Hoci som nemal ani poňatia o tom, že tento rok nebude ani zďaleka taký nudný a stereotypný, ako som si myslel, aj tak som sa naň istým spôsobom tešil.

Tá istá linka autobusu, to isté voľné sedadlo, ten istý šofér donekonečna počúvajúci tie sladké odrhovačky, ktoré hrali v rádiu. Bzučanie ospalých ľudí navôkol.

Všetky z týchto vnemov boli pre mňa známe, upokojovali ma, ubezpečovali, že hoci svet bol premenlivé a nestabilné miesto, stále existovalo niečo, čoho sa mohol zachytiť, na čo som sa mohol spoľahnúť, o čo sa oprieť.

No na druhej strane som to neznášal.

Usadím sa tam, všade navôkol budú tie isté tupé tváre, v ušiach mi budú škriekať tie isté otravné hlasy. Hodina za hodinou bude prebiehať príšerne pomaly, zleje sa do jedného lenivého dňa, kedy budem odpočítavať sekundy do doby, kedy sa konečne vrátim domov a ponorím naspäť do písania.

Prehodil som na seba bundu a vystúpil. Zastávka bola neďaleko univerzity. Prebehol som dovnútra budovy cez sklenené dvere a premýšľal, ktorého zo spolužiakov stretnem ako prvého. Bol to taký súkromný horoskop, predpoveď na nasledujúci školský rok.

Stretnem rozrehotaného Liama? To je dobré znamenie. Znamená to, že ho na túto školu opäť prijali a nech bude tento semester akokoľvek otravný, v jeho prítomnosti to bude o kúsok znesiteľnejšie.

Sophia? Určite ju prijali. Má perfektné známky. Ani len ja som nemal červený diplom, ale jej sa to podarilo. Načo vkladať také obrovské množstvo úsilia do kusu papiera v doskách?

Prešiel som chodbou, zamieril k prednáškovej miestnosti na konci chodby. Dnes len jedna prednáška. Bude trvať tak päť minút a hneď nato nás pustia. Ani len vyučujúcim sa nechce do začiatku školského roka. Načo som vôbec vstal z postele?

V mojom zornom uhle sa zjavili nohy. Dlhé a štíhle, obuté v členkových čižmách na obrovitánskom tenkom podpätku. Tiahli sa krížom cez chodbu, akoby čakali na moment, aby mi mohli podlomiť kolená.

Obrátil som hlavu na ženu sediacu v tom kresle. Bola to Kayla, samozrejme. Nikto iný s takými dlhými nohami na tejto škole si nedovolil nosiť ešte aj vysoké opätky. Ako vždy sedela v kresle, na ušiach mala slúchadlá a viečka pritvorené.

Zastal som a počkal, či sa jej uráči tie nohy aspoň kúsok pokrčiť. Zdalo sa, že ma predsa počula, otvorila oči a pozrela na mňa.

„Ahoj," povedal som ľadovým tónom.

„Ahoj," odpovedala.

Nohy však nestiahla. Obišiel som ju a nevenoval pozornosť jej drzému správaniu. Zrejme sa stále nepovzniesla nad to, že som ju odmietol. Typické. Uvedomovala si vôbec, aké len bola detinská?

Premýšľal som nad výsledkom veštby. Uvidel som ju tento rok ako prvú z nášho ročníka. Čo to asi znamená? Aký školský rok ma čaká? Predpokladal som, že to bude len jedna obrovská katastrofa.

Pred posluchárňou som objavil hlúčik tvárí, ktoré som poznal. Úprimne, nebol som rád, že ich vidím. Väčšina mojich spolužiakov nepatrila medzi najbystrejších. Vlastne som sa čudoval, ako sa im podarilo dostať sa až sem. A potom, že úroveň školstva sa zhoršuje...

