Napchávali sme sa pizzou a ja som sa snažil ignorovať Shiloh, ktorá ešte stále trkotala so svojou kamarátkou a pomaly popíjala svoj čaj. Zdalo sa, že Liam sa rozhodol pobaviť ju a využíval to, že cez ich hluché pauzy mohol mňa zaťahovať do hlasného rozhovoru, aby to počula.

Bol som si istý, že ho zabijem, len čo vyjdeme z tejto pizzérie von a Shiloh to nebude môcť vidieť.

„Nevyhýbaj sa otázke," pokračoval vo vytrvalom výsluchu na tému vzťahy. Niekedy by som prisahal Bohu, že Liam je ženská duša v tele chlapa. „Bol si cez leto na nejakom rande? Nevidel som ťa robiť a nebol si ani na dovolenke. Vieš, ako sa hovorí: Za všetkým hľadaj ženu."

„Nie," mávol som rukou. „Ale asi by som mal ísť."

„To je moja reč," odpovedal Liam a horlivo prikyvoval. „Potrebuješ niekoho, kto by ti pomohol zabudnúť na odmietnutie."

„Ja nepotrebujem zabudnúť na odmietnutie," obrátil som k nemu pohľad. „A nerád by som niekoho zneužil len nato, aby som zabudol. Bolo by to len využívanie. To nemá so vzťahom nič spoločné."

„Potom by sa väčšina ľudí musela rozísť," prehovorila Sophia.

Obaja sme na ňu pozreli. Ani jeden z nás nečakal, že by niečo také vyšlo z jej úst. Bola to predsa naša malá Sophia. Ktorá štebotala ako vtáča ráno na podobločnici a nafukovala sa od zlosti, keď jej Liam hovoril, že bude tučná. A popritom nebola vôbec pri tele. Bola síce útla, ale nie zavalitá.

Sophia, pre ktorú svet od prvého ročníka školy bol len o známkach a vzťahy o čistej a nehynúcej láske. Istým spôsobom bola ako ja. Ale kým ja som sa dokázal realite pozrieť do očí a vybudovať si vlastnú podľa seba, ona ešte stále odhodlane kráčala so zatvorenými očami a chcela veriť, že svet je skutočne taký krásny ako si myslí.

A teraz povedala niečo, čo nás načisto odzbrojilo. Zrazu z nej nebolo pochabé dievča, ale mladá žena s triezvym pohľadom na svet.

Liam sa na mňa pozrel, v očiach sa mu zračil otáznik. Stalo sa jej niečo? Nevedeli sme.

Nadýchol sa, aby niečo povedal, zrejme chcel vyrieknuť ďalší z jeho nehynúcich vtipov a razom prevrátiť túto vážnu tému na niečo ľahké a oslobodzujúce. Ale prerušilo ho zvonenie telefónu. Jeho nová priateľka volala.

A tak po skončení hovoru musel vypadnúť.

„Vravel som ti, že máš prísť skôr," naoko sa mi sťažoval. „Ale ty si musel niekde trčať."

„Netvrď mi, že si sa tešil nato, ako tu budeme celý večer robiť projekt do školy," uchechtol som sa.

„To nie. Čaká má dnes večer oveľa zaujímavejšia činnosť," žmurkol.

„Si nechutný," zasyčala na neho Sophia skôr, než stihol vypustiť von niektorý zo šťavnatých detailov. „To každému takto rozprávaš o tom, čo robíte po večeroch?"

Sophia bola znova Sophiou a ani jeden z nás ju nepočúval. Zdalo sa, že všetko je znova tak ako má byť.

„Nie každému, iba najlepším kamošom, aby mi závideli," žmurkol na ňu a vypadol.

Vzdychol som a oprel sa na operadle stoličky.

„No čo," otočila sa Sophia ku mne. „Tak už to hádam iba dojeme a môžeme ísť."

„Si rada, že môžeš konečne jesť bez toho, aby si ťa doberal?" na perách mi zaihral úsmev.

Natiahla sa a plesla ma po ramene. „Nezačínaj s tým ešte aj ty!"

Shiloh vstala od stola spolu so svojou kamarátkou a prešla popri nás. Zdvihol som za ňou hlavu, ale ona sa na mňa nepozerala. Zato Sophia ma pozorne sledovala popri jedení. Keď som sa ale na ňu pozrel, sklonila pohľad do taniera.

~

Vonku bola už poriadna tma, keď som so Sophiou vyšiel z pizzérie. Zvyčajne s ňou chodieval Liam spolu na internát, ale keďže sa teraz vytratil za svojim novým objavom, s ktorým chodili možno niečo vyše mesiaca, rozhodol som sa ju odprevadiť sám.

Bola moja kamarátka a hoci som niekedy nešiel prežiť to, aká dokázala byť naivná, bol by som naozaj nerád, keby sa jej niečo stalo po ceste.

