„Tak som tu," usmial sa na mňa, keď som otvorila dvere a uvidela ho stáť na chodbe.

„Ahoj," opätovala som mu úsmev. „Poď ďalej."

Maliarsky stojan som už mala pripravený.

„Tak, ako mám dnes pózovať?" spýtal sa.

„No," začala som a pocítila, ako sa do môjho hrudníka prikradla nervozita. Ako zareaguje, keď mu poviem, že ho dnes chcem maľovať úplne nahého?

„Neboj sa," zasmial sa. „Kľudne si povedz."

„No, chcela by som... aby sme ešte prebrali jednu vec."

Jasné, takže napokon som sa nevedela „vymáčknuť" a začala som hovoriť o niečom inom. Si šikovná, Nia. Vážne.

„Akú?" spýtal sa.

„Včera som ti povedala, že ti nič nemôžem dať zato, že mi pózuješ, ale po druhom zamyslení, to je proste hlúposť. Ani nevieš ako mi tým zachraňuješ kožu."

„Ako?"

„No...keďže som nechodila na hodiny jedného profesora na škole, naštval sa na mňa. Povedal, že mi dá urobiť predmet len v tom prípade, keď mu donesiem nakreslené všetky zadania, ktoré robili na hodinách. Tak som si potrebovala urýchlene zohnať nejakého človeka na pózovanie, aby som mohla za dva týždne odovzdať celé svoje zadanie."

„Takže toto pózovanie," prehovoril.

„Bude trvať len dva týždne, žiaden strach. Ale aby som sa vrátila naspäť k tomu, o čom som začala hovoriť. Rada by som ti túto tvoju láskavosť nejako oplatila. Stále neviem ako. Som študent a..."

„Nebudem chcieť peniaze," odpovedal a tým ma zastavil.

„Naozaj?"

„Vážne."

„Ako... viem, že by to možno nebol problém, len môj príjem je dosť nestabilný a..."

„Pracuješ?"

„Z domu."

„Ako?"

„Kreslím obrazy na zákazky. A popritom publikujem na internete komiks pre predplatiteľov."

„Kreslíš komiksy?" začal sa zaujímať.

„Hej," skúsila som to so stručnou a vyhýbavou odpoveďou. „Zaujíma ťa to?"

„Vieš, že chlapi majú radi komiksy o superhrdinoch."

„No, toto je troška iný typ komiksu," zasmiala som sa.

„Máš aj vlastný pseudonym?"

„Mám."

„Prezradíš mi ho?"

„To by som nerada."

„No tak," skúsil to troška inak a nahodil jemný a prosebný tón. Zrazu som zistila, že je ťažké mu odolať. „Ber to ako formu platby za pózovanie."

„Blu...elle."

„Čo?"

„Bluelle."

„To je tvoja prezývka."

„Áno."

„Naštveš sa, keď si to teraz začnem googliť?"

„Áno!"

Rozosmial sa. „Prečo? Hanbíš sa zato?"

„Čože? Nie! Len to bude asi niečo iné, než čakáš."

„Ale Bože, je to jeden komiks, čo tam po ňom."

Sledovala som, ako vytiahol z vrecka svojich nohavíc svoj drahý smartfón a potom na ňom otvoril prehliadač. Začal vyhľadávať môj pseudonym a ja som cítila, ako sa začínam červenať.

„Vážne?" pozrel na mňa a ja som videla, že sa stále smeje. „Kreslíš erotické komiksy?"

„Áno," oprela som sa zadkom o stôl. „Tak troška."

„Sú populárne?"

„Dosť. Ale stále nie natoľko, aby som sa z toho úplne uživila."

„Môžem ich vidieť?"

„Nie!" zafučala som. „Ale môžem ti ukázať jedno dievča, ktoré je mojim maskotom."

„Máš vlastného maskota?"

„Áno. Volá sa Aoi."

Prešla som k stolu a zhrnula z neho niekoľko papierov, až kým som mu neukázala ten, ktorý bol na samom spodku. Bol to plagát kresleného dievčaťa s modrými vlasmi, ktoré boli podobné tým mojim. Špicatá brada a nos, obrovské azúrové oči. Oblečená bola v školskej uniforme tvorenej sukňou a blúzkou s mašľou.

