Nerozumela tomu. Všetko išlo presne podľa plánu, mala by sa tešiť. Ale ona namiesto toho stála pred zrkadlom, donekonečna si uhládzala svoju už aj tak rovnú sukňu a snažila sa potlačiť bolesti žalúdka.

Ešte nikdy nebola takáto nervózna.

Všetko išlo ako po masle. Prihovorila sa mu na večierku a zdalo sa, že si ju kúsok obľúbil a pozval na obed. Nerátala s tým, ale celý proces sa tým urýchlil.

Ak by ju bol ignoroval, aj tak by sa boli stretli. Nevedel o tom, ale pred týždňom si k ním podala žiadosť o zamestnanie a oni ju kontaktovali za účelom dohodnutia pohovoru. Koncom tohto týždňa mala teda pohovor v ich firme.

Plánovala tam pracovať dostatočne dlho, aby si získala náklonnosť zamestnancov a ich dôveru. A len čo ju získa, tak ju ihneď aj využije. Aj keby mala prejsť celým archívom firmy, nájde na neho niečo, čím ho zničí.

Usmiala sa pri tej myšlienke.

To, že ju napokon pozval na obed, bolo pre ňu požehnaním. Znamená to, že si k nemu oveľa rýchlejšie vybuduje cestu a omnoho skôr nájde to, čo hľadá.

Posledný raz sa pozrela na seba do zrkadla. Biela blúzka, čierna krátka sukňa a silónové pančuchy s čiernymi lodičkami. Jej výzor „office lady" dotvárali vypnuté vlasy a jemné líčenie. Chcela vyzerať akoby práve prišla na obed z otcovej firmy a musela sama pre seba skonštatovať, že sa jej to naozaj podarilo.

„Tak som tu," prihovorila sa Ethanovi, ktorý ju čakal na recepcii.

„Ahoj, Eveline," otočil sa k nej a zľahka ju objal.

Nečakala vôbec niečo takéto. Myslela si, že to bude len štandardné podanie ruky. Keď ju na okamih vzal do svojho náručia, zacítila stúpajúcu horúčavu. Bol oproti nej obrovský a silný, ale napriek tomu bol jemný. Keď sa ocitla tak blízko, zacítila z neho jeho drahú voňavku. V tom okamihu mala nutkanie pritisnúť sa tvárou o jeho krk a vykúpať sa v tej vôni.

Hneď nato sa ale od nej odtiahol a všetky tie pocity prestali.

„Kam pôjdeme na obed?" spýtala sa ho, aby zakryla svoje rozpaky.

Nachádzali sa totiž v budove, ktorú tvorili len kancelárie a prenajímali si ju najväčšie spoločnosti v meste. Pohŕdala všetkým, čo tu bolo. Firmami aj ich zamestnancami, ktorí sa tvárili, že sú na tom najváženejšom mieste na svete.

„Budeme obedovať tu," povedal jej viedol ju k výťahom.

Nechápala tomu. Žiadna reštaurácia tu predsa nebola.

„Dovolil som si objednať jedlo," pozrel na ňu. „Dúfam, že ti to nevadí."

„Nie," usmiala sa na neho.

„Som rád, že si presná," poznamenal, kým nastupovali do výťahu. „Jedlo akurát dorazilo a čaká nás hore. Dúfam, že za ten čas nevychladlo."

Dvere na kovovej klietke sa zatvorili. Pripadala si ako v pasci. Stál vedľa nej a ona si musela priznať, že by sa cítila bezpečnejšie, keby bol v opačnom rohu výťahu. Jeho blízkosť jej stláčala hrudník a dusila ju. Pozrela sa do zrkadla tvoriaceho celú jednu stenu výťahu a videla v ňom len mladé vystrašené dievča.

Kedy sa na takú zmenila? Myslela si, že je silná a sebavedomá, že ju nič len tak ľahko nezastraší. A teraz vedľa nej stál obyčajný muž a jej sa opäť triasli kolená. Čo sa to s ňou deje?

„Aký si mala deň?" spýtal sa jej, aby nebolo počas celej jazdy výťahom ticho. „Bola si v práci?" vyzvedal, keď si prehliadol jej oblečenie.

