„No kurva," skonštatovala som.

„Aj ja ťa rád vidím," povedal Will s úškrnom na perách. Očividne už úplne zabudol na to, ako ma poslal do riti, keď som mu volala.

Pohľad mi skĺzol na jeho ruky. Držal čierny zošit až príliš podobný tomu, ktorý som mala ja. Zadívala som sa na svoje ruky a s prekvapením som si uvedomila, že naozaj držal môj zošit.

„No kurva," zopakovala som a uprene som hľadela na zošit.

Nespomínala som si, kedy som ho pustila...

Pristúpila som ku nemu a jedným rýchlym pohybom som mu vytrhla zošit z ruky. Podozrievavo som si ho premerala, zrazu ma úplne ovládla predstava, že ho otvoril na náhodnej strane a niečo si z neho prečítal.

Usmial sa na mňa, no nepovedal nič. Obaja sme vpadli do náručia napätému tichu. Kukla som na zem, potom na oblohu. Neuvedomila som si, že je už tma. Vytiahla som z vrecka mobil a pozrela na hodiny. Bolo takmer šesť. Neuvedomila som si, že už je toľko...

Povzdychla som si a mobil vrátila späť do vrecka. Pozrela som sa na neho a usmiala som sa. Nepovedala som nič. Nebola som si istá, či to bolo nutné, ale po toľkých rokoch neustáleho rozprávania mi došli slová.

Otočila som sa a vydala som sa na odchod.

Vedela som, že ma nezastaví. Vedela som, že nič nespraví, že nebude kričať, že sa nebude dožadovať odpovedi. Poznala som ho až príliš dobre na to, aby som vedela, čo spraví. Myslím, že to tak bolo lepšie. Niekedy je lepšie zostať ticho a nevypovedané slová si nechať pre seba. Niekedy je lepšie mlčať a svoje tajomstvá skryť pod pokrievku.

Mala som hrozné nutkanie začať utekať.

„Kam ideš?" začula som jeho hlas v mojej mysli. Nebola som si istá, či je to naozaj, alebo zase len spomínam na niečo, na čo on už dávno zabudol. „Hej, počuješ? Kam ideš?" Neotočila som sa. Ani pre istotu. Nie som jedným z dievčat, ktoré sa otočia naspäť. Piče, zase citujem nejaký drbnutý film...

V ďalšej uličke som to už nevydržala a rozbehla som sa. Bežala som tak rýchlo, ako ešte nikdy. Uháňala som dolu ulicou rýchlejšie, než na povinnej známkovanej šesťesiatke.

„Nechoď! Prosím, zostaň," jeho hlas sa ozýval v mojej hlave. Hlasno a prosebne.

„Nechaj ma tak!" skríkol ďalší hlas. Uvedomila som si, že je môj vlastný. Zastala som a zavrela oči. Ne chvíľu ma obalila úplná temnota. Všade bolo ticho.

Vtom okolo mňa prešlo auto a to ma vytrhlo z môjho... Neviem čoho. Bdelého spánku.

„Neopúšťaj ma, Flair. Prosím, nerob to. Zostaň tu. Prosím..." Spomenula som si na ten rozhovor. Mali sme jedenásť, Willovi rodičia šli do kina a my sme boli vonku. Rozpršalo sa a my sme sa rýchlo schovali dnu. V ruke som zvierala mobil a chystala som sa zavolať mame, aby po mňa prišla...

„Ja... Bojím sa búrok."

Zadívala som sa na oblohu. Sivé mračná prekryli všetky hviezdy, mesiac, aj oblohu samotnú. Sledovala som, ako stoja na mieste.

Prvá kvapka mi padla na nos. Ďalšia na líce. Tretia mi dopadla na čelo, štvrtá na ruku, piata na pery. Sledovala som, ako šiesta dopadá na chodník priamo predo mnou. A za necelú sekundu už nebolo počuť nič iné než klopkanie dažďových kvapiek po kovových odkvapoch

Rozbehla som sa ako o život.

A ani som si neuvedomila, že už znova nedržím svoj čierny zošit v rukách...