Namiesto posluchárne som zamieril do zadnej časti chodby, kde sa nachádzal školský bufet. Do začiatku prednášky som mal ešte nejakú chvíľku čas a vedel som, že bude trvať aj tak iba pár minút a ja zabijem zbytočne polovicu svojho dňa.

„Caleb, ahoj!" známy hlas mi pretrhol niť myšlienok a upútal pozornosť.

„Ahoj," podišiel som k nej.

Usmiala sa a v lícach sa jej objavili jamky. Jej svetlé orieškové oči vyžarovali teplo, radosť. Odhrnula si prameň hnedých vlasov z tváre, snažila sa ho prstami zastoknúť za ucho, ale jej vlasy boli tak husté, že jej odtiaľ vždy zutekali.

„Nevidel si Liama?" spýtala sa.

„Nie," mykol som plecom a usadil sa na lavicu oproti nej. „Asi dobehne na poslednú chvíľu, ako vždycky."

„Čo si robil cez leto?" pokračovala svojimi presne zvolenými otázkami.

Neznášal som tieto rozhovory. Vedel som, že to myslí dobre, ale oveľa radšej som si v jej spoločnosti vychutnával ticho. Nieže by mi vadil jej hlas, len som jednoducho nemal chuť odpovedať.

Celé leto som strávil prácou na svojom novom rukopise. Vďaka Kayle mi vydali moju úplne prvú, rozhodli sa aj pre druhú, len čo som im poslal koncept. No písal som pod pseudonymom, moju pravú identitu poznala len Kayla a editor, s ktorým som sa teraz pravidelne stretával, aby sme zdvihli úroveň môjho nového románu.

„Dokopy nič," odpovedal som.

„Čaute!" Liam zamával pár ľuďom a potom sa pichol medzi nás skôr, než sa za ním stihli rozbehnúť niektoré z lepkavých spolužiačok. „Čo máte nové?" obom sa nám zavesil na plecia a striedavo sa na nás sledoval. „Ja novú frajerku, napríklad."

„Zase?" prevrátila Sophia očami. „Po tej poslednej si povedal, že žiadnu ženskú už nechceš ani vidieť."

„Nemôžem zato, že som taký žiadaný," uškrnul sa na ňu. „A táto má perfektnú výbavu," názorne ukázal svojimi dlaňami na hrudníku obrovské kružnice.

Sophia odfrkla: „Debil."

„Čo máš za problém?" otočil sa k nej. „Keď ženské si vyberajú podľa peňazí, ja si môžem vyberať podľa výzoru."

Niekedy som mal pocit, že som z inej planéty. Ich rozhovory mi pripadali akoby rozprávali inou rečou, nevedel som sa prispôsobiť ich žartom, témam. Absolútne som sa nechytal.

„Ale ideme si dnes niekam sadnúť, nie?" Liamova otázka ma vrátila naspäť na Zem.

„Poďme do tej čokoládovne," Sophiin podráždený tón sa zmenil ihneď na detský prosebný.

„Priberieš," odsekol jej. „Poďme radšej na pivo, aspoň ti narastú prsia."

„Debil."

V duchu som prevrátil očami. Dostaneme sa dnes vôbec od témy telesných proporcií aj niekam inde? Nedával som tomu veľkú nádej.

„Stretol som sa v lete inak s mojim spolužiakom zo strednej," spustil Liam novú tému.

Na rozdiel odo mňa, on mal vždy o čom rozprávať. Možno aj preto bol medzi dievčatami taký obľúbený. Vždy vedel rečami elegantne vykorčuľovať z každej situácie a spravil pri tom aj trojitý axel. Ja naopak som vedel úhľadné vety skladať iba na papieri.

„A čo s ním?"

„Neuveríš, keď ti to poviem. Chodí s Kaylou."

„Prosím?" Sophia sa strčila bližšie k Liamovi, aby lepšie počula. „Ako chodí?"

