Love Meter:

Tento príbeh venujem všetkým, ktorí čítali Ladies First, svojimi votes a komentármi ma podporovali počas celého novembra 2015. ♥

  ♥.·:*¨¨*:·.♥.·:*:·.♥.·:*¨¨*:·.♥  

Svet bol tak nudný...

„Dobre. Takže to je na dnes zo zasadania rady všetko. Stretneme sa budúci mesiac v rovnakom čase," zdvihla sa za hrmotu okolitých stoličiek a zarovnala o dosku stola zopár papierov. „Gabika, mohla by si, prosím ťa, spísať zápisnicu a potom ju zaslať všetkým členom rady a riaditeľovi?"

„Jasné," vzala od nej papiere a vložila si ich do svojich plastových dosiek.

Keď všetci odišli, Shan posledný raz prebehla pohľadom po už prázdnej zasadačke a zhasla svetlo v miestnosti. Zamkla dvere a kľúč od nich odovzdala v riaditeľni.

Kráčala po schodoch nahor, vracala sa do svojej triedy, kde mala veci. Vstúpila do chodby, ktorej jednu stranu tvorili samé okná. Slnko práve pomaly zapadalo, celá budova bola zaplnená oranžovo-červeným svetlom.

Cez pootvorené okno počula krik študentov, ktorí práve hrali na ihrisku futbal. Z poschodia vyššie sa ozývala hudba trénujúceho školského orchestra. Spoza dverí jednej triedy vychádzalo tlmené svetlo.

Vzdychla si a narovnala látkový náramok, ktorý mala pripnutý na ramene uniformy. Zastala pred dverami prvákov a prudko otvorila dvere. Skupinka žiakov sediaca okolo jednej lavice naraz zdvihla hlavu.

Prešla očami po papieri s abecedou, ktorý mali na stole. Uprostred neho ležal malý kovový vrchnáčik z malinovky, ktorého sa všetci dotýkali jedným prstom.

„Vyvolávanie duchov je podľa školského poriadku zakázané! Pokiaľ nemáte žiadne krúžky, opustite triedu. A ten papier mi dajte."

„Pche. Čo je na tom? Len sa zabávame," zamrmlalo jedno z dievčat a vstalo.

„Musíš vkuse takto kaziť zábavu?"

Zdvihli sa a pobrali si svoje tašky, ktoré mali pohádzané na lavici. Jedno z dievčat schmatlo papier s abecedou a skrčilo ho do guličky. Potom sa natiahlo a hodilo ho priamo na ňu.

Shan bola na niečo také zvyknutá. Študentská rada bola na škole preto, aby udržiavala poriadok medzi študentmi. Niektorí z nich ešte stále nebrali členov rady ako autoritu a nedokázali pochopiť, že pravidlá sú nato, aby sa dodržiavali. Často ju zvykli podpichovať, urážať a provokovať, ale ona sa nenechala.

Natiahla ruku a schmatla papier skôr, než ju stihol trafiť. Nečakali, že bude mať také reflexy.

Odstúpila od dverí a čakala, kým vyjdú von. Potom zhasla svetlo v triede a zatvorila dvere. Pokrčenú abecedu hodila do koša na chodbe. Keby chcela, mohla by si vypýtať ich preukazy a zapísať to ako priestupok. Ale nechcela im robiť problémy, dokiaľ ju poslúchali.

Kráčala smerom do svojej triedy, ktorá bola na treťom poschodí. Oproti nej prebehla dvojica chlapcov. Zastala a zvrtla sa za nimi.

„Nebehajte po chodbe!" skríkla, ale oni len mávli rukou a spomalili až pri schodisku.

Vzdychla a rozhodla sa nevenovať im už žiadnu pozornosť.

Otvorila dvere na svojej triede a vošla dnu. Jej kožená aktovka ju pokojne čakala na lavici ako aj každý iný deň. Okrem nej ale na stole ležalo ešte niečo iné. Vedľa tašky bola obyčajná biela obálka, na vrchu ktorej svietilo jej meno.

Vzala si ju a ihneď roztvorila.

Musím ti niečo povedať. Budem ťa čakať na streche dnes po skončení zasadnutia školskej rady.

