Keď som otvoril oči, presne som vedel, kde sa nachádzam. Nemusel som sa ani obzerať navôkol, aby som vedel, že som v nemocnici. Ten zápach dezinfekcie bol natoľko silný až ma z neho rozbolela hlava. Pomrvil som sa v posteli a pokúsil sa posadiť. Chrbát ma zabolel tak, až som sa vystrel ako pravítko.
Posledné udalosti, ktoré som zažil, mi prelietli pred očami ako rýchly film. Bar, prestrelka, zakrvavená Ava. Netušil som, koľko času prešlo. Rana na chrbte ma pálila, predpokladal som, že mi museli vybrať guľku a potom mi ranu vyčistiť a zašiť.
Opatrne som sa oprel druhou stranou o peľasť postele a obzeral si svoju nemocničnú izbu. Posteľ vedľa mňa bola prázdna, bol som tu sám. Nikde som nevidel ani sestričku, ani žiadneho doktora. Obrátil som hlavu do druhej strany a môj chrbát zaprotestoval. V živote by som nepovedal, že používate chrbát aj pri tak obyčajnej činnosti. Bolelo to ako šľak. Podarilo sa mi ale narovnať a vyzrieť von oknom.
Slnko práve zapadalo. Jeho krvavá červená žiara osvetľovala celú nemocničnú izbu a zapĺňala ju ohnivým svetlom. Aj napriek tomu mi iba priamo pred očami vyhasínala. Rovnako ako celý svet vôkol mňa.
Po chodbe prešla zdravotná sestra. Cez sklenené okienko na dverách zazrela, že sedím na posteli a otvorila dvere.
„Pán Franklin," oslovila ma opatrne. „Už ste sa zobudili."
Nebola to otázka.
Podišla bližšie. Zrejme očakávala, že budem ako novo prebudený pacient skákať, utekať z postele a obrátim celú nemocnicu hore nohami. Nič také sa nekonalo. Namiesto toho som tam iba bezmocne sedel, chrbát mi horel ako v samom pekle – predzvesť toho, že život na tomto svete bez Avy od pekla naozaj nebude mať ďaleko.
„Pamätáte si, čo sa vám stalo? Zavolám pána doktora."
„Je mŕtva, však?" opýtal som sa.
Hoci som sa na ňu nepozeral, aj tak som kútikom oka zazrel, ako sa celá jej bytosť napla. Očakávala túto otázku, no aj tak sa na ňu nedalo pripraviť. Pomaly som odvrátil hlavu od oranžovo-žiariaceho okna pozrel som sa na ňu. Videl som v jej očiach zmätok, ale i to, čo som tam vidieť nechcel – ľútosť.
„Je mi to ľúto," pošepla.
Po líci sa mi spustila osamelá slza. Mĺkvo sa kĺzala dole mojou tvárou a potom kvapla na ruku, čo som mal položenú na prikrývke. Obrátil som sa naspäť k oknu. Ava bola preč.
Sestra vycúvala z izby a buchla za sebou dverami. Videl som, ako utekala po chodbe, no už som jej viac nevenoval pozornosť. V myšlienkach som sa vrátil naspäť k tomu večeru, kedy sa to stalo. Nemyslel som však na tú prestrelku. Myslel som nato, ako sa predo mnou krútila v nových šatách. Ako ma pobozkala. Ako povedala, že je šťastná.
Stačilo by, keby som ju nepozval na ten pohárik.
Bola to všetko moja vina. Netúžila ísť do baru, chcela sa vrátiť naspäť domov. Mal som ju nechať ísť. Mohol som vedieť, že v najlepšom treba prestať. Namiesto toho som ju tam dotiahol a stalo sa toto. Mal som ju nechať v tú noc ísť.
Dvere na mojej izbe sa opäť otvorili a dnu vošiel starší muž – doktor. Uvidel som vydesenú sestričku, ktorá stála za jeho chrbtom, akoby som ako postrelený pacient dokázal vyskočiť z postele a zožrať ju zato, že bola ku mne úprimná.
„Pán Franklin," oslovil ma doktor. „Ako sa cítite."
„Čo myslíte?" povedal som.
„Nepýtam sa na vaše citové rozpoloženie, ale na fyzický stav," skonštatoval prosto.
Jeho neoblomnosť ma zarazila. Čo nechápe, že umrela moja snúbenica? Prebodol som ho pohľadom, ale on sa neunúval uhnúť zrakom. Jeho oči ma starostlivo sledovali, no vyčítal som z nich autoritu. Ten človek nestrpí žiaden odpor. Zvláštny to doktor...
„Bolí ma chrbát," povedal som.
„Nemáte horúčku?"
„Nie," odvetil som.
„To je dobre," pokračoval. „Museli sme vo vašom prípade nebojovať len s ranou, ale aj infekciou. Už sme si mysleli, že sa z toho nedostanete, ale podarilo sa. Máte šťastie."
Je šťastie, keď prežijete, hoci by ste svoj život bez zaváhania obetovali pre niekoho iného? Nebolo by lepšie, keby v mojej posteli ležala Ava, s prestreleným plecom a zapálenou lopatkou?
„Nevedeli sme, koho kontaktovať," rozprával stále. „Dali by sme vedieť vašej rodine, keby sme vedeli, kde sú."
„Moji rodičia už nežijú," odvetil som. „Súrodencov nemám."
Spomenul som si na pani a pána Harrisovcov, ktorí rozprávali o tom, že čoskoro budem ich rodina. To už je asi zrušené, no nie? Žiadna svadba predsa nebude. Žiadna parcela a žiaden domček na okraji mesta.
„Dali sme vedieť ale rodičom toho dievčaťa," prehovoril. „Našli vás spolu."
„Vďaka."
Ani jednému z nás troch nebolo do rečí. A tak ma nechali samého...
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top