Päť dní. Toľko som ešte dokázala vydržať bez spánku alebo, keď ma premohla únava, s nočnými morami.

Snažila som sa tomu vyhnúť, no nakoniec som sa predsa len musela poddať tej základnej ľudskej potrebe-spánku.
Aj tak som bola smiešna, nespať kvôli tomu, že sa bojím ísť do obchodu pre nejakého neznámeho panáca, ktorý sa ma snažil obalamutiť, bolo postavené na hlavu. Rovnako ako to, že v mojom okolí je iba jeden obchod a kto by už len cestoval hodinu autobusom kvôli liekom?

Asi každý normálny človek, ktorý ich potrebuje, ale ja sa zaraďujem do nadnormálnej skupiny ľudí. Ja robím všetko inak, než ostatní, no aj napriek tomu je to lepšie.

Bohužiaľ som jediná, ktorá verí tejto filozofii, ale mne to neprekáža. Už dosť dlhú dobu som si zvykla na to byť sama a nemusieť sa spoľahnúť na nikoho iného.

Zo začiatku to bolo síce ťažké, ale teraz cítim neobyčajnú slobodu. Aj utrpenie, pretože ak by v mojom svete existoval ešte niekto iný, tie tabletky by som mala na stole bez pohnutia prstom.

Namiesto toho som sa predierala kopou snehu pomedzi všetkých tých ľudí s neuveriteľnou radosťou v tvárach, ktorá im z nich určite zmizla pri pohľade na môj nevrlý výraz.

Prísahám, že keď som vošla do obchodu, zosypalo sa zo mňa pol kila snehu. Čo po chvíli vyzeralo divne, keďže sa sneh vo vnútri roztopil a podomnou sa vytvorila nemála mláčka.

Potom ako sa pri pohľade na mňa dve malé deti rozplakali a rozosmiali zároveň, som prerušila moju prestávku na nadýchnutie sa a zamierila do oddelenia lekárne.

Ďakovala som Bohu, že tento obchod je taký obrovský a šanca, že znovu narazím na toho kreténa, pre ktorého sa mi už míňajú nadávky, bola malá.

Potom ako som si vynadala, že som si to neuvedomila skôr, kedy by som nebola na pokraji zúfalstva a nepredierala sa dvadsať minút snehom, ale pred tromi dňami, kedy bolo snehu len kúsok a slnko príjemne hrialo, som si už pokojne vykračovala až som nakoniec úplna zabudla na...ten problém.

Košík, ktorý som si tentoraz vzala, som už mala takmer plný, keď som sa dostala do inkriminovanej časti obchodu-ku regálom so sladosťami.

Mojou obľúbenou čokoládou bol naplnený ten najvyššie, čo po mojom spatrení sa zo mňa vydral zúfalý povzdych. To je ešte vyššie než minule!
Pár minút som tam hľadela a zvažovala, či tam opäť liezť a či mi to stojí za to. Tobleronka na vrchu mi vravela, že áno, ale ja som chvíľu váhala. Bola to naozaj iba chvíľa, kým som pustila košík, podišla k regálu a obzrela sa. 

Vtedy som sa zastavila a takmer doslova spadla na zem. Áno, niekto v uličke stál, no nebol to hocikto, ale ten, koho som nemohla stretnúť v horšej chvíli, než pri pokuse opakovania svojho šialenstva, čo podľa výrazu na jeho tvári tušil. 

,,Ale, ale, koho to tu máme? Žeby sa naša horolezkyňa chcela opäť pokúsiť dostať sa na Mount Everest?" vyškieral sa na mňa.

,,O čom to trepeš? Ja len chcem svoju čokoládu," nechápavo som naňho pozrela a opäť sa obhliadla, či nikto nestojí v okolí. Nikde nikoho. Chytila som sa regálu vo výške mojich ramien a nohy položila na ten najnižší.

,,Čo to robíš? Vieš, že ja tu pracujem a toto ti dovoliť nemôžem? Ak sa šéf dozvie, že som ťa tu nechal šplhať  sa po regáloch, tak ma prepustí!" 

,,Nebuď padavka a radšej mi pomôž."

Prekrútila som nad ním očami a sledovala, ako chvíľu sústredene hľadel do zeme, asi premýšľajúč, čo má urobiť. Vtedy sa v mojom bruchu opäť vynoril ten zvláštny pocit, tak som odvrátila od neho svoj pohľad a neprotestovala hladu, ktorý sa ozval.

Nebola som ani v polovici, keď sa on začal na tie regály šplhať tiež, no jemu to šlo podstatne lepšie. Ani som sa nestihla pohnúť a on už v ruke držal tri balenia a mieril dolu.

Ešte niekoľko minút som ostala v nezmenenej polohe, pretože túžba dokázať mu, že by som to zvládla aj sama, bola silnejšia, než moje nestabilné postavenie.

,,Nechceš už zísť dolu?"
Nadvihol obočie, ja som uznala, že má asi pravdu a zliezla som k nemu.

,,Nech sa páči, princezná," podal mi moju Tombleronku.

,,Ja nie som princezná."

Prekrútila som očami a schmatla košík.

,,Tak prečo som ťa potom musel zachraňovať?" opýtal sa, keď som sa ja už otočila na odchod.

Nevedela som, čo mu na to mám povedať. Ja, ktorá má vždy odpoveď, som jednoducho nemala potuchy ako mu to vrátiť, tak som iba pokračovala ďalej v ceste.

,,Počkaj!"

///

Ahojte💚💚

Dnes trochu dlhšia časť, keďže som sa rozpísala a včera nebola😅💓

Dúfam, že sa páči 💚💚

Nemám chuť veľmi sa už rozpisovať, takže mi môžete niečo napísať vy💓 Niečo pozitívne, vraj by sa mi zišlo 😂

💚