Zovrela list v ruke. Možno jej písal študent, ktorého šikanovali a on nemal možnosť ako to ohlásiť. Často sa stávalo, že jej študenti, ktorí mávali nejaký problém, nechávali takto poskrývané lístky v lavici, poprípade v jej skrinke s učebnicami. Bola to jediná vec, ktorá ju tešila. Že jej študenti dôverovali, hoci niekedy bývala na strane učiteľov a dávali jej prezývky ako „Sekera" či „Ľadová kráľovná" kvôli tomu, že ich nútila dodržiavať školský poriadok a navonok nebola schopná žiadnej empatie.

Zobrala si svoju tašku, pripla na jej boky dlhé ramienko a prehodila si ju tak cez plece. Zhasla v triede svetlo, ktoré tam nechal zapnuté niektorý z jej zábudlivých spolužiakov a prebehla ku schodom. Otvorila dvere vedúce na strechu a vyšla von.

Do očí jej zasvietilo krikľavé červené slnko, na moment musela prižmúriť oči. Keď ich znova pootvorila, zistila, že na streche ktosi stál obrátený priamo k nej. Podľa svetlých béžových nohavíc vedela, že je to chalan.

Urobila ešte pár krokov vpred a pozrela sa mu do očí.

„Ty si ma zavolal sem na strechu?" opýtala sa ho.

„Áno."

„Tak aký máš problém?" premerala si ho.

Veľmi dobre ho poznala, hoci nepatril do jej triedy. Bol to maturant a snáď najpopulárnejší chlapec na škole. Svojim uhladeným správaním džentlmena dokázal rozbúšiť srdce nejednému dievčaťu na tejto škole a ona potom musela počúvať ich otravné vzrušené pišťanie a chválospevy na jeho adresu.

Usmial sa na ňu, jeho oči vyžarovali príjemné teplo. Taký milý pohľad jej už dávno nikto nevenoval. Zvyčajne na ňu všetci zazerali a šomrali, keď ich prišla požiadať, aby sa začali správať slušne, aby si zložili piercingy z tváre, aby si prestali farbiť vlasy na neprirodzenú farbu. Jej úlohou bolo, aby študenti dodržiavali školský poriadok, tak prečo to nikto nevedel pochopiť?

No on na ňu nezazeral. Usmieval sa, jednu ruku mal ukrytú vo vrecku na nohaviciach.

„Chcem s tebou chodiť," prehovoril. „Páčiš sa mi."

Srdce jej vynechalo niekoľko úderov. Princ školy chce chodiť práve s ňou? Bolo to tak nezvyčajné, až tomu v tom momente odmietla veriť. V priebehu dvoch sekúnd znova nadobudla svoj stratený pokoj a pozrela na neho. Musí to byť iba nejaký žart. Zase...

Sledoval jej tvár. Bola presne taká ako mu povedali. Chladná a bezvýrazná. Keď zvyčajne prejavil náklonnosť nejakému dievčaťu, mohol vidieť ako vzápätí očervenelo v tvári a stíchlo, až si myslel, že prestalo dýchať a každú chvíľu skolabuje.

Ale ona tam stála a v jej tvári nevedel postrehnúť ani jednu emóciu. Skutočne bola Ľadová kráľovná, ako ju všetci volali. Na tvári sa mu zjavil úškrn. Bolo to presne tak ako mu povedal Alex.

„Bude to ohromná zábava, uvidíš!"

Zazíval: „S čím si zase prišiel?"

„Mám tohtoročný cieľ už vybratý!" vyhlásil Alexander a pichol prstom pred seba.

Oliver sa pozrel smerom, ktorý mu ukazoval a uvidel kráčať po chodbe štíhle dievča. Od ostatných sa líšilo len červenou obručou na rukáve a kopou papierov v rukách. Vôkol nej kráčali ďalší členovia rady. Na rozdiel od nich nevyzerala ako bifľoška. Nemala okuliare a jej zelené oči pôsobili chladným intelektom.

On považoval členov školskej rady za učiteľských riťolezov, ale ona takú auru nevyžarovala. Vôkol nej sa vznášala autorita, ktorá spôsobovala, že študenti naokolo nej stíšili hlas pri rozprávaní a partia bifľošov sa zhŕkla blízko nej, aby im poskytla svoju ochranu.

„Kto je to?"

