„Okej," prikývla som. Znelo to ako rozumné vysvetlenie.

Chvíľku na mňa hľadel, no potom sa len uškrnul, objal ma okolo pliec a začal kráčať ktovie kam. A, samozrejme, mňa ťahal so sebou (aj keď som mala na sebe stále moje obľúbené a úplne premočené tenisky a tie džínsy už tiež stihli premoknúť a ono ešte furt snežilo).

Vzdychla som si a zladila s ním krok.

Úprimne neviem, čo čakal – možno to, že sa mu vytrhnem a, prípadne teda alebo, utečiem, možno to, že mu strelím facku alebo mu vrazím (koniec koncov nebolo by to po prvýkrát, všakže), alebo možno čakal niečo úplne iné, nemám ani len poňatia...

No podľa jeho drobného úškrnu, ktorý sa mu usadil na tvári tipujem, že toto rozhodne nečakal. Že sa nechám ťahať ktovie kam a ešte ho aj objímem.

Na moment som si predstavila, že nás niekto vidí. Niekto, kto nás nepozná. Premýšľala som, čo by si o nás asi myslel. Možno len ďalší šťastný párik, úplne bezproblémový párik, len ďalší dvaja ľudia, ktorí si v tejto uponáhľanej dobe našli trocha času na lásku. 

Ktovie, čo by si o nás pomyslel...

Čo ma privádza k otázke, čo práve teraz my dvaja vlastne sme. Neviem, či sme ešte stále priatelia, no neviem ani to, či sme niečo viac alebo skôr niečo menej. Ak by som si pri tej predstave neprišla ako prvotriedna pipka, aj by som sa ho na to spýtala. Takto som však ostala ticho a zamyslene kukala na budovy s rozsvietenými oknami a prázdnu ulicu pred nami.

Nemala som tušenia kam ideme.

Ale nesnežilo už tak veľmi a začínalo sa stmievať. A pouličné lampy sa pomaly rozsvecovali a vlastne to bolo dosť pekné.

Pozrela som na Wayna, na (môjho?) chlapca so zelenými očami, ktorý ma stále objímal okolo pása a uškrnula som sa, keď som ho prichytila, ako na mňa hľadí.

Rýchlo ma pustil a zastrčil si ruky do vreciek, zatiaľ čo ja som sa stále uškŕňala a cítila som, ako mi horí tvár.

Štuchla som do neho lakťom a hľadela som do zeme, občas som odkopla nejaké kamienky a občas nejaké odkopol on a zrazu bola úplná tma a keď som dvihla hlavu, aj napriek svetelnému smogu mesta som zazrela nejaké hviezdy a, dámy a páni, vtedy mi došlo, že som asi nikdy nevidela v meste toľko hviezd.

A, páni, bolo to fakt krásne.

Pristavili sme sa na kraji chodníka, ďaleko od oboch lámp a – teda aspoň ja – som ďalej kukala na hviezdy. Teda, takto. Kukala som na hviezdy, ktoré bolo vidieť pomedzi mraky, pretože stále trošku snežilo.

„Flair?" oslovil ma a ja som nedobrovoľne odvrátila pohľad, aby som sa na neho mohla spýtavo zahľadieť.

„Uveríš mi, ak ti poviem, že ma to mrzí?" hľadel mi priamo do očí a aj keď to bol trošku nepríjemný pocit (bol to dosť intenzívny pohľad a ja som fakt mala pocit, akoby mi hľadel až do duše), zároveň ma to akýmsi zvláštnym spôsobom upokojovalo.

Trocha zdráhavo som prikývla a naďalej mu hľadela do očí. Tie jeho zelené oči...

Bolo mi jasné, že sa pravdepodobne (určite) správam ako basic bitch, ale vždy, keď bol takto blízko pri mne, moje telo sa začalo klepať – našťastie nie tak veľmi, aby to mohol vidieť –, srdce mi divo bilo a dych sa mi zrýchlil.

A ja som si nemohla (nemohla, nemohla, nemohla, nemohla) pomôcť, no premýšľala som nad ďalším jeho bozkom.

Chcela som ho znovu pobozkať.

A chcela som, aby on chcel pobozkať mňa.

Ahojky!

Prepáčte mi, táto kapitolka mala vyjsť už už pred víkendom, ale akosi som sa ku tomu zasa dostala neskoro. :D

Fakt dúfam – pre vaše dobro i pre to moje –, že sa mi toto tu podarí čoskoro ukončiť. Nechcem dávať zbytočné nádeje, ale myslím, že už iba jedna, prípadne dve časti a je to za nami. 💜

Odo mňa na teraz všetko :D

Majte sa krásne 💜

BigSpace