„No naozaj. Vysvitlo, že je jej spolubývajúci a pred rokom sa rozišiel s tou svojou čudnou frajerkou a dal sa dokopy s Kaylou. A odvtedy sú spolu. A tak som vyzvedal a dopočul som sa mnoho zaujímavých vecí."

„Akých?" Sophia takmer zastrihala ušami.

„Vraj vôbec nie je taká, ako sa hovorí. Pred spolužiakom chodila ešte s jedným týpkom, s tým sa nakoniec rozišli. Okrem toho nechodila už s nikým."

Tentoraz som to bol ja, kto odfrkol: „To, že s nikým nechodila, neznamená, že s nikým nespávala."

„To som sa nepýtal a asi by mi to ani nevedel povedať. Ale zisťoval som, či je ozaj taká dobrá v posteli, ako sa hovorí. Nepovedal žiadne detaily, ale prikývol, že áno."

„A vieš povedať aj niečo, čo sme o nej ešte nepočuli?" zasyčala Sophia a potiahla ho za rukáv.

„Vraj najlepšia priateľka na svete. Nenaštve sa ani keď ho nachytá pozerať porno, je otvorená rôznym experimentom."

„Definitívne," prevrátil som očami. Už som to naozaj nemohol počúvať. „Spýtaj sa ho to po troch rokoch vzťahu, keď mozog prestane produkovať chemikálie a ich láska opadne. Som zvedavý, čo ti povie potom."

„Si riadne hnusný," oborila sa na mňa Sophia. „Čo si nikdy nebol zaľúbený?"

Neodpovedal som.

Nemusel som im dvom nič vysvetľovať. Samozrejme, že som bol zamilovaný. Kto nebol? No boli sme len šialení tínedžeri, ktorí sa hádali kvôli úplným maličkostiam. Pri prvej prekážke sa náš vzťah rozsypal na kúsky, ktoré zrazu nebolo možné poskladať.

Možno som neveril na lásku. V mojich naivných predstavách trvala večne a zvládla by prekonať čokoľvek. V realite to tak často nefungovalo.

Aj Kayla. Keď som vtedy sedel oproti nej v tom host clube, tvrdila mi, že ma miluje. Nikdy som tomu neuveril. Hoci ten chlapík z klenotníctva sa ma o tom snažil presvedčiť. Chcel si u nej vylepšiť známku? Dostať sa jej do nohavičiek? Netuším.

No hoci ma milovala, teraz sa dozvedám, že sa dala dokopy s chalanom, s ktorým bývala? Spamätala sa nejako ľahko, nie?

Zíde z očí, zíde z mysle. To je pravá láska?

Alebo možno len nedokážem rozdýchať to, že na mňa tak rýchlo zabudla.

Kayla bola presne ako typ žien, ktoré nemám rád. Sebavedomé, idúce si za svojim cieľom pomaly cez mŕtvoly. Nehľadiac na iných. Nechcem chodiť s takou ženou, nechcem sa do nej zamilovať.

Chcel som tiché dievča ktoré by dokázalo týždeň nehovoriť o najnovšej kolekcii oblečenia, výpredajoch a o prihlúplych rozhovoroch so svojimi rovnako hlúpymi kamarátkami. No zdalo sa, že nech sa takú snažím nájsť kdekoľvek, nemám vôbec šťastie.

„Aký typ dievčaťa sa ti páči, Caleb?" zavŕtala sa do mňa pohľadom Sophia.

„Milá, kúsok tichšia. Neznášam, keď sú hlučné. Možno kúsok pokory neuškodí. Niekedy mám pocit, že tá ľuďom chýba najviac."

Sophia hltala každé moje slovo, Liam naopak sa zachichotal.

„Takže sa ti páčia poslušné a submisívne. Ale to ma nezaujíma. Máš radšej kozy, či zadok?"

„Na tom nezáleží."

Liam sa netváril spokojne.

