Super. Takže ja tu prestojím celý svoj život a dostanem toto. Zhnusene som pokrčila nosom a snažila sa nedýchať smrad, ktorý sa valil z mierne zhorenej ryby. Radšej hladovať ako jesť toto.

„Fuj," zvraštila som obočie a odniesla.

„Namyslené nevďačné decko," zamrmlala jedna kuchárka a zamračila sa na môj nezjedený obed. Prekrútila som očami. Ignorovala som jej slová, aj keď ma hnevali. Ja že som nevďačná?! To iste. A namyslená? Skade to vzala, to by ma zaujímalo. Prefrčala som popri učiteľskom stole von z jedálne.

Krava. Oni varia tie sračky, nach si to aj zožerú,  zlostila som sa, zatiaľ čo som sa predierala pomedzi študentov v snahe nájsť svoju tašku. Zabudla som, kam som si ju dala. „Kurva," zamrmlala som. Prešla som celé prvé poschodie aj celé prízemie, ale moja taška nikde. „Kurva," zopakovala som. Bezvládne som sa hodila na lavičku a pozerala sa na spolužiakov, ktorí si brali svoje veci a obliekali sa do búnd a mikín. „Nevideli ste niekto moju tašku?" opýtala som sa. Učebnice a zošity mi boli ukradnuté... Zaujímal ma jedine môj čierny zápisník. Ten som za žiadnu cenu nemohla stratiť.

Všetci, ktorí ma počuli, pokrútili hlavami. „To je v piči," poznamenala som a ľahla som si krížom cez celú lavičku. Ruky som si podložila pod hlavu a dívala som sa do ostrého bieleho svetla, ktoré za pár sekúnd zhaslo. Počúvala som ťukanie sekundovej ručičky na niekoho hodinkách. Po chvíli tikot ustal, ale veľmi dobre sa mi ležalo. Narátala som do stoosemdesiat a až potom som sa posadila. S prekvapením som zistila, že v šatni je už len Heaven. Sedela na zemi a niečo hľadala v skrinke. Chvíľu som ju uprene pozorovala v tme.

„Mám ti nejako pomôcť?" opýtala som sa. Môj hlas vyznel v tichu školy neprirodzene. Nebola som zvyknutá rozprávať do ticha.

Heaven sa strhla, končeky jej krátkych čiernych vlasov, ktoré jej siahali pod plecia, sa mykli spolu s ňou. Otočila sa a usmiala sa na mňa. V tme jej úsmev vyzeral inak, než za svetla. Akoby bol o niečo temnejší... Jasné, takáto pičovina môže napadnúť len mne.

„Netreba," usmiala sa. „Len som hľadala jeden zošit." Pozrela sa na mňa a potom akoby jej niečo došlo. Zamračila sa a poškrabala sa na temene. „Čo tu vlastne robíš? Nemala by si byť už doma?"

Mykla som ramenami.

„Ak ešte stále hľadáš tú tašku, môžem ti pomôcť, ak by si chcela," povedala. Vyznelo to milo a úprimne. Heaven bola taká. Ale nie som zasa až taká blbá. (Nie som vôbec blbá.) Všimla som si, ako pohľadom počas nášho rozhovoru minimálne trikrát skontrolovala čas na displeji mobilu.

Pokrútila som hlavou. „Netreba. Krista, veď je to len taška," pokrčila som plecami a hneď, ako som to vyriekla som sa začala cítiť vinná. Heaven neznášala nadávky. Videla som, ako sa jej tvár pretiahla v čudnej grimase. Dúfala som, že na mojej tvári nebolo vidieť, akosa cítim. Emócie sú hlúposť. A už len fakt, že ma mrzela aj takáto hlúposť... mala som pocit, že niečo so mnou nie je v poriadku.

Uškrnula som sa a pozerala sa, ako si berie veci a odchádza domov.

Na konci chodby sa otočila a zakričala na mňa: „Pozrela si sa, či nie je v skrinke?"

Zasmiala som sa. „Neboj, taká hlúpa zase nie som."

Heaven pokrčila plecami. „Tak nič. Ahoj!" zakričala, zakývala mi a bola preč.

A ja som aj napriek môjmu egu odomkla svoju skrinku a pozrela sa dovnútra. Pravdaže, taška ležala na spodku skrinky. Vysmievala sa mojej hlúposti a primitívnosti.