Hoci som bol spočiatku kvôli spoločnej večeri nervózny, atmosféra sa po ťažkom jedle uvoľnila. Pani Harrisová teraz spolu s Avou umývala v kuchyni riad a pán Harris mal vypitý už tretí pohárik whisky. Teraz sedel za stolom, fajčil a po všetkých štandardným chlapských témach ako alkohol, autá a svetové dianie, sme sa vracali naspäť k domácej politike.

„Hovorím ti, synak, jediné šťastie, že Calvin Coolidge sa rozhodol kandidovať na prezidenta. Inak by to ten prašivý Hoover vyhral a to by priviedlo túto krajinu do záhuby."

Zdvorilo som prikyvoval. Calvin Coolidge bol v poradí už 30. prezidentom USA. Do úradu nastúpil po smrti Warren G. Hardinga. Hovorilo sa, že nebude po ukončení svojho pôsobenia kandidovať, ale tieto obavy boli rozptýlené a on voľby vyhral. Nebolo pochýb, že našu krajinu čaká pod jeho vedením ďalší rast a rozmach. Rýchlo sme sa stávali svetovou jednotkou.

„Človek by si bol myslel, že to je iba kadejaký ťuťmák, to jeho jednoslovné vyjadrovanie na prvé počutie znie hrozne. Ale ten chlap to v politike vie. Stačí, že ho človek dlhšie sleduje a je to jasné."

„No to som si mohla myslieť," pani Harrisová vošla s Avou do obývačky. „Hentí dvaja zase rozoberajú politiku. Veď sa mi ten koláč pri tých ich rečiach načisto skazí."

Ava sa spoza mňa nahla a položila predo mňa maličký tanierik, na ktorom trónil rez šťavnatého ovocného koláča.

„Nie je to zase až tak dávno, čo ste nevolili," odvrkol pán Harris. „Za tých pár rokov sa tomu nemôžeš naučiť rozumieť."

„Prosím? To azda nemyslíš vážne. Damion, odlož tú fľašu whisky. Už mu nemôžeme dovoliť ďalší pohárik. No počuješ, čo to rozpráva?"

„Ja nepotrebujem voliť," odvetila Ava. „Nezaujíma ma to."

„Vidíš? A o tomto hovorím. Ženy to skrátka nezaujíma. Majú byť doma a starať sa o deti a domácnosť."

Pani Harrisová pokrútila hlavou a potom sa usadila ku svojmu koláču. Čosi zamrmlala a podľa jej zvrašteného čela som vedel, že pán Harris bude mať pravdepodobne deň-dva tichú domácnosť. Zatiaľ si to ale neuvedomil, pretože dopíjal štvrtý pohár whisky a jeho monológy sa začínali meniť na nesúvislý bľabot.

Pozrel som na Avu.

„Je tu nejak dusno," pošepol som.

„Aj ja sa tak cítim," odvetila. „Vykradneme sa von, len sa prezlečiem."

Po dezerte som ešte chvíľku zdvorilo posedel v obývačke a čakal na Avu. Po dobrej polhodine sa zjavila v obývačke.

„Pozri!" vykríkla.

Zatočila sa vo svojich nových šatách a vyrazila mi tým načisto dych. Kým zvyčajne ženy nosievali šaty, ktoré boli dlhé až po členky, s rozmachom prišla aj ich odvaha. Najnovším módnym trendom bolo, že ženy začali nosiť kratšie sukne a šaty im teraz siahali iba po kolená.

„Za mojich čias," zahundral pán Harris.

„Ale choď," zahriakla ho jeho manželka. „Je to teraz v móde, všetky to nosia. Počkaj, ešte tento klobúčik."

Povedala a potom nasadila na dcérine krátke vlasy zvonový klobúk. Všimol som si, že na krku mala zavesený obrovský náhrdelník, ktorý predtým nenosila. Mala ho niekoľkokrát prevesený cez krk a ešte jej aj tak visel takmer k pásu.

„Pristane ti to," povedala pani Harrisová, keď si obzrela dcéru.

Obe sa s očakávaním pozreli na mňa.

„Si krásna," sklonil som hlavu.

Mal som pocit, že pani Harrisovej sa od dojatia v očiach zaleskli slz.

Rozlúčil som sa s nimi a potom sa s Avou vybral na krátku nočnú prechádzku. Vonku sa medzitým zotmelo, no mesto bolo ešte stále rušné a čulé, doliehal k nám stále hukot motorov, ale i hudba, spev a vrava.

Chvíľku sme kráčali mlčky. Natiahol som sa a chytil Avu za ruku. Usmiala sa na mňa a stisla mi pevnejšie prsty. Zamierili sme k blízkemu Brands parku, ktorý vybudovali len pred pár mesiacmi, a sadli sme si do trávy. Neďaleko nás sedeli ďalšie podobné skupinky, no nevšímali si nás rovnako ako my ich.

Ava si objala svoje kolená, ktoré boli teraz nebezpečne odhalené. Odvrátil som sa a povolil uzol na kravate, ktorá ma škrtila celý večer. Neviem, či to bolo len tými šatami, no pri Ave sa mi momentálne ťažko dýchalo.

„Si nádherná," povedal som.

Znova sa rozžiarila. Načo mať slnko, keď bola po mojom boku ona?

Nahol som sa k nej a naše pery sa spojili. Pán Harris môže rozprávať o kvalitnej škótskej whisky, koľko chce. Ava bola ten najopojnejší nápoj, aký som kedy okúsil.

„Som taká šťastná," povedala, keď sa odo mňa odtiahla. Hlas sa jej zachvel. „Akoby som žila v rozprávke. Nemôžem tomu uveriť."

