Ktosi otvoril dvere na učebni a na chodbe na moment nastal chaos. Liam nás schmatol a pretlačil cez dvere na druhej strane. Pravdepodobne preto, aby sme si mohli sadnúť kdesi dozadu. Sedieť vpredu, to bola jeho nekonečná nočná mora.

A tak som si sadol na kraj v poslednom rade, aby si po mojej druhej strane nikto nemohol prisadnúť. Liam sa usadil po mojej ľavici, po tej jeho zase sedela Sophia. O pár voľných miest za nimi sa už skladali ďalší moji spolužiaci.

„Ak dovolíte, začali by sme, nech môžeme skôr skončiť," ženský hlas utíšil džavotajúcich študentov.

Zdvihol som hlavu a pozrel sa dopredu. Tento predmet sme mali mať s profesorom, ktorého neznášala snáď celá škola. Bol to arogantný idiot, ktorý si nenechal ujsť príležitosť strápniť nás. Na každej prednáške mal hlúpe poznámky o tom, že nás nezachráni ani len táto škola a skončíme na ulici, pretože sme tupí a leniví.

Keď som uvidel ženu stojacu za katedrou, vydýchol som. Bola to presne tá mladá žena, ktorú som dnes uvidel v bufete, kým som sa snažil skrotiť Liamove tirády o vzťahoch.

Takže nie je odo mňa mladšia a musí byť staršia o pár rokov. Ale zrejme nie o veľa. Musela len ukončiť školu a nastúpiť sem. Toto je jej prvý rok, keby na tejto škole pracovala dlhšie, už dávno by som si ju všimol.

Bola tak odlišná na rozdiel od ostatných žien na katedre, ktoré buď mali niekoľko kíl navyše, alebo svoju tvár menili pomocou mejkapu každý deň na akúsi masku hodnú maškarného bálu. Jej čistá biela pleť vyzerala takmer až chorobne bledá pod osvetlením posluchárne, ale jej svetlé ružové líčka jej dodávali živosť, jej modré oči zase iskru.

Pohľadom pokračovala po ďalších študentoch, narovnala pár papierov, čo mala v rukách a premietacie plátno za ňou sa pomaly spustilo dole.

„Profesor ma tento semester poveril vedením cvičení, takže tie budete mávať so mnou. Prednášky s ním, ale momentálne je na pracovnej ceste, takže nemohol prísť," začala rozprávať.

Hlas mala kúsok neistý, ale netriasol sa jej. Snažila sa ho pevne chytiť do rúk a hneď po úvodných vetách sa jej to podarilo. Začala rozprávať o ich organizácii predmetu a ja som si urobil pár poznámok.

Nejaká seminárna práca, skúška. Nič neobvyklé.

Keby mi tá žena nebola ani len troška sympatická, nikdy by som ani len neuvažoval nad tým, že si s ňou začnem. Isteže, bola to jej osobnosť, ktorá ma začala priťahovať hneď počas prvej prednášky. Ale bola to povaha? Za tú polhodinu, čo nám vykladala akési témy na seminárne práce, som nemal absolútne žiadnu šancu ju spoznať. Ako by som mohol tvrdiť, že som sa zamiloval do nej a nie do jej výzoru?

A aj napriek tomu som cítil, že ju mám rád.

Čím dlhšie som sa na ňu dívať, tým viac ma začínala priťahovať.

„Caleb."

Keby bola len obyčajnou študentkou, prisadol by som si vedľa nej na lavičku počas prestávky. Zrejme by v lone držala nejakú hrubú knihu a ja by som sa spýtal, čo číta.

Zdvihla by svoje svetlé oči od napínavých riadkov a pozrela by na mňa. Venovala by mi slabý úsmev a povedala, že číta knihu od môjho obľúbeného autora. Zasmiali by sme sa na tej náhode, začali diskutovať o jeho najlepšom diele a minúty, ktoré by som predtým strávil osamote, by plynuli tak rýchlo ako nikdy predtým.

„Caleb?"

Odtrhol som od nej pohľad a obrátil sa. Sophia s Liamom na mňa zízali.

„Oh, našiel si si cieľ?" podpichol ma Liam a rýchlo otočil hlavu, aby skontroloval, ktorým smerom som sa díval. „Páči sa ti tá ženská? Vybral si si veľkú rybu."

Sophia sa odvrátila a namiesto zapojenia sa do debaty začala po okraji svojich papierov kresliť náhodné abstraktné motívy.

„Niekto príďte s USB-čkom do mojej kancelárie a dám vám naň jednotlivé materiály, ktoré budete potrebovať na cvičenia," prehovorila vyučujúca a my sme pochopili, že prvá prednáška je na konci.

„Sophia, máš tu USB, že?" štuchol do nej Liam.

Prikývla a vytiahla ho zo svojej kabelky. Podala ho Liamovi, no on ho hodil ihneď po mne. Reflexívne som zdvihol ruku a chytil ho do dlane. Kým ostatní študenti šumeli v posluchárni, ja som vstal a prehodil si svoj batoh cez jedno plece.

Vyšla z miestnosti a ja som sa vybral za ňou. USB kľúč na šnúrke som krútil v prstoch.

„Caleb!" zakričal na mňa niekto.

Otočil som sa a uvidel, ako za mnou utekalo ešte niekoľko spolužiačok. No obe mi vtisli svoje kľúče do dlane a potom odišli. Zovrel som ich v rukách a šiel ďalej po chodbe za ňou.

„Ako sa voláš?" spýtala sa ma.

„Caleb Evans."