„Áno," zaklamala už úplne automaticky. „Pomáhala som otcovi v práci. Ešte sa poobede budem musieť vrátiť."

Slabo sa usmial. Vedela to o ňom. Workoholik Bove mal rád, keď bohaté deti pracovali vo firmách svojich rodičov a nepovažovali všetok svoj majetok za samozrejmý. Jeho firma často organizovala rôzne stáže pre študentov, kde si mohli pričuchnúť k robote a naučiť sa aj niečo z praxe.

Vystúpili na najvyššom poschodí a ona mala pocit, že sa ocitla v raji. Stála pri zelenej mäkkej tráve, ktorá bola vysadená v širokom kruhu uprostred strechy. Okolo rástol živý plot a niekoľko stromov vystrihaných do kužeľovitého tvaru. Neďaleko trávnika zazrela drevené lavičky a stolík so stoličkami.

Ich jedlo bolo na ňom, prikryté striebornou pokrievkou, ktorá ho chránila pred vetrom. Musela uznať, že začínala byť poriadne hladná.

„Tak a sme tu," povedal jej a vykročil k stolíku.

Nasledovala ho a sadla si za stôl. Nadvihol pokrievku a ona pohľadom skontrolovala tanier. Prehltla vlnu slín, keď zazrela jedlo na ňom. Ružové mäso lososa lákavo voňalo a ona musela zadržať dych. Koľko rokov to bolo, čo naposledy jedla lososa?

Posledné roky jedla len obyčajne pečivo a polotovary. Sem-tam si niečo obyčajné uvarila. Ale lososa nejedla veky. Naposledy ešte vtedy, keď sa kúpala v prepychu a bola rovnako šťastná ako jej rodičia.

Takmer sa jej do očí nahrnuli slzy pri spomienke na dobré časy, ktoré kedysi brala ako samozrejmosť.

„Dúfam, že ti bude chutiť," povedal Ethan a sám sa pustil do jedla.

Nabrala si kúsok mäsa na vidličku a pomaly ho vložila do úst. Keby tam nebol, asi by sa na ten tanier doslova hodila. Takmer zavzdychala od slasti. Mäso bolo jemné a šťavnaté, rozpúšťalo sa jej v ústach. Jazyk jej pohladilo množstvo rozličných korenín, ktoré sa k rybe dokonale hodili. Nemohla odolať a nabrala si ďalšie sústo.

Za ním nasledovalo ďalšie a ďalšie, až tanier napokon ostal prázdny. Zbadala sa neskoro, ale zdalo sa, že Ethan jedol rovnako rýchlo. Chvalabohu. Nechcela jedlo zhltnúť skôr, než on. To sa na dámu nepatrí.

„Ďakujem," rozhodla sa prerušiť ticho. „Bolo to vynikajúce."

„To som rád."

Vstala, aby mu pomohla odpratať taniere, no on urobil niečo, čo vôbec nečakala. Schmatol ju za ruku a obrátil k sebe.

„Máš na perách kúsok omáčky."

Hlavou jej preblesla myšlienka, že si zrejme zle utrela ústa do papierového obrúska, keď sa k nej priblížil a pritisol jej svoje pery na jej. V tom momente sa jej mozog vypol. Akékoľvek pochody, ktoré jej doteraz prúdili hlavou, sa zastavili a ona mala v hlave len prázdno.

Naopak centrum celého jej bytia akoby sa presunulo do hrudníka. Srdce sa jej prudko rozbúchalo až mala pocit, že jej prerazí rebrá. Žalúdok sa jej zachvel a rozvibroval. Chvíľku si myslela, že vyvráti celý obed. No keď tento pocit chvíľku skúmala, zistila, že táto triaška žalúdka bola príjemná oproti tej, ktorú zažívala z nervozity.

Ethan Bove bol pre ňu ako jed. Jed, ktorý sa jej cez pery dostal do celého tela a pomaly jej opantával všetky zmysly. Napriek tomu, že cítila svoju otrávenosť, vedela, že jej to nestačí a chce viac.