„Shanti z 3.A. Prezidentka školskej rady. Napriek tomu, že nie je štvrtáčka, dostala sa na najvyššie miesto, kde sa len dalo," čítal Alexander zo svojho telefónu, v ktorom si spisoval poznámky o dievčatách. „Prísna, chladná. Momentálne ju prezývajú Ľadová kráľovná. Nemá žiadne známe hobby okrem čítania a dosahuje top známky v každom teste. Stavím sa, že je celé dni zatvorená doma a len sa učí."

„Taká sivá myš sa prepadne pod zem len čo sa k nej priblížim," odfrkol Oliver. „Isto každú noc sníva o jednom z nás dvoch, to si píš."

„Podľa môjho výskumu to je nepravdepodobné," odvetil Alex. „Čo som zisťoval, chlapci ju vôbec nezaujímajú. Už jej pár ľudí povedalo, že sa im páči, ale ona ich odmietla."

„Zaujímavé," sledoval ako zmizla v jednom školskom kabinete, aby tam odovzdala všetky tie papiere, ktoré niesla.

„Čo ty nato? Posledná challenge v tomto roku. Kto ju zbalí ako prvý, vyhráva."

„A čo odmena?" spýtal sa ho Oliver. „Čo keď vyhrám?"

„Dám ti databázu všetkých dievčat na tejto škole," uškrnul sa Alex. „Budeš si môcť vybrať tú najlepšiu, ktorá ti bude vyhovovať. Plus doživotné krytie odo mňa, pre prípad, že by vyhovovala len tebe a nie tvojim rodičom."

„Fajn," zasmial sa na jeho prefíkanosti. „A čo chceš ty?"

„Požičiaš mi raz tvoje auto, aby som mohol zbaliť babu, čo chcem."

„Platí," vytrčil mu do vzduchu zatnutú päsť.

Alex sa zasmial a vrazil hánkami ruky do tých jeho. „Stávka platí."

Myslel si, že to bude nuda, ale zdalo sa, že to je skutočná výzva. To dievča bolo naozaj iné, než väčšina študentiek na tejto škole.

„To znamená, že ten list, čo si mi nechal na lavici, je vlastne ľúbostný dopis?" spýtala sa ho.

Uškrnul sa. Ľúbostné listy boli predsa romantické, nie? Písali ich hlavne baby, ale isto každá snívala o tom, že si raz nejaký nájde. Ak jej toto gesto neroztopí jej chladné srdce, tak potom už nič na svete.

„Áno," povedal. „Presne tak."

„To nemyslíš vážne," na tvári sa jej zjavil úsmev, ktorý prerástol do smiechu. „Kto už len v tomto storočí posiela rukou písané listy?" musela si ukazovákom utrieť slzy, ktoré sa jej od smiechu začali zbiehať v očiach. „To je teda poriadne klišé!"

Zovrel pery. On, Princ tejto školy, sa sklonil tak hlboko, že jej napísal ľúbostný list. Niečo, čo by každú babu na tejto škole vystrelilo do raja nekonečnej eufórie. A ona sa mu tu zato posmievala? Na moment v jeho vnútri zalomcoval hnev. Ako si len dovoľuje smiať sa na ňom? To je nehorázne.

„Prepáč, ale budem ťa musieť odmietnuť," odpovedala mu, čím ho načisto odrovnala. „Nemám čas na vzťahy, ale vážim si to."

Zvrtla sa skôr než jej stihol čosi odpovedať a zmizla v budove školy. A on tam len tak stál, vietor mu strapatil vlasy a pomaly odvieval jeho hnev ďaleko preč. Zdvihol hlavu a navôkol sa rozľahol jeho smiech. Celé to bolo tak absurdné. V jeho vnútri pomaly rástla súťaživosť. Ak sa to jemu nepodarilo teraz, Alex s ňou bude mať takisto kopec problémov. Nevedel sa dočkať, keď sa s ním stretne a porovnajú si svoje skúsenosti.

Schoval ruky do vreciek a pobral sa smerom k dverám. Povedali, že je Ľadová kráľovná a jej tvár je ako skala. No on ju stretol a na vlastné oči uvidel, že sa dokáže smiať takým nádherným úsmevom, aký nemá žiadne z dievčat. Jej zvonivý sýty smiech sa mu ešte stále ozýval v ušiach. Nemohol si pomôcť, musel sa uškrnúť.

Bol odhodlaný v tejto stávke zvíťaziť.

♥.·:*¨¨*:·.♥.·:*:·.♥.·:*¨¨*:·.♥