenti označení uniformou ako nejaký dobytok."

„Myslela som nato. Mám rozpracovaný jeden," začala, no potom si všimla, že hukot v slúchadle pomaly ustával. Očami rýchlo skontrolovala drobné svetielko naboku, ktoré indikovalo stav batérie. Svietilo slabým červeným svetlom, ktoré pomaly zhasínalo. Ren mal pravdu, skutočne musí vymeniť batérie. Kvôli zime vonku sa zrejme aj rýchlejšie vybíjajú. „Haló? Ren?" skúsila to.

No slúchadlo ostalo hluché.