Zadržala som v sebe vzlyk a ľahla som si na posteľ. Utrela som si slzy do vankúša a tvár som si zaborila do matraca. Nechcela som sa dívať ani na jedného z nich. Vždy milá a láskavá Heaven, ktorá by mi okamžite venovala chápavý pohľad a ktorá by ma okamžite utešila by mi v tejto situácii veľmi nepomohla. Tichý a zádumčivý Leo, ktorý by stopercentne vytiahol nejakú múdru hlášku z Harryho Pottera by mi pravdepodobne tiež nezdvihol náladu. A chlapec so zelenými očami... Ten dobro-zlý, smutno-veselý človek s tým jeho šťastne-nešťastným pohľadom akurát len potvrdil niečo, čo som už sama aj tak dávno vedela: mohol to byť on, ale zároveň to mohol byť ktokoľvek iný. V túto chvíľu som prvý raz vo svojom živote preklínala, že poznám toľko ľudí. Neznášala som sama seba za to, čo všetko som vyvádzala. Bola som zlá, neskutočne zlá a hnusná a bolo mi to jedno. Bolo mi jedno, že ľudia, väčšinou moje spolužiačky ma neznášali kvôli mojim detinským a nezrelým komentárom, ktorých som mala celý život plné vrecká. Nenávidela som samu seba kvôli všetkým tým chalanom, ktorým som povedala, že sú škaredí, že mi za to priateľstvo nestoja, alebo že mi je trápne len sa s nimi rozprávať, aj keď nič z toho nebola pravda. Nenávidela som svoje rozhodnutia,bnenávidela som svoje spomienky, nenávidela som svoju minulosť... Nenávidela som všetko, čo zo mňa robilo jednoducho mňa. Nenávidela som to zlé a zákerné dievča, ktorým som sa za svoj život stala. Nenávidela som tú zatrpknutosť, ktorá driemala v mojom vnútri. Nenávidela som sama seba za to, že som toľkým ľuďom denne znepríjemňovala život len kvôli tomu, že aj ten môj bol dosť na hovno... Náhle som na pleci pocítila niečiu horúcu ruku a potom som cítila, ako sa matrac niekde na mieste, kde som mala hrudník, preliačil. Nechcela som sa pozerať. Príliš som sa bála toho, že tam neuvidím človeka, od ktorého som očakávala, že ma bude utešovať ako prvý. O malú chvíľu si vedľa môjho rozvaleného tela sadli zvyšní dvaja ľudia.

„My sa za to na teba nebudeme hnevať," zašepkala zrazu Heaven. „Neviem, ako ostatní, ale ja ťa mám rada. Sme predsa kamarátky. Nemôžem sa na teba hnevať." Aj keď som sa jej nekukala do tváre, nejako som vedela, že sa na mňa usmieva. To ma donútilo usmiať sa tiež, teda v rámci možností, ktoré mi dovoľovala tvár vo vankúši. Úsmev ma však rýchlo prešiel. Nemyslela som si, že si zaslúžim ľudí, ako je Heaven, ľudí, ktorí sú milí, ktorí sú milí na mňa a ktorí neriešia, čo o mne hovoria všetci ostatní. Myslela som si, nie, ja som si bola istá, že to nemôže byť naozaj. Že sa mi to celé len sníva a že takýchto kurevsky dobrých priateľov nemôže mať taký hrozný človek, ako som ja. Aj keď mi chýbajú starí priatelia, pomyslela som si. Už som nemala chuť usmievať sa. Nemala som chuť byť veselá a šťastná. Snažila som sa presvedčiť samu seba, že je až príliš veľa ľudí, ktorí sú na tom oveľa, oveľa horšie, než ja, že existujú ľudia, ktorí nemajú čo jesť a piť, že existujú ľudia, ktorí tvrdo pracujú celý deň za veľmi málo peňazí, že sú ľudia, ktorí stratili všetkých príbuzných a nemajú nikoho. Chcela som presvedčiť samu seba, že som na tom v porovnaní s obrovským množstvom ľudí veľmi dobre. Ale nejak mi to nešlo. Stále som mala chuť plakať, stále som sa chcela ľutovať, stále som mala pocit, že by som mala všetkých poslať preč, stále som mala pocit, že mám plné právo byť smutná a nešťastná. Až na to, že ja som na to právo nemala. Môj život bol vlastne celkom v pohode. Čo tam po nejakom spoločenskom znemožnení, keď existujú ľudia, ktorí nemajú čo jesť a aj napriek tomu sa stále usmievajú? Moje správanie mi prišlo detinské.

„Už budem musieť ísť," šepla Heaven a pohladila ma po hlave. Mala som chuť sa zasmiať nad absurdnosťou tej situácie. Prišlo mi náramne vtipné, ako všetci utešovali mňa, keď oni mali tak miliónkrát horšie životy. Poznala som ich mesiac, za mesiac sa toho človek dozvie veľa. Vedela som, že Heaven sa rozvádzali rodičia a prežívala to len veľmi ťažko, pretože ako stredné dieťa bola na rodičov najväčšmi naviazaná.Vedela som, že Leov otec bol vojak a bol už takmer rok nezvestný. Vedela som, že chlapec so zelenými očami... No, o ňom som nevedela nič strašné. Prezrádzal o sebe len obyčajné veci, rovnako ako my, ale keď prišlo na nejakú chúlostivú tému, rýchlo od nej odpútal pozornosť a nikto z nás troch nebol taký hlúpy, aby to nepochopil.

„Ale ak chceš, aby som zostala, stačí povedať."

Aj napriek tomu, že som jej nevidela do tváre som vedela, že sa stále usmieva. Jej hlas sa vždy usmieval za ňu. Niekedy som ju obdivovala. Nebola som si istá kvôli čomu, jednoducho som ju obdivovala. Teda, až kým neprišiel pocit, že to je fakt trápne a mala by som to nechať tak. Až kým som si nepovedala, že je to až kurevsky moc trápne...