A tak sme spolu mlčky kráčali pešo smerom k internátom. Pýtal som sa jej, či chce ísť spojom, ale odmietla.

„Rada sa kúsok prejdem," vydýchla a pred očami sa jej zrazil dych.

Prispôsobil som sa jej želaniu a tak vykročil spoločne s ňou po chodníku. Kráčali sme popri reštauráciách a vinárňach, kaviarňach. Takmer všade posedávalo niekoľko ľudí, ich tichá vrava narúšala ustávajúci hukot áut zakaždým, keď sa otvorili dvere.

Mal som rád mesto. Vedel som si predstaviť, ako po večeroch sedím so svojou priateľkou za jedným z takýchto stolíkov vonku. Budeme sedieť vedľa seba, sem-tam prehodíme nejaké slovo a popritom sa budem dívať všade naokolo, vstrebávať tú atmosféru a z útržkov rozhovorov skladať príbehy ľudí, ich minulosť.

Hoci Sophia zvyčajne mlela nonstop, dnes bola podozrivo ticho. Zrejme mala hlavu plnú myšlienok a ja som jej to nezazlieval. Mojou mysľou dookola chodili reči nového editora, ktorý mi radil zamilovať sa.

Ale vybudovať si vážny vzťah len preto, aby som mal z čoho čerpať do knihy, bola jednoducho hlúposť. Znamenalo to, že budem musieť čakať na vzťah, aby som mohol napísať svoj druhý diel trilógie?

Odmietal som to.

Nechcel som siliť žiadne city, nechcel som sa hrnúť do vzťahu, ktorý by nemal budúcnosť. Bolo to jednoducho vylúčené. Priečil som sa tejto možnosti celým svojim telom, celou dušou.

„Naozaj si ideš niekoho hľadať?" spýtala sa zrazu Sophia.

Zastal som a ona podišla o niekoľko krokov pred. Uvedomila si, že sa nehýbem, kým som sa snažil pochopiť, čo sa ma pýta. Zvrtla sa a husté vlasy jej povievali v studenom vetre, ktorý sa rozdul. Vzala do dlaní golier svojho kabáta a vytiahla ho dohora, aby sa jej tak pazúre chladného vzduchu nedostali ku krku.

„Zrejme áno," odpovedal som.

Hoci som svojim priateľom často zatajil, aký som v skutočnosti, ak sa ma opýtali priamo, vždy som k nim bol úprimný. Nie každý dokázal úprimnosť zniesť, ale na tom nezáležalo. Bol to jediný spôsob, akým som im mohol dať najavo, že si ich skutočne vážim.

„Myslím, že by mi to v mnohých ohľadoch pomohlo."

„A čo s tým využívaním vo vzťahu?"

„Za tým si stojím. Nebudem sa hnať."

„Vieš, Caleb," pozrela sa mi do očí. „Keby si to bol ty, nevadilo by mi, keby si ma využil."

Chvíľku som sa na ňu díval a snažil sa spracovať, čo mi práve povedala.

„Ty?" dostal som zo seba.

Bola zrazu taká iná. Na jej tvári som nevidel ani stopy po tej jej bezstarostnosti. Bola vážna a zachmúrená. V jej očiach som videl niečo, čomu som nerozumel. Niečo, čo som odmietal pochopiť. Pretože som to tam vidieť nechcel.

„Myslel som, že máš rada Liama."

Pokrútila hlavou.

„Neustále ste sa doťahovali. Myslel som..."

„Neľúbim ho. Je to len kamarát."

Keď videla, že sa nehýbem dopredu a stále stojím na mieste, urobila niekoľko krokov bližšie ku mne. Dívala sa mi do očí a mlčala. Po prvý raz som zatúžil po tom, aby niečo povedala. To napätie medzi nami bolo neznesiteľné.

Keby to bol ktokoľvek iný, nevadilo by mi to. Odmietol by som ju a šiel si po svojom. Ale toto bola Sophia. Ak ju zruším rovnako ako Kaylu, neodpustí mi to do konca života.

„Poznáme sa už dlho," pokračovala.

Hlas sa jej chvel, zrejme musela byť naozaj nervózna. Toto bola jedna z príležitostí, kedy sme boli sami. Zvyčajne bol pri nás vždy aj Liam, no teraz bol preč a ona mi to mohla konečne povedať.

„Mám ťa rada, Caleb," šepla.

Nie, žiadne romantické trepotanie v hrudníku sa nekonalo. Namiesto toho som cítil iba chlad a odpor. Bolo od nej milé, že ma mala rada, hoci som nemal ani len šajnu, čím som si to zaslúžil. Aj Kayla tvrdila, že je do mňa zamilovaná, hoci sa so mnou nebavila a poznala ma dokonca ešte menej, než Sophia.

Nemiloval som ju.