„Podobá sa mi to na japonské komiksy," prehovoril.

„Oh, poznáš ich?" usmiala som sa na neho. „Otaku sú primárnou cieľovou skupinou, pre ktorú kreslím."

„No páni. Fakt som to nečakal," rozosmial sa.

„Povedala som ti, že chcem kresliť akty a napriek tomu si nečakal, že budem kresliť komiks o niečom takom?"

„Dáva to zmysel. Jasné, prepáč."

Odstúpil od stola a vrátil sa späť k taburetke, ktorá stála pred mojim maliarskym stojanom. „Tak, mali by sme sa vrátiť k tvojmu maľovaniu, nie?"

„Mali," oblizla som si pery a pozrela sa na neho.

Cítila som, ako sa v mojom vnútri stupňuje vzrušenie.

„Tak čo to dnes bude?"

„Nuž... rada by som, keby si bol dnes úplne nahý."

Pomaly prehltol a potom sa na mňa pozrel. „V poriadku."

Čo to povedal? Práve úplne súhlasil bez jedinej námietky.

„Vieš, nemusíš to urobiť."

„To je v pohode," povedal a vyzliekol zo seba tričko.

„Pomaly si začínam myslieť, že si úchyl," zasmiala som sa, no môj smiech sa premenil len na nervózny chichot. „Vôbec ti nerobí problém vyzliecť sa pred cudzím dievčaťom. Nerobíš to náhodou po nociach v parku?"

Rozosmial sa. „Robím len to, o čo ma žiadaš. Je to skôr zo zvedavosti, než z túžby po odplate. Ale aby si nemala blbý pocit, že to robím zadarmo, bral by som nejaký obed."

„Na tom by sme sa mohli dohodnúť," usmiala som sa ponad maliarsky stojan a potom ho premerala očami.

Zalapala som po dychu, keď som uvidela jeho hrudník. Hodil tričko nabok a potom siahol po svojich nohaviciach. Cítila som, ako mi do tváre stúpa horúčava, keď sa predo mnou ocitol iba v boxerkách.

Napokon sa nadýchol a vyzliekol si aj tie.

Očami som sa na ňom popásla, aj keď som vedela, že to nesmiem urobiť. Mal rekciu a ja som sa musela silno ovládať, aby som znova očami neskĺzla k jeho stojacej mužnosti.

„Sorry," odpovedal a začal zatínať päsť na ruke.

„Hej, čo to robíš?" chytila som ho za zápästie.

Kedy som podišla k nemu? Ešte pred chvíľkou som predsa bola za stojanom.

„Počul som, že to pomáha pri erekcii. Nútiš krv nahrnúť sa inde a..."

„Nie," povedala som potichu a stále mu stláčala zápästie. „Takto to je super."

Prestal kŕčovito zovierať ruku a ja som mu ju spustila pozdĺž tela. Začala som ho usádzať tak, aby som vytvorila nejakú pózu. Keď som si ho napokon nastavila ako figurínu tak, ako som potrebovala, pomaly som sa vrátila k stojanu.

Bola som až po uši v totálnom probléme.

Hltala som ho očami, kým som ho maľovala a začínalo mi dochádzať, že som ním posadnutá. Môj štetec kopíroval línie jeho tela a musela som si zahryznúť do jazyka, aby som si znova neprešla po perách.

Dostala som sa do prúdenia. Maximálne som sa sústredila a moja ruka so štetcom sa mihala na plátne. Ešte pred pár chvíľkami bolo bledé, no teraz ihralo rôznymi farbami. Cítila som sa, akoby som mala horúčku. Neustále som maľovala, po tvári sa mi skotúľala kvapka potu. Pán Beauregard sa mi obtieral o nohy, ale ja som ho ignorovalo.

V mojom svete neexistovalo nič, len on...

Pán Bauregard zamraučal.

Precitla som.

„Si v pohode, Nia?" spýtal sa ma Daniel.

„Hej, prečo?" obzrela som sa a keď som zazrela môj budík hodený na stole, zhíkla som. „To je už toľko hodín?" Obrátila som sa k nemu: „Prečo si nepovedal, že chceš pauzu? Musí ťa bolieť každý sval z toho, ako nepohnuto si tam bol."

„Môžem sa obliecť?"

„Môžeš."

