Celý zmätený som vyšiel z nočného baru a v sprievode Philipa som kráčal ulicami Chicaga, ktoré boli kedysi mojim domovom, no tentoraz pôsobili cudzo. Rozhliadal som sa navôkol, nedokázal som pochopiť, čo sa stalo.

„Čo je to dneska s tebou?" vyštekol na mňa Philip. „Keď som videl ako si dvíhal stávku, kým si hral s Gregom, myslel som, že snáď vyletím z kože."

Otočil som sa a schmatol som ho za golier. Od ľaku cúvol, narazil chrbtom do murovanej steny budovy, okolo ktorej sme prechádzali.

„Prečo si sa k nim pridal?" hneval som sa na neho. „Existuje množstvo iných spôsobov, ale ty si sa rozhodol pridať k členom gangu? Ľuďom, ktorí nemajú žiadne zábrany a sú schopní bez mihnutia oka niekoho zastreliť!"

Pred očami som mal prestrelku a Avu so šatami nasiaknutými krvou.

Philipovi sa v očiach mihol hnev. Schmatol ma za zápästie a odtrhol ma od seba.

„Čokoľvek je lepšie ako skončiť na ulici. Nevidel si tých chudákov, čo sme dneska prekračovali? Vieš si vôbec predstaviť, koľko ich teraz je? Ulice sú nimi posiate. Ale ak sa chceš radšej pridať k nim, nech sa páči."

Díval som sa mu do očí, čelo som mal zvraštené. Nedokázal som pochopiť, ako som sa spolu s Philipom mohol ocitnúť v takýchto problémoch.

„Čo Steven?" opýtal som sa.

Philipove oči sa rozšírili od hrôzy. Odtrhol odo mňa zrak a tvrdohlavo ho zabodol do zeme. Aha. Takže aj v tomto svete existuje Steven. Alebo... podľa jeho prehnanej reakcie, aspoň existoval.

„Čo sa to s tebou deje, Damion?" tentoraz Philipov tón pripomínal skôr kňučanie zraneného psa. „Dohodli sme sa, že do toho pôjdeme spolu. A potom z ničoho nič zmizneš a si ako vymenený."

Mlčal som. Ako mu vysvetliť, že sám nerozumiem tomu, čo sa stalo?

Ako mu povedať, že Chicago, ako si ho pamätám ja, je to najúžasnejšie a najbohatšie mesto v Štátoch? Že Steven nás vkuse bombarduje svojimi žartíkmi a on Philip vkuse šomre na svoju ženu, hoci všetci vieme, že ju nekonečne miluje? Že som bol zasnúbený so ženou, ktorú som stretol v tomto meste a ktorá si ma tu nepamätá? Že som videl na vlastné oči vyrovnávanie účtov gangov a zaplatil zato tým najcennejším, čo mám?

„Neboj sa," odvetil som napokon. „Nevycúvam. Greg mi prejavil svoju dôveru a ja ju nemôžem sklamať."

„Išiel za tebou na záchod," pokračoval Philip. „O čom ste sa rozprávali?"

„Povedal mi, že hrám dobre poker," odvetil som a otočil sa naspäť do ulice.

Kde vlastne bývam? Kam mám teraz ísť?

„Philip," povedal som. „Môžem dnes v noci u teba prespať?"

Mykol plecom: „Ten jeden deň navyše na tých troch týždňoch už nič nezmení."

Takže bývam s Philipom. Ktovie, čo sa stalo s mojim bytom. Alebo som ho tu nikdy ani nemal?

„Prepáč mi ten dnešok," prehovoril som. „Nie som dnes vo svojej koži."

„Všimol som si. To nič," povedal a potľapkal ma po pleci.

Spoločne sme kráčali nočnými ulicami mesta, ktoré žilo hudbou a umením. Na každom kroku som kedysi stretával módne oblečených ľudí, muzikantov, no teraz ich vystriedali bezdomovci a niekoľko policajných dôstojníkov. Ulice v noci stíchli. Namiesto vravy a zábavy sme počuli čoraz častejšie ozveny výstrelov a hukot policajných sirén.

„Čo továreň?" opýtal som sa Philipa.

Tak ako aj v tomto svete, i v tom mojom mi prácu vybavil Philip. To on ma priviedol do továrne aj so Stevenom, kde sme spoločne pracovali na jednej zmene a mávali spoločnú obedňajšiu pauzu.

„Zdekovali sa rýchlo," povedal. „Z ich sľubov napokon nebolo nič. Nebyť Grega, skončíme ako ostatní."

