„Nemôžete ísť," povedal mi doktor. „Prekonali ste infekciu, ak sa vám do tej rany niečo dostane, už sa z toho nespamätáte."

„Nemôžete mi brániť v tom, aby som nešiel na pohreb svojej vlastnej snúbenice," odsekol som.

Poslednú dobu som strácal trpezlivosť. Ležal som tu dosť dlho. Ranu mi zašili. Stále to bolelo, no mohol som sa omnoho lepšie hýbať. Práve sa mi podarilo obliecť do košele, čo bol podľa môjho úprimného názoru celkom slušný výkon.

Doktor so stiahnutým obočím pozoroval, ako sa trápim. Odmietal mi pomôcť, bojazlivá sestra stála za jeho bokom, len napoly na mňa nazerala spoza jeho pleca. Pokrútil som hlavou, dokázal som to urobiť už bez toho, aby mi do chrbtice zakaždým udrel blesk, a potom sa mi podarilo nasúkať sa do nohavíc.

„Idem," povedal som.

„Nezachraňoval som vás preto, aby ste sa mi tu o dva dni zase zjavili s horúčkou," hučal na mňa doktor.

Nezáležalo mi na tom, či budem žiť, alebo zomriem. Ava tu už nebola. Steven s Philipom zistili, že až dnes sa mal konať pohreb. Najprv čakali na políciu kvôli vyšetrovaniu, no nikam sa nepohli.

Avina smrť bola napokon vyhodnotená ako nehoda. Netušili sme, kto bol strelec, ale všetci s istotou dokázali povedať, že jeho hlavným terčom bol barman. Potom však spanikáril a začal strieľať do hostí. Dôkazy neexistovali, svedkovia sa báli vypovedať. Prípad, ktorý si vyžiadal asi osem obetí, tak začínal zapadať prachom. Vyšetrovanie bolo uzatvorené rýchlejšie, než stihli noví majitelia upratať spúšť v bare. Aspoň tak mi to povedal Steven.

Rozhodol som sa preto ísť na pohreb. Bola to moja povinnosť.

Tušil som, že je zle, keď ma pán a pani Harrisovci neboli v nemocnici ani raz navštíviť. Veľmi dobre som vedel, prečo. Pravdepodobne sa mi nedokázali pozrieť do očí. Nebolo rozumné ukazovať sa im dnes na oči, no ja som tam musel ísť. Chcel som sa rozlúčiť s Avou. Chcel som ju ešte posledný raz vidieť.

Napokon som však neuvidel nič. Truhla bola zatvorená po celý čas. Nemal som v Chicagu žiadnu rodinu, pretože moji rodičia umreli už dávno. Moja ďalšia preživšia rodina nebola so mnou v kontakte, pretože sa pravidelne sťahovali z jedného štátu do druhého. Aj tak to bola iba vzdialená rodina.

Avšak rodina Avy bola omnoho väčšia, hoci bola jedináčikom. Len čo som vošiel do kostola, videl som na laviciach sedieť zástupy ľudí v čiernom. Vpredu som zbadal jej rodičov, naokolo nich sedela zjavne blízka rodina, ktorých som ešte nemal šancu spoznať. A zrejme už ani nebudem mať.

Sadol som si do poslednej lavice a počúval pastorovu kázeň. Po obrade sme sa presunuli na cintorín, kde som videl čerstvý vykopaný hrob. Zívala na mňa obrovská čierna jama. Mal som pocit, akoby presne taká istá bola teraz v mojom vnútri. Bezmocne som sledoval, ako dvaja pomocníci spúšťali truhlu s pomocou povrazov dole a potom ju začali zahadzovať hlinou.

Ľudia vôkol mňa nariekali a smrkali, no moje oči boli suché. Už boli vyplakané. Väčšinu svojich sĺz som vyronil už v nemocnici na izbe. Smútok však vôbec neutíchal. Stále som sa cítil rovnako. Stále som bol rovnako vinný. Bez ohľadu nato, že vyšetrovanie sa už skončilo.

Avini rodičia si ma všimli, no ignorovali ma až do konca obradu. Až keď sa začali ostatní známi pomaly rozchádzať, pán Harris sa rozhodol osloviť ma.

„Damion, chlapče," povedal mi. „Som rád, že si sa prišiel s našou dcérou rozlúčiť."

Hlas mal zachrípnutý od ustavičného plaču a oči mal zapálené a červené. Prešiel popri mne a potom ma potľapkal po pleci.

„Myslím si, že asi pochopíš, keď ti poviem, že ťa už viac nechceme v blízkosti našej rodiny vidieť."

Pani Harrisová neprestajne nariekala. Nedokázala zo seba dostať ani len slovo. Prešla popri mne a ponáhľala sa za ďalšími hosťami, pretože pohreb pokračoval ešte karom. Pán Harris stále stál pri mne, hľadajúc správne slová, ktorými by mi vysvetlil, ako veľmi ma nenávidí.

Bolo ťažké povedať to, pretože sme obaja mali znova vlhké oči a hrdlá stiahnuté natoľko, až sme takmer nedokázali hovoriť. Sklonil som hlavu a potiahol nosom. Myslel som, že za uplynulé dni som vyronil toľko sĺz, že moje oči už nebudú schopné ďalej ich produkovať. Opäť ma prekvapili.

Avin otec mi niečo strčil do ruky. Zovrel som to v prstoch, hoci som nevedel, čo to je. Chcel som sa za ním obrátiť, povedať mu, ako veľmi Avu milujem a ako príšerne mi je ľúto toho, čo sa stalo. Žiadne slová mi na jazyk neprichádzali. Namiesto toho som padol kolenami do trávy uprostred náhrobných kameňov a znova sa rozplakal.

Keď obaja zmizli z môjho dohľadu a ja som na cintoríne osamel, pozrel som sa do dlane. Leskla sa v nich guľka zo zbrane. Náboj, ktorým zabili Avu.

Chápal som, prečo sa pán Harris nechcel na takú vec pozerať. Kým moja guľka bola odznak hrdinstva, tá jej niesla smutnejšiu správu. Prevracal som ju v dlani a sledoval, ako sa leskne. Spomenul som si na tú svoju a vytiahol ju z vrecka čierneho obleku, ktorý som mal na sebe.

Položil som si ich obe do ruky a prevracal ich spolu. Slzy mi uschli. Dva náboje v mojej ruke boli úplne odlišné ­– boli vystrelené z dvoch rozličných zbraní.