Ku chalanovi domov sme sa dotrepali celí mokrí od snehu. Vyzliekli sme si bundy aj mikiny, v ich byte bolo strašne teplo, tašky sme hodili na zem, vyzuli sme sa a zamierili sme rovno do jeho izby.

„Zlatko, to si ty?" zakričal nejaký ženský hlas. O chvíľu sa pri nás zjavila žena, mladá žena, ktorá mohla mať tak dvadsať rokov, viac nie. A ktorá nemohla byť jeho matkou. Zadívala sa na mňa a zbežne si ma premerala. Prižmúrila som oči a tiež som si ju dobre poobzerala. Mala pekné hnedé vlasy, stiahnuté do drdola, nalíčenú tvár a na sebe kuchynskú zásteru. Zadívala som sa jej do očí. Chcela som zalapať po dychu, ale niečo mi to nedovoľovalo. V danej situácii by to nevyznelo práve najslušnejšie... Ale tie jej oči. Vyzerali úplne rovnako, dokonca by som sa stavila, že majú aj rovnaký odtieň ako oči chlapca, ktorý stál vedľa mňa. Vyrazilo mi to dych. Nepodobali sa takmer vôbec, ale tie oči. Tie oči ma nútili premýšľať, kto to je.

„Ako vidíš, som to „len" ja," prevrátil očami a pri slove „len" naznačil úvodzovky. Pozrela som na neho. Ruky zatínal v päsť a mračil sa.

„Predstavíš nás?" spýtalo sa dievča, akoby si ani nevšimlo, ako sa snaží potlačiť hnev.

Prevrátil očami. „Jasné," odfrkol si a schmatol ma za ruku. Tak ma to prekvapilo, že mi obočie vystrelilo nahor. „Poď, Flair, nerieš ju, je riadne mimo," povedal s opovrhnutím v hlase.

Mladá žena oproti mne sa na mňa úprimne usmiala a pokrútila hlavou. „Veď ty z tej puberty raz vyrastieš!" zasmiala sa a odišla späť, odkiaľ prišla, pravdepodobne do kuchyne.

Vrhla som spýtavý pohľad na chalana, ktorý má ešte stále držal za ruku.

Pokrútil hlavou a znova si odfrkol. „Nerieš," povedal a ťahal ma za sebou. Spolu sme vošli do jeho izby... A ja som musela zastať na prahu, pretože som neverila, že niekto ako on má takúto izbu. Bola plná farieb, na stenách videli náhodné poukladané fotky a nádherné kresby, koberec bol tá najviac farebná vec, akú som kedy videla a v celej izbe bol oveľa väčší poriadok, ako v tej mojej. Zahanbila som sa pri pomyslení, do akého neporiadku som ich vláčila skoro každý deň už tri týždne. Prvý raz vo svojom živote som sa hanbila za to, ako vyzerá moja izba.

Vošla som do izby a sadla som si na koberec. Dotkla som sa ho bruškami prstov. Prekvapilo ma, aký bol úžasne mäkký. Ľahla som si naň a podložila som si ruky pod hlavou. Zadívala som sa na strop a tam ma čakal ďalší šok. Po celom strope boli prilepené kusy papiera, ktoré ako celok tvorili nádhernú scenériu modernej doby. Ľudia s mobilmi v nočnom Paríži pri obrovskej Eiffelovej veži, úplne ignorovali blížiace sa meteority a hviezdny roj, ktorý vybuchoval na oblohe ich vôbec nezaujímal.

So zdvihnutým obočím som pozrela na chalana. Netušila som, že takto nádherne kreslí...

Pokrčil plecami a uškrnul sa. „Tvorivé úlety," objasnil sa a keď zbadal môj nechápavý výraz, vybuchol do smiechu. Nevedela som, čo je tak vtipné na mojom ksichte, ale pridala som sa k nemu.

„Tak-že," vykoktala som pomedzi smiech a zo všetkých síl som sa snažila upokojiť. „Vieš, kto vzal môj denník?" rýchlo som zo seba vysypala, zhlboka som sa nadýchla a zadržala som dych. Pomáhalo mi to upokojiť sa. Chalan tiež nasadil vážnu tvár a prikývol.

„Hej. Neviem to určite, ale myslím si, že mám dosť dobrého podozrivého," povedal, vstal a začal sa prehrabávať v kope papierov na písacom stolíku. Fíha, ten to vzal riadne vážne.

Po zopár minútach ticha, ktoré prerušovalo len šuchotanie papiera sa ku mne znovu otočil. „Charlotte," vyslovil do napätého ticha, ktoré odrazu panovalo v miestnosti.

„Čože?" nechápala som. Nemohla som uveriť tomu, že to naozaj povedal.

„Človek, o ktorom si myslím, že vzal tvoj denník. Kto iný, ako Charlotte ťa pozná dosť dobre na to, aby vedel, že máš nejaký denník a chcel to využiť proti tebe?" na tvári sa mu usadil víťazoslávny výraz, ale ja som nad tým musela pochybovať.

„Charlotte?" spýtala som sa neveriaco. „Neviem, či by bola niečoho takého schopná," namietala som. Posadila som sa a pošúchala som si chrbát. Trochu som sa ponaťahovala.

„To je len tip," povedal chalan a pokrčil plecami. „Nemusíš tomu veriť." Pokrútil hlavou a zadíval sa mi do očí. „Ale ak to nebola ona," odmlčal sa a miestnosť sa ponorila do ticha. Dodával svojim slovám dôležitosť vytváraním napätia. Nervózne som sa zahniezdila na koberci.

„Kto iný to mohol urobiť?"

achhh, po dlhej dobe nová časť. ak mám byť úprimná, už som aj zabudla, o čom tento príbeh je xDD hups. hm. nemám dostatočnú výhovorku. (ani moja polovičná hluchota to neospravedlňuje, hah) 

prepáčte :)

BigSpace