„Ani ja," usmial som sa. „Všetko ide akosi hladko."

„Bál si sa, čo bude dnes na večeri, že?" zachichotala sa. „Videla som ti to na očiach."

„Mám pred tvojim otcom rešpekt."

„To má každý," odvetila. „Ale má ťa rád. Aj mama ťa má rada. Sú spokojní."

„To som rád."

„Kiežby tento večer nikdy neskončil," vzdychla. „Nechcem sa teraz vrátiť domov. Každý večer, predtým, ako zaspávam, si predstavujem, že raz budeme spolu. Celá sa chvejem, keď si nato pomyslím."

Krv mi hučala v ušiach. Bola tak roztomilá. Moja sladká Ava. Znova som sa naklonil a pobozkal ju. Tiež som dúfal, aby dnešný večer neskončil.

Odtrhla sa a prudko vyskočila. Líca mala zrumenené.

„Mali by sme pomaličky ísť," povedala. „Naši sa budú strachovať."

„Chcel som ťa pozvať ešte na pohárik," vzdychol som. „Nemali sme čas sa ani poriadne porozprávať."

„Ale iba na jeden," usmiala sa. „A žiadna whisky."

„Neboj sa, objednám ti teda ten gin."

„Si blázon," rozosmiala sa zvonivým smiechom.

Kráčali sme po západnej Bellmont aleji a pristavili sa v miestnom podniku Amber Water Club. V porovnaní s nočným mestom bol aj tu ruch, no namiesto hukotu áut k nám doliehalo iba cinkanie sklenených pohárov a pomalý jemný džez.

Objednal som nám po jednom drinku. Ava sa oprela na vysokej stoličke a sledovala muzikantov, ktorí hrali vpredu na pódiu.

„Ešte nikdy som si neuvedomila, aké mám v živote veľké šťastie," prehovorila Ava.

Zakrútila pohárikom v ruke presne tak, ako to azda iba pred polhodinkou robil jej otec v obývačke. Oči mala modré po ňom, no vystupovanie a príjemnú povahu zase po matke. Rovnako tak aj jej svetlohnedé vlasy, hoci boli teraz ukryté pod novým klobúčikom.

„Rodičia mi minule rozprávali príhody o vojne. Muselo to byť strašné," povedala. „Mám mamu a otca. Teba. Neviem si ani len predstaviť, čo by som robila, keby som o toto všetko mala prísť."

„Nemysli nato," chytil som ju za ruku. „Nemá význam sa nad tým zamýšľať. Vojna skončila už dávno. Už viac neurobíme takú chybu."

„Tí, čo sa nepamätajú na minulosť, sú odsúdení prežiť ju znova."

„Ava, čo je to dnes s tebou? Je všetko v poriadku?"

„Prepáč, som len akási rozcitlivená. Všetko je tak dokonalé, až mám z toho zlý pocit a bojím sa, že sa to rozpadne ako domček z karát."

„Nič také sa nestane, ochránim ťa, neboj sa!"

„Damion..."

Vzduchom preletel výstrel a preťal idylickú atmosféru v bare. 

Otočil som sa. Uvidel som, ako majiteľ baru, s ktorým som sa poznal a ktorý pracoval aj ako barman, začal padať. Na bledej košeli mu v priebehu niekoľkých sekúnd vykvitol červený karafiát. Chrbtom vrazil do políc plných fliaš a skĺzol sa po nich na zem. Hudba nehrala. Akási žena vykríkla. Muž, ktorý pri bare vystrelil, sa otočil k davu. Ľudia začali utekať. Schmatol som Avu za ruku a rozbehli sme sa k dverám. V pravidelných intervaloch som počul padať sklo. Vzápätí hluk preťali ďalšie výstrely. Ten blázon začal páliť jednu guľku za druhou hlava-nehlava. Zrejme vybavovanie účtov z nejakého gangu, no myslel som, že v tejto časti sa nenachádzajú. Bolo ich iba máličko a zvyčajne veci robili v tajnosti.

„Ava, rýchlo!" súril som ju a ťahal za ruku.

Vzduchom preletel ďalší výstrel. Ava na mňa vytreštila oči a potom sa pozrela na svoj hrudník. Farebné šaty jej začali presakovať krvou.

„Ava!"

Aj mňa zasiahla strela. Zatackal som sa a padol na zem. Ava sa zrútila na koberec vedľa mňa. Nikto nemyslel nato, že po každom výstrely na zem padali ďalší ľudia. Všetci sa snažili čo najrýchlejšie dostať vonku. Videl som ich mihajúce sa nohy v otvorených dverách. Obzeral som sa navôkol, no po mužovi, ktorý strieľal, nebolo ani stopy. Možno ušiel von zadným vchodom.

Pomaly som sa prevrátil a preplazil k Ave. Nezáležalo na tom, že krvácam. Trafili ma kamsi blízko ramena, tušil som, že to nie je smrteľné miesto. Zato Avine šaty lačno pili krv, ktorú tak potrebovala. Stiahol som s námahou zo svojich pliec sako a pohúžval ho do hrče. Pritlačil som jej na ranu a ona zvrieskla od bolesti.

„Pssst, nekrič, prosím. Musím ti to pritlačiť, ináč vykrvácaš."

Ruky sa mi triasli. Plakala.

Domček z karát.

„Vydrž, Ava, prosím ťa. Streľbu museli počuť. Ľudia ušli von. Príde polícia."

Natiahla ruku a dotkla sa ma zakrvavenými prstami.

„Damion..."

„Nerozprávaj. Prosím ťa. Musíme vydržať."

„Nemôžem," povedala. „Prestáva to bolieť. Vieš, čo to asi znamená."

„Ava."

„Milujem ťa, Damion."

„AVA!"