Vošla som do bytu a hneď som vedela, že niečo nie je tak, ako má byť. Bolo odomknuté, rádio hralo a z obývačky sa ozýval uvoľnený smiech. So zamračenou tvárou som zhodila ruksak na zem, vyzula som si topánky, vyzliekla bundu a rýchlo som kráčala do obývačky.

Zamračila som sa ešte viac, keď som tam zbadala sedieť mamu s nejakým chlapíkom. Obaja sa dobre bavili. Smiali sa, vládla tam uvoľnená atmosféra. Za svitu sviečok a nejakého trápneho hitu spred tisíc rokov sa rozprávali. Ani jeden si ma zatiaľ nevšimol. Využila som to a obzrela som si toho týpka.

Sedel na našom gauči v našom byte, popíjal naše červené víno z nášho pohára, bral si naše občerstvenie, naše jedlo z nášho stola v našej obývačke. Tento chlapík nezapadal do skladačky môjho života. Tento chlapík vtrhol do môjho života a v priebehu desiatich sekúnd zmenil nielen môj život, ale aj môj názor na mamu. Stala sa jedným z ľudí, ktorých nenávidím...

Chlap bol oblečený jednoducho, vyzeral veľmi prosto. Bol jedným z tých nedôležitých ľudí, ktorí v obrovských korporáciách robili tú najšpinavejšiu prácu. Chudáci, ktorí boli na úplnom konci spoločnosti a ani si to neuvedomovali. Ľudia, ktorí boli tak neskutočne prostí a primitívni, že si ani nezaslúžili existovať na Zemi.

Odkašľala som si a založila som si ruky na prsiach. Práve včas. Začali sa ku sebe približovať a už boli naozaj nechutne blízko. Neverím...

Strhli sa a rýchlo sa od seba odtiahli. Prisahala by som, že v matnom svetle zapálených sviečok, ktoré mali pravdepodobne navodiť niečo ako romantickú atmosféru, som zazrela červeň na ich tvárach.

Nastalo napäté ticho. Dívali sa na mňa ako na votrelca, akoby som niečo pokazila. To ja som tu doma, nie toto divné indivíduum, ktoré nemá charakter ani vkus a ktoré nemá čo robiť pri mojej mame.

„Zlatíčko," mama sa na mňa usmiala. „Čo tu robíš tak skoro?" opýtala sa a zahľadela sa mi do očí.

Pohŕdavo som si odfrkla. Opierala som sa o zárubňu a nemala som v úmysle podísť k nim bližšie. Ten chlap sa mi hnusil. Už len spôsob, akým sa na mňa díval, akoby ma nenávidel, odkedy sa dozvedel o mojej existencii, mi vadil.

„Sú takmer štyri hodiny, matka. Škola mi skončila pred hodinou," povedala som jej a nespúšťala som z nej oči. Cestu domov som zdržiavala najdlhšie, ako som mohla. Dokonca som šla pešo s tou zasrane ťažkou taškou!

Zamračila sa na mňa. Vstala a založila si ruky vbok. „Nerozprávaj sa so mnou takýmto tónom, slečinka," prikázala mi. „Nebudem tu trpieť tvoju pubertu, v tomto dome nie!"

Prekrútila som očami, ale nepovedala som na to nič. Chvíľu sme si uprene hľadeli do očí. Navzájom sme na seba zazerali. Prižmúrila som oči a nakoniec odvrátila pohľad.

Vzdychla som si. „Pozri, nemusím tu byť. Len si vezmem zopár vecí a pôjdem zase preč, okej?" Niečo ma nútilo zdvihnúť ruky, no neurobila som to. „Došlo mi, že som vás pri niečom vyrušila," šibla som pohľadom ku tomu chlapíkovi a keď odo mňa odvrátil zrak, uškrnula som sa. „Nemusím tu byť vôbec. Môžem ráno odísť a vrátiť sa až večer. Nerobí mi to žiadny problém. Stačí jedno slovo." Zahľadela som sa jej hlboko do očí. Prekvapilo ma, keď som v nich na malú chvíľu zazrela sklamanie. To však rýchlo nahradil prísny pohľad, ktorý som tam vídavala každý deň počas celého môjho drbnutého života.

Otočila som sa na päte a rýchlo odtiaľ vypadla. Vyzeralo to tak, že o chvíľu znenávidím aj svoj domov...