„Poďme radšej do školy, inak to nestihneme," povedal a znovu sa zasmial. Dobehla som ho, síce kvôli snehu s menšími problémami, a spolu sme pokračovali v ceste. Až potom mi došlo, ako veľmi nenávidím školu a ako rada by som sa uliala. Hmm, žeby nedostatok pozorovacieho talentu?  Dívala som sa do zeme a kým sme stúpali strmým kopcom, nepovedala som ani jedno slovo. Obľubovala som príjemné ticho, kedy nikto nemusel nič hovoriť a aj tak ostala atmosféra uvoľnená. Bola to ďalšia vec hneď po ľudských úsmevoch, ktorá ma dokázala spraviť šťastnou. Pri tichu, pri príjemnom tichu, kedy ani jeden z nás nemusel nič hovoriť, pretože sme si dokonale rozumeli a obaja sme usúdili, že bude lepšie byť ticho, moje srdiečko plesalo a správalo sa ako šialené. Vlastne, ja som sa tiež správala ako šialená. Mala som pocit, akoby som mala zasa osem a zasa som sa „bezhlavo" zabuchla do nejakého trápneho speváka, ktorý vlastne ani nevedel spievať. Mala som pocit, akoby som mala znovu desať a myslela som si, že milujem jedného Youtubera, ktorý bol vtedy strašne v móde. Mala som pocit, akoby som mala zase dvanásť a veľmi rýchlo (a veľmi platonicky, musím podotknúť) som sa zamilovala do pekného asi o šesť rokov staršieho herca. A predsa bolo všetko iné. Mala som už takmer šestnásť a chlapec, ktorý sa mi páčil žil v rovnakom meste, ako ja. A možno, ale len možno som uňho dokonca aj mala šancu...

Pokrútila som hlavou a snažila som sa odtiaľ vyhnať tie divné myšlienky. Aj napriek tomu, že väčšina mojich kamošov prežívala svoje prvé vzťahy už v trinástich, čo bolo teda popiči dávno, moja maličkosť ešte nikdy nezažila tú povestnú prvú lásku, o ktorej si každý myslí, že je tá pravá a jediná, ale nakoniec vydrží len niekoľko týždňov. Mala som neskutočnú chuť pohŕdavo si odfrknúť, ale nechcela som vyzerať divne. Po dlhej dobe ticha som sa modlila, aby nejako začal konverzáciu. Chcela som sa sústrediť na slová vychádzajúce z jeho úst, nie na moje zákerné myšlienky, ktoré ma pomaly pripravovali o môj zdravý rozum. Všetky mi robili zle, akoby ma neznášali a...

„Našla si svoj denník?" spýtal sa a prerušil tým tok mojich nesúvislých myšlienok.

Záporne som pokrútila hlavou a vzdychla som si. „Nech už ho má ktokoľvek, ten prijebaný kokot mi chce spôsobiť problémy," skonštatovala som a pokrčila som plecami. „Najradšej by som ho zbila do bezvedomia, ale stále nemám ani tucha, kto by to mohol byť." Uškrnula som sa a preskočila som dieru v chodníku. Zdalo sa mi, že po mojich slovách akosi znervóznel. „Vlastne to mohol byť úplne ktokoľvek. Od teba, cez všetkých mojich priateľov a ľudí, ktorí ma poznajú z videnia až po ľudí, ktorí sa o mne dozvedeli len z klebiet a nikdy v živote sme sa nestretli." Teraz som už mala dôvod odfrknúť si. „Akokoľvek sa na to pozrieš – je prakticky nemožné zistiť, kto to bol," zakončila som a zadívala som sa mu do očí. Tie jeho krásne zelené oči... Prečo sú len také pekné? Prisahala by som, že má tie najkrajšie zelené oči na svete.

Vtom som o niečo narazila špičkou topánky a rýchlo som letela k zemi. Moja tvár už bola skoro na chodníku, už som sa videla, ako sa tam rozcapím a ako sa mi ten krásny chalan bude smiať, no on spravil to isté, čo v autobuse. Skôr, než mi napadlo, že by som mohla pred seba vystrčiť ruky, aby som sa aspoň nejako chránila pred tvrdým dopadom na zem, oboma rukami na chytil za pás. Muselo to vyzerať extrémne komicky, obaja sme mali na sebe ruksaky a naviac sme boli uprostred ulice. Uprostred ulice, kde bolo veľa bytov, v každom byte žil nejaký človek a každý z tých ľudí mohol stáť u svojho okna a pozorovať rušnú rannú ulicu... Nejakým zázrakom sa však stalo, že v tej chvíli mi boli všetci ľudia sveta totálne ukradnutí a ak by niekto túto chvíľu prerušil, neváhala by som dlho a hneď by som ho poslala do piče.

Jediné, čo som dokázala bolo so zadržaným dychom hľadieť do jeho očí a pozorovať, ako sa s každým žmurknutím o malý kúštiček zmenia. Díval sa na mňa veľmi zvláštnym pohľadom. Prisahám Bohu, že taký pohľad som dovtedy ešte nikdy nezažila. Nedokázala som ho identifikovať a vôbec som nevedela, čo si o tom mám myslieť.

Nakoniec sa chlapec so zelenými očami trocha priblížil svojou tvárou k tej mojej a na desatinu sekundy som mala dojem, že ma fakticky pobozká. Bol tak blízko, že som cítila jeho ťažký horúci dych na svojich lícach. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a moje žily zaplavil nový nával adrenalínu. Nedokázala som spraviť nič, len bez pohnutia čakať na to, čo spraví... On na mňa však len žmurkol a postavil ma späť na nohy bez akéhokoľvek zbytočného slova.

Ľudia moji, to naozaj sa deje, či sa mi to iba sníva? Ďakujem vám všetkým hrozne moc za každé pozretie aj hviezdičku, neskutočne moc si to vážim. Ľúbim vás! 💚💚💚 

Majte sa

BigSpace