„Čo vlastne pašuje?" stíšil som hlas. „Iba alkohol?"

„Zatiaľ len alkohol, čo viem."

„A to chcel prepašovať celé sudy cez prístav? Ako si mohol myslieť, že sa mu to podarí? Nezakázali všetok alkohol? Akýkoľvek sud bude predsa podozrivý, alebo nie?"

„Mal podplatených policajtov. To, že ho chytili, znamená, že niekto nedodržal svoju časť dohody," vysvetľoval mi Philip. „Greg musí zúriť. Každopádne, nerozprávajme sa o tom mimo baru, mám z toho všetkého zlý pocit. Zmeňme tému. Spomenul si nejakú ženskú."

„Ach," naozaj som dúfal, že sa budeme rozprávať o čomkoľvek inom.

„Randíš s nejakou?"

„Nerandím. Len som ju dnes náhodou zahliadol."

„Láska na prvý pohľad? Je z teba hotový romantik."

„Kiežby," zasmial som sa. „Nepamätá si na mňa."

„Vari ty áno? Odkiaľ ju teda poznáš?"

„Kedysi v minulosti sme si boli blízki, ale to bolo veľmi ďaleko," odvetil som. „Stretol som ju teraz, nevedel som, že je tu. No nespoznala ma. Zamrzelo ma to viac, ako som si ochotný priznať."

„Musíš mi ju niekedy ukázať."

„Rád by som," zasmial som sa. „Ale netuším, kde býva."

„Ak je z tých chudobnejších, tak ju možno nájdeš spať kdesi na ulici," odvetil Philip. „Alebo možno v hobolande."

„Kde?"

„Nevieš o nich?" opýtal sa ma. „Počul som, že jedno z tých Hoovervilles vyrástlo na Randolph Street v blízkosti Grant parku."

„Možno sa ta pôjdem niekedy pozrieť," odvetil som mu.

Nechcel som sa priznať, že nemám ani len poňatia, o čom mi to rozpráva...

Nakoľko som bol nezamestnaný, pretože závod kvôli ekonomickej kríze skrachoval, nemal som čo robiť počas dňa. Philip pracoval pre Grega častejšie, mal už svoje zabehnuté činnosti, ktoré bolo treba pravidelne každý deň vykonať. Ja som zatiaľ nič také nemal. Greg povedal, že sa mám postupne zoznámiť s ľuďmi aj tým, ako to v gangu Guilfoylovcov chodí. Plánoval som tak urobiť večer, keď sa s Philipom znova stretneme v ich bare.

To však znamenalo, že počas celého dňa som nemal čo robiť. Slnko stále neznesiteľne pieklo, boli sme uprostred leta. Bol by som sa vo svojom pohrebnom obleku asi uvaril, ale vysvitlo, že u Philipa som si nechal niekoľko kusov oblečenia tak som sa mohol prezliecť.

Netušil som, čo sa stalo s mojim „originálom" v tomto svete. Býval som zjavne s Philipom, no včera som sa kamsi vyparil a potom ma už nevidel. Až kým sa mu nepodarilo nájsť mňa – druhé ja, ktoré prišlo z obdobia hojnosti a prepychu.

Rozhodol som sa dať na Philipovu radu a navštíviť ten jeho hoboland, ako to nazval. Vysvitlo, že týmto pojmom ľudia nazývali osady, ktoré vyrástli často v blízkostí charít. Ľudia bez domova si narýchlo z drevených latiek a iného materiálu zbúchali mizerné chatrče, ktoré im poskytovali aspoň biedne miesto na úkryt a strechu nad hlavou. Keď som napokon dorazil na Randolph ulicu, privítali ma tucty miniatúrnych chájd.

Ľudia sedeli dnu, alebo pred nimi. Zazrel som muža, ktorý sa umýval vo vedre vody. O dve chatrče vedľa bola žena, ktorá varila „polievku" iba z obyčajnej vody a nejakých korienkov, ktoré pravdepodobne našklbala v parku vedľa. Všade polihovalo množstvo ľudí a podľa zápachu som dokázal odhadnúť, že hoci bol v Spojených štátoch zakázaný alkohol, takýto zákon sa minul svojmu účinku. Všetci naokolo boli pripití.

Partia chlapov sa pri jednom stane bila o sklenenú fľašu. Sledoval som, ako sa jednému z nich podarilo fľašu vytrhnúť a potom začal lačno piť. Netušil som, čo sa v zelenej fľaši skrývalo, predpokladal som, že zjavne nejaký nekvalitný alkohol.