„Shiloh Taylorová," usmiala sa na mňa.

Natiahol som ruku a potriasol jej dlaňou. Bola presne taká jemná a drobná, ako som si predstavoval.

„O vás som už na katedre počula," pokračovala. „Vaša záverečná práca vyhrala cenu."

„Áno," odpovedal som. „Je to skôr zásluha vedúceho. Nútil ma ju prepisovať stále dookola. Myslel som si, že sa z toho snáď zbláznim." Pokračoval som nervózne.

„Už máte vybraného vedúceho, s kým budete pracovať na budúcoročnej záverečnej práci?" opýtala sa.

„To nie," zavrtel som hlavou. „Ešte som sa nerozhodol, ale rád by som šiel k niekomu inému. Vy budete môcť mať na starosť pár prác?"

„Pravdaže," usmiala sa. „Nemám ešte nikoho, lebo väčšina si šla za staršími. Ale môj vedúci pracuje na jednom grante, takže otvoril spolu so mnou niekoľko tém."

„Ja si ich pozriem v systéme a možno sa na niektorú z nich prihlásim," odpovedal som.

Musel som sa pousmiať. Išlo to všetko presne podľa mojich predstáv.

Bol len prvý týždeň semestra a študentov na chodbách bolo málo. Väčšina skončila skôr, než my a rozliezla sa po izbách na internátoch, alebo sa vybrala do mesta. Tí zodpovednejší ešte museli takmer hodinu zarezávať v triedach. Možno aj práve preto bol výťah, do ktorého sme nastúpili, prázdny.

Aj napriek tomu som sa v ňom cítil akosi stiesnene. Bolo to spôsobené hlavne jej elektrizujúcou prítomnosťou, ktorá mi tancovala po pokožke. Na okamih som si želal, aby sme sa tu vo výťahu zasekli.

Hlavou sa mi hrnuli všetky tie šialené chlapčenské predstavy, ako by sme sa počas pár minút čakania na pomoc zblížili. Musel som preglgnúť. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by som takto túžil po nejakej žene. Asi to bolo tým, že som dávno už s nikým nechodil a začínalo mi z toho prepínať.

Stlačila číslo poschodia, na ktorom mala kancelárie väčšina ľudí našej katedry. No keď sa výťah zastavil a ona vystúpila, prešla do druhého krídla.

„Máte kanceláriu na tejto strane?" spýtal som sa.

„Oproti nemali už voľné kancelárie, tak mi uvoľnili túto malú tu."

Kráčala spokojne predo mnou a ja som sa snažil nezízať jej na zadok v úzkej sukni. No nech som sa díval kdekoľvek, moje oči neustále kĺzali po jej tele. Sledoval som jej krk obtiahnutý bledou pokožkou, jemné vlasy. Nevedel som, kde som sa mal dívať, aby som ju nehodnotil ako budúcu partnerku.

Isteže, bola možno o kúsok viac urečnenejšia, než som si myslel. Ale chápal som to. Bolo to na prelomenie ľadu. Niektorí ľudia jednoducho nechápali, že ticho nie je zlé. Väčšina sa cítila nepríjemne, keď bola s niekým, kto bol ticho a tak sa snažila vždy rozdúchať nejaký rozhovor. A ona nebola výnimkou.

Možno som si mal už v tomto štádiu všimnúť, že moje predstavy o nej sa líšia od reality. Ale vtedy som to ignoroval. Neprišlo mi to dôležité a stále som veril svojmu odhadu. Taká žena jednoducho nemôže byť inakšia, než som predpokladal.

Mýlil som sa.

Odomkla dvere na svojej kancelárii a vošla dnu. Šiel som ihneď za ňou a ocitol sa tak v drobnej obdĺžnikovej miestnosti. Na samom konci boli okná, cez ktoré dnu kúsok svietilo slnko. Takže mala kanceláriu orientovanú skôr na východ.

Cez staré zvislé žalúzie som videl von na zadnú stranu pozemku školy. Mala perfektnú polohu kancelárie. Keď tu bude, nikto ju nebude môcť skontrolovať, či sa tu ešte stále svieti. Okrem toho mala okno vysoko, boli sme takmer na najvyššom poschodí budovy.

Podišla k oknu a kúsok ho odchýlila. Potom zatiahla žalúzie, aby videla na obrazovku počítača, ktorý si zapla. Kým sa rozbiehal a ticho zurčal, zatvoril som dvere na jej kancelárii a rozhliadol sa po nej.

Mala tam jednu nízku poličku, v ktorej bolo množstvo kníh a navrchu na nej bola v zásuvke rýchlovarná kanvica. Na stole mala niekoľko papierov a hrubú knihu, zrejme nejakú odbornú publikáciu. Mala v nej polepené množstvo farebných lístočkov, na ktoré si robila poznámky.

„Dajte mi tie USB-čka, prosím."

Obrátil som sa k nej a podal jej do rúk USB kľúče. Vzala ich do dlaní a nahla sa ponad stôl, aby ich mohla nastrkať do portov vstavaných v monitore.

Prsia v polorozopnutej blúzke sa jej prevalili. Odvrátil som sa od nej, očami spočinul na knihách na stole. Bolo odo mňa neslušné na ňu zízať. Dal by som čokoľvek zato, keby bola moja spolužiačka. Ale ona bola učiteľka. Niekto, kto je nado mnou, kto ma bude vždy vidieť len ako študenta a nie muža.

Otázkou bolo, ako túto pomyselnú hranicu preklenúť.

♥.·:*:·.♥