Pritisla sa o neho celým svojim telom a jeho dlaň spočinula na jej páse. Pridŕžal si ju blízko pri sebe, jeho jazyk jej už dávno nezmazával len omáčku na perách, ale vkĺzol dnu do jej pootvorených pier. Pomaly skúmal jej vnútrajšok úst a v nich uložený jej lenivý jazyk. Len čo sa ho dotkol, pohla ním a prudko vyrazila vpred. Nečakal od nej takúto agresivitu a páčilo sa mu to.

Rukou mu prešla do jeho vlasov, on naopak ruku posunul opačným smerom a pohladil ju po zadku.

Samozrejme, nebolo to po prvý raz, čo sa bozkávala s mužom. Ale myslela si, že tieto pocity u nej dokáže vyvolať len muž, ktorého miluje. To, že Ethana nenávidela a aj napriek tomu pri ňom ledva lapala dych, ju miatlo.

Vedela, že to musí skončiť, inak sa možno stane niečo, čo oľutuje. No na druhej strane cítila, že sa chce nechať popáliť. Ešte nikdy necítila naraz takéto rozporuplné pocity. Boli úplne protichodné, vylučovali sa navzájom a predsa súčasne existovali.

Ethan prerušil bozk a pozrel sa jej do očí.

Pribúdajúca vzdialenosť medzi nimi uvoľnila prietok krvi do jej mozgu.

Preboha!

Priložila si dlaň na svoje opúchajúce vlhké pery a vytreštila na neho oči.

„Prepáč," dostala zo seba. „Nechcela som."

Pokašľala to. Tak veľmi to v tomto momente všetko pokazila! Teraz si bude myslieť, že ho chce dostať len do postele. Dočerta!

„Mrzí ma to," takisto sa jej ospravedlnil. „Nemal som."

„To je v pohode," vyjachtala a uvedomila si, že atmosféra medzi nimi začala hustnúť, teraz tu bolo akési napätie, ktoré zaštekalo a odohnalo uvoľnenosť a hravosť celého stretnutia. „Asi by som mala ísť," ustúpila pár krokov vzad a zvrtla sa.

„Prosím, nehnevaj sa," povedal.

„Ja sa nehnevám," usmiala sa na neho.

„Uvidíme sa ešte niekedy?" spýtal sa smutným hlasom.

V tom momente pripomínal malého chlapca, ktorý vyviedol niečo nezbedné a cíti sa skutočne previnilo. Možno naozaj čakal, že ho vyhreší.

„Určite áno," odvetila pevne.

Prešla k dverám a zmizla. Musí ho ešte vidieť, to bolo jasné. Nemôže teraz svoj plán zahodiť iba kvôli nejakému bozku.

Stála roztrasená v kabínke výťahu a opäť ničomu nerozumela. Ak sa mu dostane do postele, bude všetko oveľa jednoduchšie. Začne jej dôverovať a ona na neho skôr vyhrabe nejakú špinu, ktorú mu bude môcť potom chrstnúť do tváre. Tak prečo tu teraz ledva stála na nohách a cítila sa ako zajac v pasci?

Díval sa ako mizla vo dverách a zaťal zuby.

Možno išiel na to všetko prirýchlo. Nebol si vôbec istý, čo sa práve medzi nimi odohralo. Zacítil z nej plameň a bol si istý, že ona taktiež. Medzi nimi bola tá iskra, ktorá spôsobovala, že naokolo cítil vibrovať elektrinu zakaždým, keď bol v jej tesnej blízkosti.

Myslel si, že to bez nej vydrží. Ah, ako veľmi sa len mýlil. Od toho dňa, kedy ju stretol, myslel na ňu neprestajne každý deň. Nevedel sa dočkať momentu, kedy ju znova uvidí. Nečakal, že jej prítomnosť v ňom rozprúdi krv a prebudí taký hlad.

Dúfal, že ju neodplašil. To naozaj nechcel. Prišla mu tak mladá, keď od neho vystrašene utekala.

Nabudúce nato skúsi ísť pomalšie. Ak to vôbec vydrží...