„Ale chceš, aby bola otvorená v sexe," pokračoval. „Si taký idiot. Mohol si mať Kaylu. Tú Kaylu, ktorá ťa vie dostať do extázy bez toho, aby ťa niečím nadopovala. Isto má poriadne libido, musia spávať každý deň."

Vzdychol som. „Na tom nezáleží. Fajn, priťahuje ťa, chceš s ňou spať. Ale fáza spoznávania časom prejde a ona ťa omrzí. A potom, keď už budete spávať tak raz za mesiac, ti zo vzťahu nič neostane."

„A to si nájdem novú," vynašiel sa Liam.

Sophiine nervy povolili. Začala mu čistiť žalúdok a prevychovávať ho. Nevenoval som jej pozornosť. Netuším, prečo sa snažila pred nami pôsobiť ako vychované slušné dievča. Nám dvom to bolo úplne jedno. Liam ju dotiahol medzi nás zato, lebo potreboval niekoho, kto sa postará o školské projekty.

Nepáčil sa mi jeho prístup. Isteže, aj pre mňa bol vo vzťahu sex dôležitý, ale ja som hľadal vzťah, nie len chvíľkovú zábavu. Hľadal som osobu, s ktorou by som bol schopný prežiť celý život, budiť sa po jej boku a neoľutoval by som.

Obrátil som hlavu od stola a očami prebehol po ľuďoch sediacich za stolom v bufete.

Vtedy som si ju všimol.

Sedela na lavici za ďalším zo stolov pri bufete. Mladá žena. Mala chudú postavu, priemernú výšku. Na bielej žiarivej blúzke mala vyhrnuté rukávy po lakte a jej zápästia boli tak tenučké, až som si myslel, že sa jej zlomia, ak s nimi niekam buchne.

Predné pramene svetlých blond vlasov mala zopnuté vzadu plastovým štipcom, ktorý jej trčal na vrchnej časti hlavy. Zvyšné vlasy jej poslušne sedeli na pleciach. Nebola výrazne nalíčená, jej pery sa leskli jemnou ružovou farbou.

Aký typ dievčaťa sa ti páči, Caleb?

Presne tá žena, ktorá sedela vedľa. A ktorá teraz zdvihla svoje svetlomodré oči ku mne a venovala mi povzbudivý úsmev. Až vtedy som si uvedomil, že som asi rozprával príliš nahlas a ona mohla počuť, o čom sme sa zhovárali.

Sledoval som jej tvár. Usmievala sa, hodinky na jej ruke sa občas v svetle bielych žiariviek zaleskli. Preložila si nohu cez nohu a ja som si všimol krátku zvonovú sukňu tmavej modrej farby, ktorú mala na sebe. Nebola nejako obzvlášť vyparádená, ale jej formálne oblečenie sa do školy hodilo.

Myseľ prestala dávať pozor a moja fantázia sa rozbehla naplno. Pravdepodobne bola už ubitá od toľkého editovania textu. Potrebovala kúsok slobody. Tá žena mi bola sympatická. Netrápilo ma, že je o pár rokov odo mňa staršia alebo mladšia. Vekový rozdiel tam nemohol byť veľký, keďže stále bola na našej univerzite. Navyše z nej stále vyžarovala mladosť. Keby si obliekla mikinu a rifle, splietol by som si ju s tínedžerkami.

Sophia by povedala, že láska nie je o výzore. Väčšie klamstvo som v živote nepočul.

Aj keby ste sa zamilovali do človeka bez toho, aby ste ho videli, len čo by ste zistili, že je oveľa horší, než vaša znesiteľná hranica, je koniec. Musí tam byť aspoň malá iskrička, ktorá vás upúta. Farba očí, úsmev, čokoľvek.

Kým som tam sedel a myseľ sa snažila dať facku mojej fantázii, priviazať ju reťazami späť do reality, tá žena sa na mňa pozrela.

V tom momente som veril, že sa naše oči stretli na sekundu dlhšie, než s ostatnými spolužiakmi...

♥.·:*:·.♥