Vystrela som sa a odfrkla som si. NEZAUJÍMAJÚ ma. NESTOJA mi za to. NEPOTREBUJEM ich. Dokážem PREŽIŤ aj bez nich. Zvládnem to aj bez nich, opakovala som si v hlave, kým som neprítomne hľadela na chodník.

Rýchlo som sa poobzerala a otočila som sa na odchod. Čierny zápisník som tak tuho zvierala v ruke, až mi z toho zbeleli hánky. Zadívala som sa na svoju ruku a premýšľala som, prečo to vlastne robím. Pomalými krokmi som odchádzala z toho miesta.

Vtom som začula ďalšie veľmi povedomé hlasy. Zdvihla som hlavu a tam som uvidela skupinu mne veľmi známych ľudí. Ľudí, ktorí sa nazývali mojimi priateľmi.

Rýchlo som sa obrátila a bežala preč.

Neviem, či si ma niekto všimol. Neviem, či na mňa volali. V hlave som počula len jeho slová spred hodiny. Prepáč. Ty to nejako zvládneš. Stále dookola. Dve vety, päť slov a jeden obraz. Minulosť a prítomnosť. A toľko bolesti...

Na ten obraz len tak skoro nezabudnem. Will stál na čele skupinky. Šiel vpredu a okolo neho sa sústredili všetci ostatní. Rehotali sa na celú ulicu, hudba v ktorej nadávkami naozaj nešetrili, podobne ako ja, im vyrevúvala na kilometre, zaberali celý chodník a všetci okolo sa na nich čudne pozerali. Vtedy ma až tak nezarazil fakt, že mi Will klamal. Robil to často. Myslím, že už som to prestala riešiť. Najviac ma zranila úplne iná vec... Tesne vedľa Willa kráčala Scarlet, tá skurvená štetka a vešala sa naňho. Will ju držal okolo pása a určite si neuvedomoval, akú bolesť mi tým spôsoboval.

Prijebaný kokot...

Prebehla som cez celú uličku a prudko zabočila doprava. Zastať som si dovolila až za ďalším rohom. Dych som mala zrýchlený, srdce mi bilo až v hlave, od nervozity som mala úplne studené ruky, žalúdok protestoval a skrúcal sa, tvár som mala celú spotenú a v bunde mi bolo hrozne teplo.

No aj napriek tomu som vedela, že som to musela urobiť. Musela som od nich utiecť. Nedokázala by som sa pozerať na Willa so Scarlet, nedokázala by som zdieľať ich nekonečné šťastie zo života a až trápne detskú bezstarostnosť. Nedokázala by som sa smiať na ich vtipoch a nedokázala by som sa im pozerať do očí bez toho, aby mi z úst neušla nejaká urážlivá alebo sarkastická poznámka.

Rukami som sa oprela o kolená a zhlboka som dýchala. Chladný jesenný vzduch mi vnikal do pľúc a pomaly zapĺňal celé moje telo. Už mi nebolo tak teplo ako pred pár minútami.

Dych sa mi ustálil a aj srdce mi prestalo biť tak splašene. Žalúdok sa upokojil, tvár mi vyschla. V spotenej bunde mi začala byť zima. Ruky som zložila z kolien, vystrela som sa, vopchala som si ruky do vreciek, zdvihla pohľad zo zeme a zostala prekvapene zízať na človeka, ktorý stál predo mnou.