Jeden z nich mu vychmatol fľašu a sledoval, či v nej niečo zostalo. Vybuchol zúrivým hnevom – jeho parťák mu z fľaše nič nenechal. Predtým sa tĺkli o fľašu, teraz sa tĺkli, pretože v nej nič nebolo. Vtedy sa šťastlivec, ktorý vydrúľal celú fľašu, premenil na smoliara. Začal kričať a zvalil sa na zem. Znechutene som pozeral ako dávil von farebnú tekutinu. Uvidel som zmes krvi. To, čo vypil, mu rozleptalo hrdlo.

S hrôzou som utekal ďalej, neschopný zasiahnuť. Ak by mi nejaký šialený veštec povedal, že presne takto vyzerá koniec sveta, veril by som mu. Pripadalo mi to tak.

Spočiatku som sa tešil z toho, že som uvidel Avu, no čím dlhšie som sa tu nachádzal, tým horšie mi všetko pripadalo. Dokázal by som s ňou žiť v takýchto podmienkach? Iste, moje srdce mi hovorilo, že pokiaľ my dvaja budeme spolu, zvládneme všetko. No to by platilo iba v prípade starej Avy. Táto nová bola úplne iná.

Uvidel som ju pri jednej zo zbitých chájd. Pod drevenou strieškou ležal jej chorý otec. Videl som, ako sa o neho stará a dáva mu na čelo studený obklad. No pokiaľ má telo bojovať s nejakou chorobou, ktorej napomáha ešte aj špina a hlad, boj je náročný. Pán Harris, ktorého som si pamätal s guľatým pupkom, parádnym domom a záľubou v drahej whisky, teraz vyzeral ako troska. Bol samá kosť a koža, takmer som ho ani nespoznal. Bradu mal zarastenú a špinavú, vlasy vypadané a mastné. Kde bola pani Harrisová, neviem.

Moja Ava sa k nemu skláňala a ja som mohol vidieť jej lesklé oči. Modlil som sa, aby sa jej leskli od sĺz a nie od množstva ilegálneho alkoholu, ktorý pili ľudia navôkol. Keď som ju zazrel včera, vyzerala neohrozene a silno. Bola síce v otrhaných a špinavých šatách, ale niesla sa hrdo akoby mala na sebe tú najnovšiu módnu róbu so sukňou iba po kolená – nový módny trend z môjho sveta.

Jej dlhé vlasy sa mi však páčili omnoho viacej. Hoci ich mala teraz zviazané do chvosta, ktorý jej padal na chrbát, v duchu som videl, ako moje prsty rozväzujú šnúrku a vlasy jej v hustých hnedých bohatých vlnách padajú na plecia, keď sa týči nado mnou a zakláňa hlavu.

Sadla si na päty vedľa ležiaceho otca a vzdychla. Akoby vycítila môj pohľad, obrátila hlavu a naše oči sa opäť stretli. Tentoraz si ma však pamätala. Spomínala si na muža, ktorý ju včerajšiu noc oslovil a teraz tu stál a hľadel na ňu.

Vstala a vyšla z chatky von. Postupne sa ku mne približovala. V mojom vnútri sa rozlievalo teplo, no nastúpila aj nervozita. Čo jej poviem? Milujem ju, to je nič iné, len pravda. No ako jej to vysvetliť?

Zastala predo mnou a zdvihla ku mne hlavu: „Čo odo mňa chcete?"

Zarazil ma jej ostrý tón. Ava z môjho sveta bola veselá a jemná. Žena, ktorá stála teraz predo mnou, bola silná a surová, zocelená podmienkami, v ktorých musí žiť.

„Chcem ti pomôcť," povedal som.

„Ak mi chcete pomôcť, tak mi zožeňte lieky pre otca," odvrkla mi. „Inak si s vami nemám čo povedať. A teraz odíďte."

Zvrtla sa mi chrbtom a vpochodovala naspäť do ich chatrče. Chvíľku som tam stál, no potom som sa otočil a rozhodol som sa vrátiť do centra. Nemal som pri sebe žiadne peniaze, všetko som prehral vo včerajšom pokri. No obed sa prehupol na popoludnie a mňa onedlho bude čakať prvá zmena pod Gregovým velením.

Vedel som, čo kúpim za prvé peniaze, ktoré mi Greg dá – lieky pre Avinho otca.