Sú to len slová. Nemôžu ti ublížiť.

Tie slová vo mne rezonovali, napĺňali ma a obkolesovali. Nepočula som nič iné, len tie slová. Moje topánky v zbesilom behu dopadali nabetón. Moja myseľ bola zahmlená, nedokázala som jasne premýšľať. Jediné, čo som vnímala bol zvuk môjho srdca. Presne ten som musela nasledovať. Hlas, ktorý ma volal, ktorý sa mi ospravedlňoval, som ignorovala. Musela som sa odtiaľ dostať a to čo najrýchlejšie.

„Nikdy to nedokážeš!"

V hlave mi znel ďalší hlas. Dobiedzal do mňa, nechcel ma nechať na pokoji. Oba hlasy sa mi v hlave prelínali, kričali zároveň v jednom momente a bodali moje srdce ostrými nožmi.

„Si slabá!"

Pridal sa ďalší hlas a spolu s ostatnými sa snažili roztrieštiť moju dušu na ešte menšie kúsočky. Zraňovali ma, pretože mi ich povedali ľudia, na ktorých mi záležalo. Na ktorých mi stále záleží.

„Sklamala si ma..."

Prudko som zastala, moje topánky na štrkovom chodníčku zaškrípali. Obzrela som sa za seba. Ani som si neuvedomila, že som zišla z hlavnej cesty...

Škripot skaliek vo mne vyvolal ďalšiu spomienku.

„Si len obyčajná MRCHA!"

Sadla som si na studenú zem a vložila si hlavy do dlaní. Dych som mala zrýchlený, nebola som zvyknutá na beh.

Tak ako je možné, že mi ubližujú?!