Vstal a podišiel k svojim veciam, ktoré mal poskladané v kresle. Pomaly sa obliekol a ja som sa snažila nesledovať ho, aj keď mu k nemu neustále utekali oči.

„Vyzerala si taká sústredená," prehovoril. „Jednoducho som ťa nechcel vyrušovať."

„Oh..."

„Vieš, myslel som si, že si nejaká čudáčka. Len tak si bez strachu pustila do svojho bytu cudzieho muža, začala si ho žiadať o to, aby sa pred tebou vyzliekol. Ale ako si sa ponorila do svojej práce, pochopil som, že to myslíš naozaj vážne. Myslel som si, že to je pre teba len nejaký chorý druh zábavy."

Obliekol na seba tričko a ja som začala odkladať farby a štetce. Otvorila som dokorán okno a dnu zavial už chladnejší vzduch. Vonku sa začínalo stmievať a konečne sa tam dalo dýchať.

„Obed už zrejme nestíhame," prehovoril zamyslene. „Ale čo by si povedala na večeru?"

„Budem rada," zhrabla som svoju kabelku a pristavila sa v kuchynke.

Vytiahla som malú mačaciu konzervu a otvorila ju. Vysypala som jej obsah do misky a môj kocúr s radosťou pribehol ku mne. Obtrel sa mi o nohy a ja som mu rukou prešla po jemnej srsti chrbta.

„Môžeme ísť," prerušila som ticho.

„Kam sa chceš ísť najesť?"

„Hneď vedľa je nejaká grécka reštaurácia," navrhla som.

O pár minút sme už sedeli za stolom v pekne zariadenej a hlavne klimatizovanej miestnosti. Nevedela som ani, čo som si objednala. Len som vybrala menu dňa a kým som čakala, čo si Daniel vyberie, uvedomila som si, že som poriadne hladná.

Dívala som sa na neho. Bola som ním tak fascinovaná.

„Prečo si vlastne s týmto všetkým súhlasil?" spýtala som sa niečo, čo mi už dlho nedalo pokoj.

„Pretože som sa nudil," odpovedal. „Pretože žijem presne ten nudný život účtovníka, aký si spomínala. A hľadal som niečo, čo by mi spestrilo."

„Prečo si neskúsil sex?"

„Potreboval som od žien pauzu."

„Si gay?"

Rozosmial sa. „Nie, to nie. Len som sa nechcel hrnúť do žiadneho vzťahu."

Tentoraz som to bola ja, kto sa rozosmial: „Nikto predsa nehovoril nič o vzťahu. Rozprávala som o sexe. Bez záväzkov. Máš určite skvelý plat. Aj keby si niekoho nepoznal, určite by si si niekoho mohol najať."

„Tak mladá a tak skorumpovaná."

Mykla som plecom. „Taký je svet. Len ti hovorím ako to je. Som na výške a väčšina mojich spolužiakov sa pári ako zajace."

„Väčšina... a ty nie?" chytil ma za slová.

„Ja... nemám náladu," prehrabla som si vlasy a oprela sa na stoličke. „Videl si, čo kreslím. Teda, chvalabohu, videl si len môjho maskota. Nemám čas ani chuť. Chodím do školy, vo voľnom čase maľujem alebo kreslím. Snažím sa vydať novú časť komiksu každý mesiac. A keď vidím tie ohlasy, dvíha sa mi z toho všetkého žalúdok. Muži sú maximálne úchylní a divní. A čo je horšie, niektoré ženy sú presne také isté. Čím horšie niečo nakreslím, tým sú spokojnejší."

„Spomínala si, že to kreslíš pre veľmi špecifickú skupinu ľudí."

„Pre nenormálnych ľudí," zafunela som. „Ktorí majú svoju obľúbenú kreslenú postavu vytlačenú na obliečke na vankúši a spávajú s ňou. Nechcem ani vedieť, čo sa s tými úbohými vankúšmi deje v noci."

„Tak nato nemysli. Nedívaj sa na nikoho iného, iba sa sústreď nato, aby si kráčala svojou cestou. Ostatní sú nepodstatní."

V kútiku duše som to vedela. Nedívať sa, iba kráčať vpred.

Ale ako som sa mala sústrediť len na seba, keď sa v mojich myšlienkach čoraz častejšie vyskytoval len on?