Čas môjho nového života plynul veľmi rýchlo a môj život sa znovu stal rutinou. Stačil len týždeň a môj život sa obrátil naruby. Stačili len dva týždne a všetci moji starí priatelia sa so mnou definitívne prestali baviť. Stačili mi len tri týždne na to, aby som si na tento nový život zvykla. No na niečo predsa len nestačil ten dlhý čas. Každým ďalším dňom moja popularita klesala, každým dňom sa našiel niekto nový, kto ma nenávidel a s Heavena s chlapcom so zelenými očami (áno, ešte stále som sa ho neodvážila opýtať na meno) sa nám stále nepodarilo nájsť človeka, ktorý za to všetko mohol. A ako dni plynuli, príspevkov pribúdalo a ja som sa čudovala, koľko som tam toho zapísala. Vždy, keď už mi to pomaly prestávalo vadiť sa objavila tona nových obrázkov, ktoré ma totálne rozosmútili a nútili ma nadávať na celý svet a všetkých v ňom. Strácala som nádej, že vôbec niekedy nájdem človeka, ktorý je za toto všetko zodpovedný a pomstím sa mu. Heaven celý čas tvrdila, že pomsta nikdy nie je riešením, ale ja som tomu neverila. Nemohla som čakať na karmu, kým to tomu človeku vráti aj s úrokmi. Musela som to spraviť sama. Chcela som späť svoju popularitu a svojich priateľov. Chcela som zase počúvať Charlottine dlhé kecy o chalanoch, ktoré som tak nenávidela, chcela som znovu počúvať, ako sa Will nadchýna nad nejakým futbalovým výsledkom, čo mi vždy liezlo na nervy, chcela som sa znovu smiať s Nickom, aj keď som jeho smiech nenávidela, chcela som sa znovu stať rozhodcom v súrodeneckých hádkach Bena a Sama, čo som vždy neznášala, chcela som počúvať Joelove sťažnosti na rodinu, tie trápne banality, ktoré ma privádzali do šialenstva, Ivonine ruské nadávky, ktorým som nikdy nerozumela, čo ma riadne vytáčalo, Jimove hádky s frajerkami, ktoré striedal ako ponožky, na čom ma najviac vždy hnevalo, že všetky sú také podobné Scarlet, až to bolí a v neposlednom rade som znovu chcela ohovárať všetkých naokolo s Hope... Bola pravda, že všetci moji kamoši mi totálne liezli na nervy, ale boli to moji priatelia. Nechcela som, aby ma opustili. Niekde hlboko vo vnútri mojej duše, niekde za tým hnevom, nenávisťou, zlom, agresiou, nadávkami a neskutočnou trpkosťou každodenného života sa skrývala láska. Láska ku všetkým mojim starým kamarátom, láska k mame, láska k mojim novým kamošom, jednoducho láska ku všetkým ľuďom, ktorí boli na mňa dobrí. A ktorí sa na mňa vykašľali kvôli takej kokotine, ako sú skurvené hárky papiera z môjho denníka. Na moje obrovské šťastie o ničom z tohto obrovského fiaska netušila mama ani otec. Pravdaže, obaja by boli neskutočne nasratí a teraz, keď mi mama konečne vrátila notebook som oň nechcela znovu prísť. Naviac, mama bola po dlhej dobe... v pohode. Nehnevala sa na mňa. Ani keď som niečo pokazila. Ani keď som dostala zlú známku. Začínala som si zvykať na mamu, ktorá ma pochváli a ktorá raz za čas niečo navarí. Páčil sa mi pocit, že sa o mňa niekto stará. Netušila som, čo to zapríčinilo, ale bola som rada. Moja mama sa začínala podobať na naozajstnú mamu. Vôbec jej nevadilo, že som mala doma takmer každé poobedie kamarátov. Občas pred nami nadhodila tému „môj chlapec" a všetci štyria sme sa smiali vkuse dobré dve minúty, kým ona sa na nás len nechápavo pozerala a krútila hlavou. Nemohla za to. Nemohla to pochopiť. Zo začiatku nechápal ani Leo, ktorý sa k nám po prehováraní pridal tiež... Všetci sme si veľmi rýchlo zvykali. Konečne som mala šancu viac sa zblížiť s chlapcom so zelenými očami. Vedela som o ňom takmer všetko. Trúfala som si povedať, že úplne všetko. Zistila som, že jeho najobľúbenejšia farba je modrá, že sa, podobne ako ja, nedokáže ovládať, že má psa, že má mladšiu sestru, býva v rodinnom dome, na našu školu chodí len od tohto roka, že sa sem presťahoval na začiatku leta, že nenávidí fajčiarov a farbu svojich očí, že má rozvedených rodičov, ktorí sa neustále hádajú, u koho deti zostanú na víkendy a na sviatky, že vzťahy v ich rodine sú riadne vyhrotené, na starej škole mal nálepku badboya, ale teraz sa baví so mnou, takže som mu v podstate prekazila plán a predtým skákal parkour, ale keď sa presťahoval sem, prestal s tým. Veľmi ochotne mi vysvetlil, čo to je. Takto som sa dozvedela, že to nie je skákanie cez prekážok s koňmi, ale že je to forma presunu z jedného do druhého bodu čo najrýchlejšou možnou cestou. Dokázala som len s úžasom civieť, keď mi ukazoval videá na Instagrame a po dlhom prehováraní mi sám niečo ukázal. Či som chcela, alebo nie, každým dňom som sa do neho „zabuchovala" čoraz viac. A odkedy sme cez voľné poobedia, počas ktorých vonku snežilo, pršalo, alebo sa dialo všetko naraz, hrávali u nás doma hru na otázky a odpovede, mala som pocit, akoby som ho naozaj poznala celý život. Hmm,zamyslela som sa. Je toto láska?