To, čo sa udialo medzi nami v kancelárii, ostalo len medzi nami. Nikomu som o tom nepovedal a bol som presvedčený, že by mi to aj tak nikto neuveril. Ja sám som mal problém pochopiť, že to nebol len výplod mojej unavenej mysle.

Jej postoj voči mne sa zmenil. No ja som z toho neskákal ako vytešené šteňa. Nerozumel som tomu. Mala predsa svoje zásady. Čo ju donútilo zmeniť ich? Keby mi povedala, že si vyjdeme spolu na nejakú kávu, možno na pizzu, bral by som to. Ale ona ma v tej kancelárii zvádzala. Dokonalo. Zabávala sa so mnou, alebo sa ma snažila presvedčiť, že medzi nami môže byť niečo viac?

Myslel som, že mi z toho praskne lebka. Ženy... Kto sa v nich má vyznať?

„Čauko!" Liam sa ihneď strčil ku mne, keď ma zazrel.

Sophia mi zamávala a prišla tiež. Snažila sa tváriť, že je všetko v poriadku, ale bolo to na nej vidno. Už dva týždne s tým všetkým bojovala. Snažila sa spracovať odmietnutie, ktoré som jej uštedril. Liam si všimol, že sa niečo stalo, ale nepýtal sa. Pri Sophii bolo lepšie nepýtať sa.

„Ideš na Kvapku?" spýtal sa ma.

„Hej," prikývol som.

„Vedel som to. Chcem ísť s tebou."

„Neverím," odvrkla Sophia. „Liam ide raz za život urobiť dobrú vec?"

„Ty nejdeš?"

„Nie."

„Prečo?"

„Nemám rada ihly," odpovedala a zachvela sa.

„Fajn, tak si trč namiesto toho na prvej prednáške," povedal jej. „Aspoň si potom budem mať od koho odpísať poznámky."

„Idem s vami," zmenila ihneď názor.

Raz za čas univerzita organizovala niečo, čo nazývala Študentskou kvapkou krvi. Bola to akcia, kedy mali študenti možnosť darovať krv. Ja sám som bol darovať krv už niekoľkokrát. Už si nespomínam, ako nato došlo, viem len, že som to bral ako možnosť okúsiť niečo nové a možno to niekedy spomenúť v jednej z mojich kníh.

No to bolo iba vedľajšie pozitívum. To najhlavnejšie bolo, že išlo o správnu vec.

„Si si naozaj istá?" zavolal na ňu Liam.

Obaja sme už po odbere chvíľku ležali a čakali, kým prejde stanovený čas, aby sme sa mohli konečne zdvihnúť. Nikdy mi nebolo zle a aj teraz som plánoval, že sa po odbere na internáte vrátim na univerzitu.

„Naozaj som si istá," odvrkla Sophia.

Stála neďaleko nás, ale bolo jasné, že nebola v pohode. Hoci vyhlásila, že ide nakoniec darovať krv aj ona, nedokázala zakryť svoj strach a nevoľnosť. Kým nám brali krv, nedokázala sa na nás ani len pozrieť, neustále odvracala tvár.

„Ak sa bojíš, tak sa do toho nemusíš tlačiť," prehovoril som. „Je dosť možné, že odpadneš, ak sa už teraz nato nedokážeš dívať. Nikto sa ti nebude posmievať, keď sa nato vykašleš. A možno prídu nato, že ti krv ani nemôžu zobrať."

Nervózne prešliapla na mieste a potom prikývla.

„Počúvla ťa?" otočil sa ku mne Liam. „Ako je možné, že počúva len teba?"

„Lebo sa nespráva ako idiot," odsekla mu.

Zdalo sa, že sme pobavili aj zopár ľudí naokolo. Sestra, ktorá bola vedľa, sa uškrnula a potom pozrela na hodinky.

„Ako vám je?" spýtala sa.

„Nikdy mi nebolo lepšie," zazubil sa na ňu Liam.

Bola mladá a obstojná.

„Asi budem mať fetiš na sestričky," šepol mi, kým sme sa dvíhali na nohy.

Vyšli sme z internátu a pomaly sa vybrali smerom k univerzite. Studený vzduch vonku pôsobil upokojujúco.

„Ozaj," otočil som sa k Liamovi, ktorý sa znova doťahoval so Sophiou. „Čo si mi to chcel ešte minulý týždeň povedať?"

„Počul som, že učitelia už nemajú voľné byty, tak si museli hľadať vlastný podnájom."

„A čo s tým?" ozvala sa Sophia.

„No hádaj! Kto potreboval byt a nedostal ho."

Prevrátil som očami.

„A vieš, kde si našla prenájom?" pokračoval Liam.

„Nejdem ani zisťovať, odkiaľ to vieš skôr, než ja, ale tipujem, že si našla byt v našej bytovke."

Pozrel sa na mňa, po tvári sa mu roztiahol úškrn.

Tep sa mi zrýchlil. Ak je to skutočne pravda, budem jej bližšie oveľa viac, než som predpokladal. Možno sa na mňa konečne usmialo šťastie.

„Nah, tipuješ zle," zasmial sa. „To by si mal až príliš veľké šťastie. Ale býva v tej bytovke oproti vám. Takže budete takmer susedia. No nie si ty zasraný šťastkár?"

„Asi som. Ale to by mi najprv musela dať šancu."

„Všetko príde časom," pokračoval. „Najprv buď všade, kde je ona. Možnosti sú len dve. Začne ťa nenávidieť, alebo zbožňovať."

