Ozvalo sa zaťukanie na dvere. Nepovažoval som za podstatné otočiť hlavu, aby som uvidel, kto ma to prišiel navštíviť. Pravdepodobne to bola aj tak sestra, alebo ten nepríjemný doktor. Preto ma zarazilo, keď sa dvere prudko otvorili a ja som začul ťažké rázne kroky.

Obzrel som sa, v chrbte ma zabolelo, a zazrel som do miestnosti vojsť statného chlapa, ktorý mal asi tak po štyridsiatke. Zatvoril za sebou dvere a potom si hneď vedľa mojej postele prisunul stoličku – takže tu bude dlhšie, hoci som ho vôbec nepoznal.

„Pán Franklin," nahol sa ku mne a potriasol mi rukou. „Som detektív Hold, Chicagská polícia."

Zaťal som zuby, aby som nedal najavo, ako ma zabolelo to, že mi len stisol ruku a mykol ňou. Keď sa mi podarilo prekonať vlnu bolesti, oprel som sa v posteli a prikývol.

„Stačí Damion."

„Dobre teda, Damion," usadil sa na stoličku a potom sa na mňa pozrel. „Vyšetrujem prestrelku, ktorá sa odohrala pred troma dňami neďaleko Bellmont Avenue v miestnom bare."

Prikývol som.

„Ak mám byť úprimný, vyšetrovanie ide veľmi pomaly a dopátrať sa pravdy je ťažké. Nikto nič nevidel, potenciálni svedkovia utiekli a nereagujú na výzvy polície, aby sa prihlásili. Väčšina postrelených, je mŕtva. Potrebujem, aby ste mi povedali, čo ste videli. Čo najviac, ako si len pamätáte."

„Nič si nepamätám," pokrútil som hlavou. „Len som sa rozprával s Avou a zrazu som začul výstrel. Majiteľ baru, ktorý stál za pultom, padol na zem. Potom sa rozpútalo šialenstvo a ten človek začal po nás páliť hlava-nehlava."

„Myslíme si, že ide o vyrovnávanie účtov," povedal mi detektív Hold. „Majiteľ baru Amber Water Club bol súčasťou organizovanej zločineckej skupiny a..."

„Gangy v Chicagu?" prerušil som ho. „To snáď nie. Nemajú čo robiť v takomto meste. Nevyzeralo to tak. Ten človek sa tam skrátka zjavil a trafil ho do hrude. Ostatní ľudia s tým nič nemali. Akoby konal sám, na vlastnú päsť. Neviem, prečo začal strieľať do ostatných. Možno spanikáril."

Policajt si vzdychol: „Neviete si spomenúť aspoň na niečo, čo by nám pomohlo identifikovať ostatných svedkov? Hostia, ktorí sedeli neďaleko, aká skupina v tú noc hrala?"

„Ľutujem," pokrútil som hlavou. „Na nič také si nespomínam."

„Dobre teda," povedal a potom vstal zo stoličky. „Ak si náhodou na niečo spomeniete, ozvite sa. Stačí, keď zájdete na najbližšiu policajnú stanicu a opýtate sa na Detektíva Holda, niekto vám už len povie, ako ma nájsť."

„Ďakujem."

„Och a ešte jedna maličkosť. Najprv som si ju nechal na vyšetrovanie, ale nemám s ňou čo viac urobiť," prehovoril detektív.

Siahol do vrecka na svojom saku a potom odtiaľ vybral maličké papierové vrecúško. Podal mi ho do rúk. Niečo v ňom bolo, čo mi hneď padlo do dlane. Začal som trhať papier, aby som objavil jeho obsah.

„Čo to je?"

„Guľka, ktorú vám vybrali z chrbta," povedal. „Myslel som, že by ste si ju chceli nechať na pamiatku."

„Ďakujem," zopakoval som.

Kútiky úst mi ovisli. Nedokázal som sa prinúť vystrúhať normálny výraz tváre, skrútila sa mi do grimasy.

Keď detektív odišiel a zatvoril dvere, zahnal som sa. Chcel som prekliatu guľku šmariť o stenu izby, no boľavá lopatka ma zastavila. A tak som sa iba sklonil a pozeral na vypálený náboj, ktorý sa mi teraz kotúľal v dlani a nevinne sa leskol. Položil som ho na stolík, ktorý stál vedľa mojej postele.

Ľahol som si a zízal som do stropu. Z jedného rohu sa pomaličky tiahlo dlhé pavučinové vlákno. Ďalšie zaklopanie som takisto odignoroval.

„Damion?"

Keby som mal aspoň troška energie, otočil by som sa a dal najavo, že ich vidím, no nevládal som. A tak som iba ďalej meravo ležal na posteli s otvorenými očami. Dva páry nôh v kožených topánkach prechádzali po izbe k mojej posteli. V zornom uhli nado mnou sa objavila tvár Stevena a Philipa.

„Čaute," povedal som.

„Nevedeli sme, čo sa stalo. Iba si dnes ráno neprišiel po víkende do roboty," prehovoril potichu Steven. „Majster ťa hľadal, no potom sme zistili, že to, čo sa stalo cez víkend... že si tam bol. Damion, po ceste sem sme sa dozvedeli o Ave. Je nám to tak strašne ľúto."

„Úprimnú sústrasť," zamrmlal Philip.

„Ako sa to stalo?"

„Neviem," pošepol som.

Čoraz ťažšie sa mi o tom rozprávalo. Bola to moja chyba. A teraz som si ani len nepamätal, kto strieľal. Ako takého človeka chytia a zavrú do basy, keď si neviem spomenúť ani len nato, ako vyzeral? Som jeden z preživších svedkov, ak ho nedolapia s mojou pomocou, tak ho nechytia nikdy a on si bude naďalej žiť svoj život, akoby v Amber Water bare na ulici Bellmont ani len nebol.

„Všetko sa zomlelo tak rýchlo. A Ava bola zrazu na zemi. Šaty mala zakrvavené."

Rozplakal som sa. Horúce slzy mi stekali po tvári a dopadali na vankúš. Druhou rukou som si utrel oči, no neprestávalo z nich kvapkať. Zakvílil som a schoval si oči do rukáva pyžama, čo som mal na sebe.

„Neviem ani, čo sa stalo potom. Neviem, či už mala pohreb. Ani som sa s ňou nerozlúčil."

Bezmocne sa prizerali, ako plačem. V tom momente naozaj už neexistovalo nič, čo bolo možné pre Avu urobiť.