Po jeho odchode sa z izby nielenže vytratilo svetlo, ale aj všetka pozitívna energia a ja som mala strašnú chuť začať sa ľutovať. Znovu som si ľahla na chrbát a zatvorila som oči. Bola som hrozne unavená z toho neustáleho ničnerobenia... Pomaličky som začala strácať vedomie a prepadala som sa do ríše snov.

Vtom do izby vtrhla mama. Nezaklopala, ani mi o sebe nedala nijako vedieť a prudko ma vytrhla z driemot. Na tvári mala nečitateľný výraz, ale ruky prekrížené na hrudi značili nejaký problém. Ajajaj... „Kto to bol?" spýtala sa. Tá otázka jej vyletela z úst rýchlo ako blesk a trafila moju myseľ. No, kto to bol? premýšľala som v duchu.

„Koho myslíš?"predstierala som nechápavosť, len aby som jej nemusela odpovedať.

„Toho chlapca, ktorý pred chvíľkou odišiel." Ale fakt... Kto to vlastne bol? To jej mám proste povedať, že „Počuj, mami, toho chalana vlastne vôbec nepoznám, len dnes ráno som sa s ním zoznámila... Ale je fakt super! Naozaj!" Odvrátila som od nej pohľad.

„ To bol... hmm... kamoš," zaklamala som. „Nedôležitý kamoš," dodala som. Druhé klamstvo bolo veľmi ťažké vysloviť, ale nejako som sa musela premôcť.

„Aha. Prečo tu bol?" vyzvedala ďalej. Mala som chuť prevrátiť očami a vzdychnúť, no nespravila som to. Ani už neviem prečo. Asi ma presvedčilo niečo v jej očiach, čo jasne napovedalo, že tentokrát sa o mňa naozaj zaujíma a nepýta sa ma to len z povinnosti.

Mykla som plecami. „Neviem." Znovu som klamala. Po toľkých rokoch klamstiev ma už ani neprekvapovalo, že dokážem bez problémov klamať aj vlastnej mame. Na tvári som mala nasadenú masku kamenného výrazu a snažila som sa robiť len minimálne pohyby. Hľadela som mame do očí a snažila som sa nijako neprezradiť. Myslela som, že mama mi na to príde. Občas ma dokázala prekuknúť. Aj keď bola vždy mizernou matkou, stále ma poznala najlepšie na svete a niekedy si všimla, že niečo nie je v poriadku. Vtedy som sa cítila ako na výsluchu. Jej pohľad ma nútil sa ku všetkému sa priznať a veriť, že sa nenahnevá...

Ale dnes sa mi to nejakým spôsobom podarilo uhrať tak, aby sa na nič viac nepýtala.

„Dobre," povedala a kyslo sa zatvárila. Nevyzerala, že by sa do toho chcela ďalej montovať. Bola som jej za to neskutočne vďačná. „Ale nabudúce mi radšej povedz dopredu, ak si budeš chcieť domov doniesť kamošov," oznámila a otočila sa na odchod. Vo dverách však zastala a znovu sa zadívala na mňa. „A ak by si niekedy niečo potrebovala, stačí povedať," usmiala sa na mňa a odišla.

Ty vole, pomyslela som si a s úžasom som zízala na dvere. Poznala som veľa typov úsmevov od rôznych typov ľudí a bola som si takmer úplne istá, že ten, ktorý mi venovala pred chvíľou bol totálne úprimný. Nebol taký milý, ako ten Heavenin, ani taký krásny, ako úsmev chlapca so zelenými očami či ten Willov, no aj napriek tomu bol úprimný. Prekvapene som si uvedomila, že taký úsmev som na nej už dávno nevidela. Taký úsmev bol motiváciou prestať sa správať ako debil a začať žiť normálne a zároveň bol nádejou na dobehnutie všetkého, čo sme zameškali za tých päť rokov. Skrútila som sa na posteli do klbka a zavrela som oči. Chcela som zaspať a oslobodiť sa od tých zlých myšlienok a spomienok, o ktorých som si myslela, že som ich už dávno vytesnila z pamäte.

Rozmýšľala som, ako som mohla dopustiť, že sme sa s mamou odcudzili. Vedela som, že som sa vždy správala tak trochu ako kráľovná temnoty, ale... Ale ona na mňa kašľala prvá!

Prevrátila som sa na druhý bok a snažila som sa z hlavy vyhnať všetky hlúposti, ktoré mi v jednom kuse napadali. Keď sa mi to ani po desiatich minútach nepodarilo, posadila som sa na posteli a so spánkom som to totálne vzdala. Pozrela som na svoj stolík a niečo mi napadlo. Kým má mama dobrú náladu, mohla by som sa jej opýtať, kam dala môj notebook... Možno mi ho vráti.

Posilnená vlastným sebavedomím som sa vybrala do obývačky za mamou.

„Mami?"zatiahla som a sadla som si vedľa nej na sedačku. „Kde mám notebook?"

Mama na mňa pozrela a zamračila sa. „Prečo si myslíš, že by som ti ho mala vrátiť?"

Vzdychla som si. „Prosím!" povedala som a hodila som na ňu prosebný pohľad, aj keď som vedela, že nemám žiadnu šancu. Na ňu to proste nikdy nefungovalo. „Veď som nič nespravila..."

„Tu nejde o to, či si niečo spravila. Tu ide o to, že sa nevieš správať a voči nikomu necítiš rešpekt ani autoritu a kým sa to..." Vtedy jej zazvonil mobil. Zdvihla to a odišla do spálne, akoby sa nič nedialo.