Sophia si odkašľala. Pochopil som jej narážku a násilne zmenil tému. Naozaj som nechcel pred Sophiou pretriasať s Liamom jeho stratégie na zbalenie ženskej, ktorá si ma absolútne nevšímala, keď Sophia bola ochotná prijať ma s otvorenou náručou.

Vstúpili sme do univerzity. Vlna teplého vzduchu z chodby ma ovalila po tvári. Hoci na ďalších chodbách bývala často zima, dnes tu bolo až neprirodzene teplo. Mali sme pred sebou ešte niekoľko cvičení. Seminár so Shiloh sme už tento týždeň mali a ja som sa pripravil nato, že ju znova uvidím iba na hodine o týždeň.

„Pri hlavnom výťahu je zase zápcha," skonštatoval Liam.

„Poďme tým bočným," navrhla Sophia.

Zvrtli sme sa a prešli k bočnému výťahu, ktorým chodil len málokto. Bol starý, hrkotal a často sa zvykol zaseknúť. No sem-tam sa našlo pár odvážlivcov, ktorí vyskúšali jazdu s ním.

Vstúpili sme doň a viezli sa na jedno z poschodí. Drobná kabínka pôsobila stiesnene.

„Ešte tak aby nám zablikali svetlá a je to ako vystrihnuté z hororu."

„Nezvykol sa tento často zasekávať?" ozval som sa.

„Hej. Už som sa v ňom raz zasekol. Ale stále lepšie ako keby sa odtrhol."

„Liam!" skríkla Sophia. „Prestaň trepať také kraviny."

„Začala si sa báť?" zazubil sa.

Oprel som sa o stenu kabínky a zhlboka vydýchol.

„Caleb, si v pohode?" otočila sa ku mne Sophia. „Si nejaký bledý."

„Som v pohode," odpovedal som a na moment prižmúril oči.

Výťah zastal a my sme vystúpili do chodby. Vzduch na nej bol vydýchaný a suchý. Okná boli totiž iba na jej konci a zvyšok tvorila len záplava dverí.

Hlava sa mi zakrútila.

„Caleb!"

Pred očami sa mi zotmelo.

Keď som otvoril oči, bol som ešte stále na chodbe. Ktosi ma fackal po tvári.

„Si v pohode, kámo?" Liam sa na mňa hľadel a v očiach sa mu zračila vlna starostí.

„V pohode."

„Dajte ho ku mne," odpovedal nejaký ženský hlas.

Liam ma chytil okolo pliec a zdvihol. Nikdy by som neveril tomu, že ma dokázal odniesť, ale zvládol to. Cítil som, ako som rukou buchol do zárubne, kým ma niesol do kancelárie.

„Sem do tej pohovky. Sophia, otvorila by si okná?"

Závan chladného vzduchu mi osviežil tvár. Zviezol som sa po starej zatuchnutej, ale zato pohodlnej mäkkej pohovke a potom som cítil, ako mi niekto z nich vykladá nohy na operadlo stoličky.

„Som v pohode," zamrmlal som. „Len sa mi kúsok zakrútila hlava."

„Stáva sa mu to často?"

„Nie. Boli sme darovať krv, tak mu asi prišlo zle. Vo výťahu sme vtipkovali o tom, že by sa odtrhol."

„To nebolo vtipné," odpovedala Sophia.

Zazíval som a otočil sa. Bol som pri vedomí, ale zrazu som sa cítil poriadne unavený.

„Všetko ok, Caleb?" Sophia bola niekde blízko pri mne, mohol som cítiť jej parfum.

„Len sa mi drieme," odpovedal som.

„Zrejme netreba volať sanitku," ženský hlas znel teraz bližšie. „Dozriem na neho a ak by sa niečo stalo, privolám pomoc."

Vrava začala pomaly utíchať, moje viečka oťaželi. Zaspal som skôr, než som sa nazdal...

Keď som pomaly nadvihol viečka, muselo byť zrejme už poobedie. Slnečné svetlo totiž už cez okno nesvietilo dnu a v miestnosti sa rozhostilo šero, hoci obloha za oknom bola ešte stále jasná.

Pomrvil som sa na sedačke, nohy mi spadli zo stoličky na zem s hlasným zadunením.

„Dobré ránko," začul som hlas.

Obzrel som sa, aby som videl, kto sa mi to prihovoril. Ten hlas mi bol totiž nesmierne povedomý, ale ten tichý provokačný tón ma troška miatol.

Pri stole v kancelárii stála Shiloh.

Oddýchnutá myseľ sa mi rozbehla naplno. Posadil som sa v tom starom kresle, pokrčil nohy. Cítil som zmes zahanbenia, vzrušenia, ako keby som bol malý chlapec a niekto ma pristihol pri tom, že kradnem sladkosti.

Spal som v jej kancelárii.

Možno mal Liam pravdu o tom, že mám šťastie. Škoda len, že väčšinu svojho šťastia som prespal na pohovke.

„Ako sa cítiš, Caleb?" spýtala sa ma a podišla bližšie.

V rukách držala sklenený pohár bublinkovej vody. Podala mi ho a ja som si ho s tichým poďakovaním vzal. Odpil som si niekoľko glgov a krútil studené sklo v prstoch. Potom som ho položil na poličku vedľa kanvice.

„Už mi je lepšie," odpovedal som. „Mrzí ma, že som sa vám tu takto nasáčkoval."

„To je v pohode," zasmiala sa. „Nebol si veľmi v stave, aby si o tom mohol rozhodovať."

„Kde sú tí dvaja?" zamrmlal som.

„Majú cvičenie. Podľa Sophiiných slov ho budú mať až doobeda. Takže máme pre seba ešte kopec času," zazubila sa na mňa.

♥.·:*:·.♥