Nech sa dialo, čo sa dialo, mojou hlavou išla len Shiloh. Hneď, čo mi editor spomenul, že je možno čas nazbierať nejaké osobné skúsenosti, vedel som si to všetko predstaviť len s ňou. Nikto iný nepripadal do úvahy.

Úplne to pokazila. Prečo mi povedala, že ma má rada? Odmietnem ju, nepoviem „áno" len preto, aby si mohla namýšľať, že časom z nás dvoch možno niečo bude. Nezaujímalo ma, že bola v pohode s tým, aby som ju zneužil.

Ja som s tým v pohode nebol.

A obával som sa toho, že keby som to urobil, nedokázal by som sa na seba viac pozrieť.

„Neľúbim ťa, Sophia," odpovedal som.

Zažmurkala a oči sa jej zaleskli.

Oh, nie. Posledné, čo mi chýbalo ku šťastiu, bolo, aby sa tu teraz rozplakala. Musela to tušiť. Správal som sa k nej predsa miestami dosť odmerane.

„Ja viem," potiahla nosom.

Jej transformácia na usmrkané dieťa bola kompletná. Bola to opäť tá naša stará známa Sophia, ktorú sme s Liamom poznali a ktorú sme si doberali za hmotnosť, hoci nemala na tele navyše ani jeden gram.

„Viem," zvýšila hlas. „Videla som, ako si sa po nej díval. Máš jej plnú hlavu. Ale chcela som, aby si si uvedomil, že ťa odmietla a je čas pohnúť sa ďalej. A že tu bude na teba niekto čakať."

„Sophia," položil som jej dlaň na plece.

Bolo to asi po prvý raz, čo som sa jej poriadne dotkol. Telesným dotykom som sa vyhýbal, mal som rád svoj odstup.

„Ani ma len poriadne nepoznáš."

„Poznám. Viem, aký si. Som tvoja kamarátka už štvrtý rok. Veľmi dobre ťa poznám. Viem, že si tichý, neznášaš dotyky a si inteligentný. Viem, že nemáš rád hlúpe rozhovory o ničom, ale nevadí ti, keď pri tebe kvákam, hoci mi neodpovedáš. Viem, že sa nám nehádžeš okolo krku, ale záleží ti na mne a na Liamovi."

Bola naozaj statočná. Zadržiavala slzy, aby sa z toho nestala nejaká televízna dráma, ale ja som musel pri jej slovách pokrútiť hlavou.

Nepoznala ma.

Priatelil som sa s ňou štyri roky a aj napriek tomu som si ju vôbec nedokázal pustiť bližšie k telu. A už vôbec nie natoľko, aby medzi nami mohlo zaiskriť.

Nevedela o tom, že mojim snom bolo napísať a vydať knihu. Ani len netušila, že svoj sen som si splnil vo veku, kedy sa väčšina ľudí ani len nerozhodla, čo chce vlastne počas svojho života dosiahnuť.

Nevedela, že som bol tichý, pretože som klebetenie nielen neznášal, ale ho ani nevedel viesť. Bol som príšerný v rozhovoroch, krátkozraký na hlboké úvahy, o ktorých som tak sníval. Škatuľkoval som ľudí, pretože to bola moja sebaobrana, pohŕdal som ľuďmi okolo mňa, pretože som ich neznášal. A pretože som si myslel, že som lepší než oni.

Sophia sa na mňa dívala, ale nevidela mňa. No ilúziu, ktorá pred ňou stála, nebola spôsobená tou záplavou sĺz, ktoré jej takmer tryskali z očí. Sophia bola stále ešte len dieťa a ona ma nemilovala preto, lebo ma poznala. Ale preto, lebo si do mňa vpísala obraz muža, ktorý sa jej pozdával. Muža, ktorého považovala za schopného partnera.

Bol som pri nej iba múdry génius, ktorý zvláda školu ľavou-zadnou.

Napravil som si okuliare, ktoré sa mi skĺzli kúsok nižšie po zamrznutom nose.

V tom momente som si to uvedomil. Ako mám nájsť človeka, ktorý ma bude mať rád so všetkými svojimi chybami, keď nikdy nikoho k sebe nepustím tak blízko, aby si tie chyby stihol všimnúť?

Nevedel som.

Tušil som len, že nie som pripravený nato, aby som zrútil všetky múry, ktoré boli vôkol mňa.

„Mrzí ma to, Sophia," povedal som. „Ale musím ťa odmietnuť. Si pre mňa len kamarátka."

Vytiahla z vrecka papierovú servítku, ktorú si uchmatla z pizzérie. Utrela si čerstvé potoky sĺz a potom vyfúkala nos.

Prešli sme ešte niekoľko metrov a keď bol školský internát už na dohľad, nechal som ju ísť samú. Sledoval som, ako zmizla vo vnútri a otočil sa na odchod. Predpokladal som, že od dnešného dňa sa so mnou nebude baviť.

Nezazlieval by som jej to.

♥.·:*:·.♥